Chcem sa spýtať či aj iní tridsiatnici neriešia niečo podobné ako ja. Mám 33 rokov a akosi som vnútorne zhasol. Doteraz som skutočne žil život naplno, pohodové detstvo, potom výška, osamostatnenie sa od rodičov, následne slušný job spojený s cestovaním po svete. S priateľkou som 9 rokov od výšky, deti nemáme ,ale vzťah je stále "korenistý" máme sa radi v sexe je všetko fajn. Posledný rok, ale pociťujem taký vnútorný pocit prázdnoty. Veci, ktoré ma kedysi neskutočne bavili ma už tak akosi nevedia uspokojiť, vlastne neviem či je to správny výraz, robím ich síce stále - šport, cestujem/e, spoznávame nové veci, vedieme spoločenský život, ale už sa z toho akosi neviem vnútorne tak potešiť. V práci už nemám moc ambícu sa niekam hrnúť ďalej /vlastne už ani nie je moc kam/. Vraj som zvážnel, menej sa smejem, som zamyslený, posobím navonok chladne. S priateľkou sme riešili či sa už nezobrať a splodiť bejby, ale obaja sme sa zhodli, že to ešte zatiaľ nechceme. Keď som to riešil s bratom tak ten mi len povedal, že nech sa vrhnem ešte viac do práce a makám, ale to už nechcem, nie je všetko o peniazoch ja by som radšej ten vnútorný pocit radosti, uspokojenia, keď idem napr. z dobrej lyžovačky, alebo večere, aby ma to znova hrialo pri srdci, ale už to akosi nehreje. Viem, že mnohí si tu možno teraz poviete o čom to tu tento tára, vlastne všetko má a ešte sa sťažuje, ale chápem, že veľa ľudí rieši možno oveľa závažnejšie veci, možno až existenčné problémy, ale ja som si všetko odmakal a nič som nedostal zadarmo a všetci majú viacmenej podobnú šancu. Som empatický, citlivý, len som proste nejako vnútorne zhasol a už sa neviem tak radovať zo života. Prečo ? hm ...
Vnútorná iskra
Myslim si, ze to vyplyva z toho, ze sa uz nemas kam posunut. Dosiahol si vsetko, co si chcel, mozno sa zda ako logicky krok rodina, ale nema vyznam to silit, pokial sa na to necitite.
Navrhla by som ti nejake narusenie stereotypu. Chodite do spolocnosti, na vylety, ale uz aj z toho sa zrejme stal stereotyp. Pokus sa objavit nieco uplne nove, co si doteraz nikdy nerobil, nieco v com si uplny zaciatocnik a zacni na istom mieste v tvojom zivote uplne od nuly. Uvidis, ci to nieco zmeni.
To su prve signaly, ze nieco nie je v poriadku. Pokracuj dalej a uvidis ako "milo" ta tvoj organizmus prekvapi. Treba sa zamysliet najma nad tym, ci toho stresu nie je na teba nejako privela.
:o)))
Presne takúto odpoveď som čakala na tvoju otázku.
Na každú otázku existuje odpoveď a aj na túto. Len pravda je taká, že každý, kto otázku položí, má už dopredu predstavu, čo chce počuť, či skôr čítať ako odpoveď. Či chceš potvrdenie toho, že áno, je to úplne normálne sa takto cítiť, poprípade radu, urobte si dieťa a v ňom nájdite svoj zmysel života, alebo ako píše Slečna...teš sa z maličkostí. Je to návod, samozrejme, ale bohužiaľ...nič to nezmení na tom, že ten, kto postráda tú povestnú iskru, ten , kto ani len netuší, že on je svojim vlastným životom..si ty. A na tom fakte nič nezmení ani tá najrozkvitnutejšia halúzka a ani ten najvoňavejší steak. ;o) Tam treba začať...objaviť to, čo chceš zmeniť..ak teda vôbec chceš niečo zmeniť a nechceš iba jednoduchý návod, ako prežiť život v spokojnej radosti prameniacej z toho, že veď mi netečie do topánok, tak som vlastne celkom šťastný, nie? :o)))
* s priatelkou
Nie je to skoro az syndom vyhorenie? Myslim, ze si dosiahol stav, ktory sa raz ci viac raz v zivote dostavi u kazdeho. Ja to mam tak raz rocne :D Moj tip, teda aspon co u mna plati...V takom case citam opat vela ezoterickej literatury, pozor ale, kvalitnej...nie vsetko, co je pod "ezoterikou" je aj dobre. Vybehnem sama do lesa a snazim sa vnimat to, co je okolo mna. Treba sa v takych chvilach utiekat k malickostiam...rano vstat, pozriet z balkona a povedat si "ako mi je dobre, som vdacny za toto rano". A takto si to opakovat cely den pri roznych prilezitostiach. Ked som par raz podlahla stavu, aky mas teraz ty, vzdy prislo do mojho zivota nieco, co ma velmi preplieskalo (smrt kamarata, vlastna autonehoda...) a vtedy si opat uvedomim, ze riesim totalne zbytocnosti a ze vlastne mam vsekto co chcem a s tym aj mozem byt stastna...
Zrejme si toho dosiahol v zivote uz vela, vela veci sa ti splnilo, vela si toho zazil. Mozno aj v praci nastal pocit, ze nemas kam dalej ist. Ja ti len odporucim, obzri sa za malickostami. Uvedom si, ze ste s priatelkom zdravi obaja a podakuj vesmiru za to. Uvedom si, ze mas kde byvat a ze ta nic zle netrapi. Ono to chvilu potrva kym to do seba dostanes, ale ked si tieto veci zacnes uvedomovat a dakovat za ne, tvoja mysel sa zmeni a pride uzasna ulava a pocit spokojnosti. Vtedy objavis aj nove veci, na ktorych mozes stavat, posuvat sa dalej. Ale nikdy nezabudni, ze nase stastie prameni z malickosti...
