Priveľmi beriem všetko vážne, ubíja ma to, nevládzem a neviem ako ďalej

Sejla, neviem či si čítala môj príspevok, a či to trochu s tým súvisí čo si písala.
Ja som tiež názoru, že človek by sa mal zamýšľať do hĺbky a netváriť sa stále, že o nič nejde. Tiež si myslím, že to často problému môže pomôcť.
Ale napríklad slečne alebo pani nepomôže ak sa bude donekonečna zamýšľať nad malými prsiami, akné alebo kruhmi pod očami alebo nejakými inými vecami, napríklad sa porovnávať s niekým alebo proste iné rôzne deštruktívne zmýšľanie.
Ja mám tiež akné, ale nepomôže mi ak na to budem neustále myslieť a nechám si tým stále pokaziť náladu... Je rozdiel ak sa človek zamyslí nad možným dôvodom a riešením, a ak nad niečím "narieka" neustále...

ak máš do 20 rokov, tak je to úplne bežné, ešte spoznávaš svet, urovnávaš si myšlienky a nadobúdaš sebavedomie. Ak si staršia, tak máš v sebe prebytok citu, perfekcionizmus, zvedavosť a toho sa už asi nikdy v živote nezbavíš a budeš musieť žiť s tým, že ti stále blúdi po rozume milión myšlienok a potreba všetko meniť, upravovať k lepšiemu. V dnešnej dobe je tak moderné byť "v pohode" a "cool", všetko brať na ľahkú váhu, nad ničím sa moc nezamýšľať. Ja si myslím, že rozmýšľanie do hĺbky je fajn. Len treba zostať pri zemi, teda uvedomovať si fakty a rozoznávať ich od tvojich domnienok. Môže sa ti stať, že k nejakým užitočným záverom aj dospeješ a to ťa posunie ďalej. Ešte si myslím, že by ti mohli pomôcť aktivity, ktoré si vyžadujú sústredenie a sebaovládanie.. Skús to s meditáciou, jogou, či vecami, ktoré ťa bavia, či už je to výtvarné umenie, hranie na hudobný nástroj, písanie básní, študovanie konkrétneho subjektu do podrobností, čítanie kníh, klasická hudba, hocičo, čo ťa bude napĺňať.

Súhlasím s amandou. Ja osobne mám veľmi blízko ako k psycholôgii, tak aj psychiatrii ako vednému odboru. Zaujímam sa o obe v miere približne ako profesionáli, alebo sa o to snažím. No nemyslím si, že tvoj problém by sa nedal riešit jednoduchou sebareflexiou, dobrou literatúrou a návštevou psychológa. Ak on uzná za vhodné, pošle ťa k psychiatrovi. Určite si prečítaj tú knihu, to je to najmenej čo môžes pre seba urobiť. Na internete nájdeš aj pdf v slovenskom, alebo českom vydaní, ak by si nechcela utrácať peniaze. Pre mňa bola tá kniha najlepšie spravená investícia, čo sa peňazí aj času týka v živote :-)

myslim, ze w3..radi dobre, hlavne si neber k srdcu prispevky od Luciana, ten normalnemu cloveku , ktory preziva uplne bezne emocie , ktore sa daju zvladnut pokecom u psychologa, alebo precitanim par motivacnych knih "pilepi" aspon 3 psychiatricke diagnozy a odporuci antidepresiva, to tu sledujem uz dlhodobo. len male percento ludi nema nejake mindraky, zeny ich maju zial viac,ako muzi, maju to v povahe a to by vsetky mali brat antidepresiva, lebo si pripadaju tlste, alebo maju male prsia, alebo si neveria.. No to by sme dopadli, namiesto riesenia problemov by sme hltali antidepresiva a problemy by boli fuc? Tak to nefunguje mily moj....Myslim, ze by z Luciana bol dobry psychiater, farmaceuticke spolocnosti by z takeho lekara mali radost:D Cakam, ze zasa napise, ze on nikomu neurcil diagnozu, iba tipoval, ze moze ist aj o toto...To je ako ked niekto napise, ze ho boli hlava a ja by som kazdemu pisala, ze moze mat nador..

Bola si taká vždy alebo si sa zmenila? Ak si nebola taká vždy, tak si treba skúsiť spomenúť čo to mohlo naštartovať.
Čo sa týka tvojho priateľa, napísala si len máličko, nechcem robiť unáhlené závery lebo o tom nič neviem, ale dojem to na mňa spravilo taký, že by ti bolo lepšie bez neho. Jednak pre to trošku ako si jeho a vzťah opísala, a jednak preto, že nie je veľmi zdravé byť vo vzťahu ak má človek veľa svojich nevyriešených komplexov. Totiž, potom čaká človek naplnenie od partnera a takéto očakávania a sklamania budú vzťahu veľmi ubližovať. Do vzťahu by mali ísť dvaja vyrovnaní ľudia. Samozrejme, že je to ideál, ktorý sa ťažko plní, ale to ako opisuješ seba mi príde až extrém a preto si nemyslím, že je vhodné, že si vo vzťahu. Ukončovať vzťahy je vždy ťažké, ale prebolí to...
A potom k tvojmu problému, no je viacero kníh čo by si si mohla prečítať napríklad Očarujúca od John a Stasi Eldredge alebo knihy od John Powell napríklad Štastie sa začína vnútri alebo Prečo mám strach povedať ti kto som, alebo od Joyce Meyer.
Samotné prečítanie knihy nič nezmení, ale môže ťa naučiť princípy, ktoré keď sa rozhodneš praktizovať tak ti pomôžu.
Tá Joyce Meyer napríklad mala veľmi negativistickú a labilnú povahu, bola aj v detstve zneužívaná, a síce až niekedy po štyridsiatke sa s tým dokázala vyrovnať, a teraz sa snaží ukázať ľuďom cestu aby im pomohla...

Taký základ je naučiť sa ovládať svoje myšlienky, aby oni neovládali teba a tvoju náladu. Tvoja myseľ by ti mala slúžiť a nie pracovať proti tebe. Ak začínaš mať negatívne myšlienky, potrebuješ začať myslieť na niečo iné. Možno na slová svojej obľúbenej (pozitívnej;)) piesne, alebo nejaké citáty, prosto si tým vedome naplniť myseľ, opakovať to dookola a nenechať ju blúdiť. Vyžaduje to prax ako všetko iné. Nenaučíš sa to za deň ani týždeň, ale ak to budeš precvičovať tak to raz zvládneš.
Začať sa mať rada je samozrejme základ, no viem, že je to niekedy veľmi ťažké. Možno by ti tam naozaj mohol pomôcť psychológ. Ja počúvam občas na rádiu psychologickú poradňu a tam raz trošku vysvetľoval ako to prebieha. Podľa mňa, ak by si našla dobrého psychológa tak by ti to pomohlo.
A hlavu hore, veď slnko svieti aj pre teba :) (Aspoň tu teraz svieti :))
Sama vnímaš, že sú to často malichernosti čo ťa zaťažujú, tak si asi na dobrej ceste, hm? :)

Povedal by som, že celý tvoj problém vychádza z tvojho pocitu menejcennosti. Akonáhle sa ho zbavíš, budeš schopná prežívať svet úplne inak. Pochopíš, že mnoho vecí sa nedeje z niejakého zlého dôvodu, napr. Že priateľ sa stavial k problému flegmaticky, ale že to malo možno iný dôvod, nechcelo sa mu hádať sa napr. A podobne. Mal som podobný problém, aj keď nie asi až do takej miery ako ty. Tiež som všetkému prisudzoval veľkú vážnosť, bral názory ostatných na mňa dôležitejšie ako moje a podobne. Mne osobne pomohla v priebehu pár dní, popr. Týždňou kniha Vaše bludz od Wayne Dyera. Odporúčam si ju prečítať, skúsiť nad myšlienkami autora popremýšlať a uvidíš, že tvoj život sa úplne zmení :-)

Môže ísť o začínajúcu psychoafektívnu poruchu, ktorá sa manifestuje ako paranoja, alebo, ako píše zewa, môže ísť o obsedantno compulzívnu poruchu. Navštív psychiatra, ktorý ti predpíše lieky a uvidíš, ako sa ti uľaví.

na utešenie, aj ja mám kruhy tmavé pod očami, už od mala :) ale s krycou tyčinkou sa to dá v pohode zakryť :)...
...a radila by som ti sa viac tešiť zo života, usmievať sa, mávnuť rukou nad vecami, ktoré nezmeníš, bo všetky negatívnosti na babe vacsinou chlapov odrádza...aspoň na tom mojom to vidím, akonáhle začnem riešiť čosi velice do hlbky a pritom to neni moja vec, alebo myslím negatívne, jeho to ničí....no láska k nemu je silnejšia, a tak som zmenila svoje zmýšlanie (síce som párkrát bola aj u psychologa, no to mi moc nepomohlo si myslím, len som sa vyrozprávala a vyplakala :) ).
Puntičkár buď, však to je pozitívna vlastnosť, ale nežiadaj od druhých aby aj oni boli dokonalý a chovali sa ako ty....

Precitaj si niečo o obsesiach, či to náhodou na teba nesedí.

Len tie myšlienky sa netýkajú len môjho výzoru... tiež napr. teraz premýšlam, či ma môj frajer nechce nechať, pretože sme sa veľmi pohádali,staval sa k tomu úplne flegmaticky a išiel na pivo s kamarátom ktorý ma moc nemusí... Taká súhra faktorov a ja mám teraz možno neopodstatnené pochybnosti... Potom mi napadne, že dnes keď ma odprevádzal aj s tým jeho kamarátom, objal ma a dal mi veľmi vyrázne (:D) pusu na líce... Bože, nevládzem takto ďalej :(

amanda:
ach no, je to hrôza s takýmto niečim žiť... Sama by som to chcela zmeniť, snažím sa stále si hľadať nejakú činnosť a nemať čas rozmýšlať, pochybovať, strachovať sa.. Ja už si pripadám paranoidná, no vždy tam je nejaká šanca, že čo keď... :/