Ako získať novú motiváciu žiť?

Ak tomu veríš, že je pre teba neskoro niečo zmeniť k lepšiemu, tak to tak je a bude...Ak sa chceš pohnúť ďalej, musíš riskovať, život nie je vždy o istotách...Čo tak napr. zmeniť zamestnanie? Niekde treba začať, viac či menej radikálne.

Moja práca? No robím to, čo by som robil, aj keby mám učňovku bez maturity. A áno viem, čo som chcel robiť a ako žiť. Lenže to už je passé, už je neskoro. A k tomu tá situácia na Slovensku. Nedokážem sa zmieriť s tým ako som dopadol, ja už neviem kam sa pohnúť, čo ak to zas bude zbytočné..

deadsoul, nebaví ťa práca, ktorú robíš alebo si myslíš, že nie je dobre zaplatená? a vieš čo by si chcel robiť, aby si bol šťastný, ako by si chcel žiť? škola určite nie je strata času a to, že si sám môže byť dočasná situácia...čo bolo to bolo, teraz sa treba pohnúť ďalej...

slnieckovaaa zbytočne som strácal čas so školami, lebo som si naivne myslel, že potom si aj nájdem priperanú prácu. Mohol som si radšej úžívať mladosť, možno by som aspoň nebol sám

Mám preukaz, ale s tým ma u nás zoberú. Len urgentne. No hej pretrpím..

Ahoj deadsoul. Napísal si: ,,Keď som sa roky snažil niečo dosiahnuť, ale nakoniec to bolo len zbytočné trápenie a strata času." Môžeš konkretizovať o čo si sa snažil a čo nebolo podľa tvojich predstáv?

cize nemas ani eurpsky preukaz poistenca, hm tak nic...bud to prejde same, alebo si vytrpis

Znamená to, že nežijem na Svk. A keby chcem ísť k psychiatrovi, tak jedine na Svk, lenže ten by ma neprijal, keďže odvádzam inde zdravotné odvody.

Wellia, nemám tu také možnosti. Mňa bavili kedysi "tímové športy", ale nemám chuť už vôbec na nič..

deadsoul - co to znamena? ze nie si zdravotne poisteny? a ked by sa ti nahodou nieco stalo, alebo dajme tomu ochories a budes potrebovat antibiotika, kto ti da? toto si najskor pories, odvody moze mat kazdy, len si to proste zariad

Ak nechces brat antidepresiva, skus najst nieco, co ta kedysi bavilo (sport, umenie, hocijaka aktivita) a NÚŤ sa do toho, za kazdu cenu! Nesmies sa vzdat a musis vydrzat! Moja priatelka bola na tom ako ty, nechodila uz ani do obchodu, nejedla, myslela dokonca uz na samovrazdu. Potom zacala sportovat, nechcelo sa jej, nevladala, plakala, ale nutila sa do toho, az kym to nepreslo do toho, ze ju to zacalo bavit a jedna pozitivna zmena v zivote a vedomie, ze sa jej nieco konecne "dari", ju posunula tak, ze sa na to napojili ostatne bezne veci - po dobrom sporte poriadna hygiena, zdrave jedlo, psychicky oddych, starostlivost o telesnu schranku... dnes je na tom vyborne, chodi uz aj do spolocnosti (aj do toho sa musela nutit spociatku), dnes sa uz usmieva a v podstate celkom tesi zo zivota...