Stale zavidim

Stale, neustale nieco ludom zavidim. Je to asi od puberty a trva to doteraz a to mam uz 24r. Ako decko som zavidela ked isli partie niekam von (bola som samotar), tak som si proste nasla aj ja a sla von a tam zistila, ze mi to nedava ten pocit, co som cakala. Zavidela som ludom, co mali jednotky, tak som ich musela mat aj ja. Po strednej som zavidela tym, co isli na vysoku, tak som isla aj ja a zase to prazdno v sebe. Zase to nebolo ono. Po prvom stupni som odisla. A stale im zavidim, ze by som sa tam vratila, ze mozno to uz teraz vyjde. Zavidela som tym, co mali peniaze. Tak som popri skole pracovala. Nakoniec som ani nevedela co s tymi peniazmi urobit a v praci to bola hroza. Zavidela som dievcatam, co si davaju fotky na net z dovoleniek, opalene, more, slnko, ibiza alebo co. Tak som isla na dovolenku. Sedela som na plazi a v podstate sa nudila. Zavidim ked ma niekto nejaky konicek, pretoze ja som snad vsetky vystriedala a nakoniec ich robila zo ,,slusnosti,, nie z vlastneho chcenia. Zavidim, stale nieco zavidim, stale zaostavam, stale to prazdno. Nedari sa mi zmierit sama so sebou, neviem si zvyknut, ked aj na chvilu ostanem spokojna zase sa to vrati. Vystavuje ma to. Nakoniec som aj tak ostala sama, bez prace, bez zalub, obklopena zverincom od ktoreho nedokazem odist a so slabymi nervami. Strasne zavidim ludom zazitky a ich pocit stastia.