Zahodiť minulosť?

Mala som vzťah vyše 4 rokov. Potom sme sa rozišli, boli sme dá sa povedať ešte deti, od 14 -15 spolu. Ja som sa asi po mesiaci dala do vzťahu. Aj napriek tomu som ho rok vkuse mala ešte v hlave. Predsa, bola to prvá láska, kopec zážitkov, keby ma chcel naspäť tak sa k nemu hneď vrátim. Lenže ja som bola tá, ktorá sa rozišla...Stalo sa občas, že som ho stretla, srdce sa mi rozbilo ako za starých čias. Až teraz po 2 rokoch sa nám cesty skrížili znovu. On nemal doteraz žiaden vzťah, ja som už vo vzťahu 2 roky. Povedal mi, že ma veľmi miluje, že konečne vie, čo ho celé dva roky ťažilo, že veľmi by ma chcel naspäť, ale mám vzťah a on nechce mi ho rozbiť. Ja som ostala ako obarená, doteraz si nebol schopný nájsť priateľku pretože neustále ma miluje. Vidím ako sa trápi pretože ho poznám. Nikdy ma nepodviedol, neublížil mi, len proste boli sme hlúpe deti a rozišli sme sa. Teraz vzťah, ktorý mám je pekný, ale stále ma občas počas neho pochytil smútok nad vzťahom bývalým. Možno to bude len v spomienkach, prvá láska, neviem. Nový partner, teda už nie tak nový je ku mne milý, rozumieme si, ale on je trošku športový typ, pohoďák na rozdiel od toho prvého, ktorý je ten typ chlapa trošku viac na úrovni. Vždy som sa smiala, keď niekto písal, že miluje dvoch naraz, povedala som si, je to nemožné....no nie je. Nikdy by som nepodviedla, ale nechcem ani jedného ťahať za nos. Akokoľvek sa rozhodnem, jednému ublížim. Hovorí sa, dvakrát do tej istej rieky nevstupuj, ale boli sme deti, teraz mám takmer 22 rokov a rada by som si už našla stáleho partnera. Asi najvhodnejšie by bolo neriešiť minulosť, ale tento súčasný partner, má určité vlastnosti, ktoré mi dosť prekážajú a mám trošku problém mu dôverovať aj keď mi nikdy nedal nato dôvod. Ako by ste reagovali vy? Mal niekto podobnú skúsenosť? Občas ma pochytí otázka či tá prvá láska nebola aj tá pravá....