Som vo veku, kedy normalny clovek ma zalozenu rodinu alebo aspon o nej vazne a realne uvazuje. V mojom pripade to neprichadza do uvahy, odjakziva mam k sebe negativny vztah a ani s pribudajucim vekom sa nic nelepsi, prave naopak. Nie som stotoznena so svojim vzhladom a ani moje vnutro za vela nestoji. Som prirodzene introvert az asocial, co mi nikdy vyrazne nevadilo, dokonca boli aj nejaki kamarati. Uvedomujem si vsak, ze skutocneho priatela nemam, ludia o mna nestoja a samota zanechava coraz zretelnejsie stopy na mojej psychike. To len prehlbuje moju izolaciu. Viem, ze ludia skor ci neskor po kontakte so mnou musia prist na to, ze som totalny blazon a viac o kontakt som mnou nebudu stat. Neviem nadvazovat kontakty a uz vobec si ich udrzat. V minulosti bolo viac k nicomu neveducich pokusov najst pomoc u psychologa. Mam pocit, ze uz som za nejakou hranicou, kde sa uz cloveku neda pomoct. Pretoze svoju osobnost uz nikdy nezmenim, je uplne zdegenerovana a neviem, co mam so sebou robit. Chcela by som mat uplne obycajny, normalny zivot.
Neviem sa so sebou zmierit
n-ella
sama zo seba robíš to, čo si... Ludia túžia rešpektovať, túžia obdivovať, inšpirovať sa, chcú byť dobrí, hodnotní, no zároveň chcú byť ocenení, obdivovaní, inšpirujúci, chcú, aby ostatní boli dobrí k nim... lenže úplne nezmyselne hrajú hru na to, kto začne prvý. Nikto s tým nechce začať a tak sa potom rozvíja opak. Lebo zlo sa samovznieti, ale pre dobré veci musíš aj niečo robiť. Musíš začať viac dávať, aby si mohla začať aj prijímať. Len nečakaj, že prijmeš hneď, život je o ceste k celistvosti a tá je dlhá, ako život sám...vlastne,, celkom krátka:)
nirv
urcite prehanas. co je na tebe take strasne?stavim sa ze si si toto vsetko len vsugerovala.
