Drahí depresívni spolutrpitelia, mám tu pre vás zaujímavý tip. Začala s tým moja matka, ktorá nikdy depresiami netrpela, ale oceňujem, že sa o môj stav zaujíma a chce o mojich pocitoch vedieť čo najviac. Zároveň ale tvrdí, že tieto pocity sú fiktívne, že vlastne neexistujú, ide len a len o chemickú nerovnováhu v mozgu.
Iste, keď sa chcete odpraviť, pretože život je neznesiteľný, sú tu dve situácie:
a) život je neznesiteľný, pretože vás vyhodili z roboty, rodina vás zavrhla, dieťa vám zobral(a) so sebou manžel(ka), ktorý/á ušiel/la na druhý koniec sveta a navyše zistíte, že trpíte niečím hrozným a nevyliečiteľným. No prosím, tu by som suicidium aj chápala.
b) neznesiteľný, pretože ho tak vnímate, pritom sa ale vôbec nič nedeje, chodíte do školy (čo je naozaj najpohodovejšie obdobie v živote), máte priateľa/ku, nemusíte sa starať o svoju obživu a vaše problémy sú akurát psychického rázu. Zabiť sa?
Alebo vezmime do úvahy náhle panické ataky či halucinácie. Pri tom poslednom iste chápete, že to nie je ralita. Tak prečo tak nevnímať i depresiu?
Matka mi rozprávala, ako prednedávnom videla v telke (program 13. komnata) rozhovor so spisovateľom, ktorý si presne toto uvedomoval, že jeho pocity nie sú skutočné: a predsa sa nenechá ovládnuť nejakým blbým návalom paniky, svojou nerovnováhou chémie v mozgu?
Je mi jasné, že takto budú svoje stavy chápať skôr... sofistikovaní ľudia, ktorí majú dosť rozumu, aby si uvedomovali, že sa naozaj nič nedeje. Takže samozrejme, i mne je toto celé jasné (a dávno), horšie ale je, že sa tým pocitom často poddávam, preto chodím zjazvená a so štyrmi pokusmi o samovraždu v anamnéze.
V nadpise by vlastne ani nemal byť otáznik. Celá táto sranda je nesmierne jednoduchá, a chce to akurát tréning, ako tieto nereálne pocity zvládať. Totiž, uvedomte si, že tie nesmierne problémy sú často len vo vašej hlave, najlepšie ešte nafúknuté práve do nesmiernych rozmerov. Pokúšať sa zabiť kvôli roztržkám s matkou? Oh, Meretseger, nebuď smiešna. Rezať sa kvôli zlyhaniu na maturite? Kvôli MUŽOVI? Meret, správaš sa ako idiot.
Čo som to ešte chcela? Aha. Veeeľmi často sa tu stretávam s odporom voči liekom, a koniec koncov, i ja si teraz pomáham i homeopatikami (ľubovník bodkovaný), ale trpieť len preto, že vám mozog štrajkuje, hraničí s masochizmom. Som tvrdý zástanca liekov a psychoterapie, ktorá vám pomôže napr. pri tom, ako sa teda vysporadúvať s týmito psychickými záležitosťami.
Tak čo? Aký je váš názor? (Nezabúdajte, že toto nepíše nejaký nikdy nedepresívny a psychicky zdravý človek, takže veľmi dobre viem, o akých pocitoch hovorím.)
Len narušená chémia v mozgu?
anjelik* vidíš nie som v mojom názore sám, pretože ľudia, ktorí takéto niečo zažili a zažívajú určite nedokážu myseľ ovplyvňovať. A pokiaľ si si nevšimla tak som s tebou v jednej veci súhlasil. Bola to veľmi silná pozitívna udalosť alebo... Niečo čo by bolo schopné ma priviesť na iné myšlienky. No vieš ja som si to hovoril približne týždeň pred svadbou a naivne som si myslel, že všetko bude ok ale po svadbe sa všetko len zhoršilo. Nebola tá udalosť snáď dosť šťastná a silná? To len tak na okraj.
marek183 tie cestičky sú super - nikdy som nad týmto takto neuvažoval a máš velikánsku pravdu len ako to vysvetlíš človeku, ktorý nikdy nič podobné nezažil? Je asi také ťažké ako by si vysvetľoval molekulárnu chémiu dážďovke :D Práve preto nás zdraví ľudia nikdy nepochopia a dookola nás budú presviedčať, že Svoj život a to ako sa cítime môžeme ovplyvniť. A ešte nás aj odsúdia a ostaneme na okraji spoločnosti. To, že strácame prácu až o 50 percent častejšie ako iní ľudia, že strácame dôveru, priateľov, lásku to nikoho v dnešnej dobe nezaujíma. Podstatné je, že sme ,, šibnutí,, a to úplne stačí.
Sejla - áno potlačenie negatívnych pocitov a rozmýšľanie nad šťastnými spomienkami vedie len k jednému ešte väčšej depresii a máš úplnú pravdu. A ten pokus nebol len pokusom! Žijem tak celý svoj život - nikto ani len netuší, že by som mal nejaký problém a už vôbec nie moja rodina a manželka. Možno Vám to všetkým príde veľmi zvláštne ale anjelik* to, čo si napísala a píšeš ja už 15 rokov praktizujem takže viem celkom určite že sa to jednoducho nedá!!! Človek tým môže čokoľvek zakryť ale robí to len preto aby nebol vyradený na okraj spoločnosti a ľudia sa na neho nepozerali medzi prsty!anjelik* vieš, že ak by si ma stretla tak by si si pomyslela aký som veselý človek - nikdy ani len kúskom duše by si neprišla nato, že mám nejaký problém.
anjelik :)) veď o to ide, že z úcty k životu to vlastne ešte toľkí nezabalili.. tie pocity, čo som písala sú automatické, to nie je myslenie, ale jed, ktorý koluje v celom tele, je to ako posadnutie diablom...myšlienky, ktoré máš sú viacmenej pravdivé a zvládnutelné, ibaže ich sprevádzajú nepríjemné pocity. Testovala som to, keď mi nanútili antidepresíva asi mesiac, myšlienky sú rovnaké, ibaže ten ťažký kameň v žalúdku necítiť. Je to docela lákavé, sama som sa už niekoľkokrát takmer "zlomila" k ďalším pilulkám. Na depresii je najhoršie to, že nepoznáš skutočný zdroj, ten zdroj sa zvykne prezliekať za negativizmus, ale jeho pravú tvár je ťažké odhaliť. Mne teda nikdy nepomohlo čo radíš, lebo je to ako útek pred depresiou, potláčanie emócií, to potom spraví ešte viac škody, lebo tá potlačená energia sa potom prejaví inde, prípadne exploduje a to sú tie skraty ako samovraždy, náhle psychózy. Jediné, čo mi kedy pomohlo, je že som hladala príčiny a nové "uhly pohladu" na tú istú vec a asi hlavne fakt, že z môjho života zmizli aj tie vonkajšie podnety...
Mimulus...Ten pokus s úsmevom sa konal na zdravých, nedepresívnych ľuďoch. Ide len o princíp - že ako čin je výsledkom vnútra, niekedy to ide aj naopak, že robíš skutky, ktoré spôsobia výsledok vo vnútri. To ale treba vedieť celý komplex toho, čo všetko by mal človek robiť - niekedy sa to dá aj "odkukať" od šťastných ľudí.. ale skutočne šťastných, priamych a vyrovnaných. Je ich málo.
Nas mozog je velmi plasticky a jednotlive prepojenia vznikaju a zanikaju vplyvom vonkajsieho prostredia a naseho myslenia pocas zivota. Napr. clovek moze vidiet nieco pekne, ak to ma spravne poprepajane, tak v mozgu existuju cesticky, po ktorych sa tato informacia dostane az do tej casti mozgu, kde dojde k vyluceniu chemie a mi sa citime prijemne. Lenze u inych ludi, ked su tieto cesticky zle vychodene, dojde tato informacia do miesta, kde sa ziadna chemia nevyluci alebo dokonca dojde k vyluceniu negativnej chemie. Chyba potom nie je v nedostatku chemie, ale v zle vychodenej 'cesticke'. Antidepresiva sa potom len snazia nahradit tu chemiu, ale nedokazu opravit pricinu - tu zlu cesticku.
Obdivuhodne je, ze samotne myslenie moze fyzicky menit mozog a oslabovat zle cesticky a vytvarat nove - dobre. Toto je medicinskych overene na budhistickych mnichoch, ktori maju znacne fyzicky zvacsene casti mozgu zodpovedne za pocit stastia, pozitivneho myslenia, empatie, sebahodnotenia atd. A maju menej sedej hmoty v centrach zodpovednych za negativne veci ako stres, strach a pod. Navyse, pri merani aktivity jednotlivych casti mozgu, mavaju ovela vacsiu aktivitu v pozitivnych oblastiach a naopak.
Casto sa tu pise o ovladani myslenia. Myslim, ze vacsina si pod tym predstavuje nasilne potlacanie negativnych myslienok a nasilne privadzanie pozitivnych. Takto vsak mysel nefunguje a vysledok je opak, negativne myslienky tym este ziskaju na sile a clovek je este navyse aj frustrovany zo zbytocnej snahy. Mysel sa da manipulovat, ale neda sa ovladat silou, su na to techniky.
Mimulus, ak pätnásť rokov obraciaš svoju pozornosť smerom, ktorý ťa bez diskusie dostane do depresívneho stavu, tak ako prosím ťa očakávaš, že keď si ráno povieš, cítim sa fajn, tak to tak bude? :o) To by bol iný zázrak. Sústavne mi opakuješ, že to nejde. Tak výsledkom je, že to nejde. :o)) Čo už viac ti môžem poradiť? Keď napíšem, že evidentne ti ten tvoj stav vyhovuje, odpíšeš, že to čo si dovoľujem?? Keď napíšem, mysli inak, povieš, to sa nedá. Nuž..tak sa nad tým aspoň zasmej,...akú že to už má logiku, takéto uvažovanie. ;o)
Takto ak dovolíte opäť sa pridám, pretože sa i to nedá len čítať.
S tou pozitívnou myšlienkou máš anjelik* pravdu lenže kde vziať takú silnú myšlienku alebo spomienku aby odvrátila 15 rokov depresie? No čo by to malo byť, je to na zamyslenie. Šejla ak sa zobudíš a začneš sa silou vôle usmievať tak určite v ten deň nebudeš šťastnejšia a zo svojej vlastnej skúsenosti viem, že to môže dopadnúť skôr naopak - robím to totiž už tých 15 rokov a viem úplne presne ako to funguje.
black tea depresia je záležitosťou genetiky a máš pravdu, že aj chémie v mozgu lenže musela niekde u človeka začať - nikto sa s ňou nenarodí!!! Treba vyriešiť kde začala, čo alebo kto bol spúšťačom a vyvarovať sa podobným situáciám. Lenže ak je tá situácia bežná pre milión ľudí tak nemusí byť bežná pre toho kto trpí depresiou - preto je liečba tak ťažká. Ani ja nepreferujem lieky, pretože si myslím, že 15 rokov je dosť dlhá doba nato aby som mohol napísať svoj názor - za tých 15 rokov som toho prežil veľa, odchody a príchody priateľov, sklamania, ale aj šťastné chvíle a radosť a poviem Vám všetkým len jedno to, o čom som si na začiatku myslel, že je dôležité sa neskôr ukázalo ako úplne nepodstatné a opačne. Človek si začne uvedomovať hodnoty až keď....
Depresie, ako vsetky ostatne choroby su zlozene z materialnej stranky(vyziva, doplnky , tvorenie neurotransmiterov, ich spotreba atd) a dusevnej stranky, kde stres, okolie, rozne situacie vytvaraju podmienky na depresie, ci uz zvysenou cinnostou mozgu(zvysena spotreba neurotransmiterov a nasledovne ich nedostatok) alebo zhorsene travenie a vyziva, tiez nedostatok pohybu a cirkulacne problemy(krv a lymfa).
K tomu prispievaju aj mikroby, zamorenia co sposobia v tele, ine chemicke zamorenia, co ovplyvnuju hormonalnu a nervovu cinnost.
Proste je to velmi komplexna struktura a casto staci na nej zmenit "jednu tehlicku" aby sa to napravilo, tj napr odstranit stres, doplnit niektory chybajuci neurotransmiter, najst lepsiu robotu alebo veselsiu spolocnost , zaujat iny pristup k problemom(meditacia, viera) atd.
Nastrojov je mnoho, treba len najst, ktory je ucinny pre koho, individualne, alebo ktora kombinacia viacerych zaberie.
Vyckavat pasivne nikam nevedie.
Ja som mal v zivote hromadu stresu, a dosial mam, stratil som plno ludi, na ktorych mi velmi zalezalo, casto som zabiehal do depresii, ale prirodzenym optimizmom, s ktorym som sa zrejme narodil, s pomocou viery, doplnkov a meditacii som sa z toho vzdy dostal. Ale to znamenalo KONAT a NIE VYCKAVAT, alebo riskovat branie nejakych chemikalii, co by mi mozno pomohli, ale iste zamorili telo a mozno len zamorili telo a nikam by to s tou "pomocou" neislo.
Drzim palce kazdemu v individualnom boji s touto pliagou civilizacie, ktorej je coraz viac, pre zamorenie, pre stres, pre nedostatok pohybu a slnka, prilis komplikovanu socialnu strukturu,spotrebnu individualisticku spolocnost, nedostatok viery a ine priciny.
Nuž, milá moja Depresia...buď radšej mojou priateľkou..ako mojou depresiou ;o))..neviem moja, nikdy som si nedovolila takto uvažovať už z úcty k samotnému životu...viem si to predstaviť, ale je to niečo tak hrozné, že by som nevydržala v takom stave existovať. Ako som písala,...iný obraz, nie toto , čo si ty popisovala. A nespochybňujem nikoho, že je to ťažké..ale iné, ako zmena v myslení nepomôže. A vytváranie iných spomienok...o pokoji a radosti.
anjelik dajme tomu, že by som bola tvoja depresia. Cítiš sa nieže na hovno, cítiš sa úplne prázdne, nedokážeš už ani plakať, pred tým to pomáhalo. Zrazu už ani to nejde. Začnem niečo robiť - ale čo, okrem toho že nič ma nenapadá, tvoje telo je také ťažké, že len vstať z postele a spraviť si čaj, ktorý aj tak nebudeš vedieť prehltnúť cez tú hrču v krku, si nedokážeš spraviť. Niečo čítať? OK, tvoje oči prenasledujú línie riadkov a nejaký hlas ti ich referuje v mysli. Ale nedokážeš sa sústrediť, čo tie vety znamenajú, prečítaš jednu a zabudneš predošlú, v skutočnosti čítaš, ale nevnímaš čo, štrajkuje aj krátkodobá pamäť, to isté keď zapneš televízor, pustíš si film. Zavolám kamarátke: a ktorej? Ani jedna z nich ťa v skutočnosti nepozná, smiať sa s tebou bude, ale nebude s tebou plakať; načo sú ti také "kamošky"? Čo ti oni vôbec môžu dať, len faloš a spoločnosť pri drinku, radšej si všetky vymaž z kontaktov, nie si s nimi psychicky spojená. Minule ti povedala takú blbosť, pamätáš? Nedokážu ti pomôcť, jedine ty im skazíš náladu. Si každému na príťaž, čo iné by si mohla robiť? Jediné vyslobodenie sa javí smrť.
Black Tea, skôr by som uvažovala nejak takto...dnes sa cítim nahovno...aký je to pocit??? No dosť zlý. Vyhovuje mi to, cítiť sa takto?? Nevyhovuje....tak sa pokúsim to zmeniť...začnem niečo robiť, začnem si niečo čítať...zavolám kamarátke...proste doslova odkloníš svoju pozornosť iným smerom od toho...aby si sa nalievala do pocitu...je mi nahovno. Na to samozrejme treba silu...a tú si buduješ každým takýmto vedomým odklonením..pretože si uvedomuješ, že sa to dá. :o) Že si schopná ovládať samu seba, že ty si tá, ktorá to robí...a nerobí to nejaké počasie, nejaká udalosť..ale ty. :o))
To nie je žiadne pozitívne myslenie...to samo osebe spôsobí maximálne tak depresiu, hlavne keď človek zistí, že čo už tu je len také pozitívne, že? :o))))
Takže ďalšia vec, ktorú v sebe musíš nevyhnutne podporovať je zmysel pre humor a ten ti dá do vienka trpezlivosť. Prekonať dočasne blbé obdobie a znovu sa usmievať. :o)
