Ani neviem preco to sem pisem. Asi sa potrebujem vyrozpravat. Budem mat 28 rokov a od 19 sa o seba staram sama. Otca nepoznam, matka ma opustila ked som mala 3mesiace. Vychovali ma stari rodicia a nebolo to lahke, matka prisla raz za pol roka alebo rok na par dni, medzitym sa stihla ozrat a robit bordel a hanbu. Vlastne nic ine od nej nepoznam. Od malicka som tym len trpela, v skole mamy niektorym kamaratkam zakazovali sa so mnou hrat, ucitelia ma len lutovali, susedia na dedine o tom vsetci vedeli, nemohla som ani ist s kamaratkou von na caj, aby ma nahodou nevideli, ked som isla, doma len vycitky ze budem k...a ako moja matka. Moja matka znicila psychicky oboch svojich rodicov, dedko zomrel uz pred 9 rokmi a dom v ktorom sme byvali sa musel predat. V rodine vznikli strasne konflikty, nikto sa dnes s nikym nerozprava, mojej tete bolo dokonca v ociach, ze ked som nemala kam ist, musela som na internat na posledne 4mesiace maturitneho rocnika a to mi platila babka. Vtedy povedala, vraj naco mi bude matura, ze mam ist robit a nie aby mi babka platila ubytovanie! Hned po maturite som vypadla, nedalo sa to uz vydrzat. Zila som v zahranici, teraz mam priatela a vratila som sa na slovensko. Som plna nenavisti a zloby ked mi bola moj nevlastny brat a hovori, ako matka zasa chlasta a robi bordel. Jeho otec s tym nic nerobi, radsej ide do krcmy pit. Nenavidim ju. Za to ako zijem moze ona, za to, ze nemam domov, nemam sa kam vratit, uz to bude 10 rokov co som zavisla len na sebe a podpore svojich kamaratov. Najradsej by som bola, keby uz umrela!! Som zly clovek? Nepoznam rodicovsku lasku, nemam cit k detom a myslim, ze ich nikdy ani mat nebudem. Kazda jedna moja kamaratka sa ma kam vratit, aspon k starym rodicom, proste niekam. Ja nemam nic. Nemam rodinnu oporu, nemam zazemie. Keby som nemala priatela, tak to ukoncim. Nic ma tu ine nedrzi okrem neho. Len som sa chcela vyspovedat..
Nemam domov a nenavidim svoju matku
matku bohužiaľ nijak nezmeníš, to sama dobre vieš, pokiaľ sa niečo neudeje a ona si to sama neuvedomí, nie je žiadna šanca ..a šanca, že si raz uvedomí, že je alkoholička a ako sa správa je mizivá, aj keď vždy je ... čiže tebe nezostáva nič iné, len si žiť svoj život s partnerom, kašlať na ňu a brata sem tam vypočuť, aj keď ti to nebude po chuti ..
Ked mne je ho luto, chvalabohu ide do skoly a nebude musiet s nou byt cely den..On mi nevola len kvoli tomu, ale to sa ani neda sa nezmienit, chapem ho.. Esteze ma akeho takeho otca..
tak keď ti brat volá a chce ťa informovať o tom čo tvoja matka robí, mu povedz, že ťa to nezaujíma a ak ti chce volať len kvôli tomu, nech sa neunúva ..nech ti volá len vtedy ak bude on sám chcieť a nei sa len sťažovať, čo zasa vyvádza .... no viem, že je v tebe zlosť, aj po tých veľa rokoch a aj dlho bude, teda pokiaľ sa neuvedomí a neskludní sa, čo ale tak ľahko nebude ... viem, že by si možno bola aj radšej keby tu nebola, ale to pochopí len človek, čo niečo také zažije .... nik iný....
Chapete, 28 rokov odkedy sa pamatam stale to iste.. Uz aby to skoncilo.
Hej? A ako mi nezasahuje do zivota ked kazdy jeden tyzden mam telefonaty, co zasa vyvadza? Ze ked jej sije poriadne, tak kazdemu hovori ako pride sem za mnou a nastahuje sa? Nech skusi, zavolam na nu policajtov. Ze si urobila FB a stiahla moju titulnu fotku, vlozila ju na svoj a pod to napisala ako ma miluje? A pritom ked sa ozere tak som kurv. co jej znicila zivot? A odkedy som sa vratila tak ked niekde poviem priezvisko automaticky sa ma opytaju ci s nou nemam nic spolocne? Cele mesto ju pozna ako flandru a alkoholicku. Ja radsej hovorim, ze k nej nepatrim. Normalne sa hrozim povedat niekde priezvisko! Ostatnym dakujem za slova podpory..
Každý človek má svoj životný príbeh...
hviezdickaa - držím ti palčeky. Určite nie si zlý človek - práve naopak VÝNIMOČNE SILNÝ :)
Jesus christ.. toľko rokov prešlo a v tebe sa zasa rozduchava zlosť..a načo? Tvoju matku to aj tak zrejme nezaujíma a tebe teda neostáva nič iné ako sa trošku odosobniť už konečne a naučiť sa žiť s tým, že si nemala dosť šťastia možno, pretože rodinu si nevyberáme. Mala by si sa s tým zmieriť a nie si sťažovať, že nie si tam kde si chcela a ukazovať na toho alebo na toho, že to zavinil.
Je mi luto, aky si mala zivot...Ja to tvrdim odjakziva, ze niektori ludia by nemali mat deti, pretoze nie su schopni ich poriadne zabezpecit a vtedy trpia len a len tie nevinne deti!!!!
Sama pises, ze je tomu uz 10 rokov, co sa staras sama o seba. Tvoja matka uz s tebou vlastne nema nic spolocne. Ak s priatelom zijete kludny a pekny zivot, skus prestat matku obvinovat. Si plna zloby, takze reci v style "odpust jej vsetko", nevezmes do uvahy, to mi je jasne. Prestan ju spominat, mysliet na to, ako ti ublizila. Uz nema na teba dosah, si dospela, samostatna, zijes si podla seba. Tak ju uz do toho svojho zivota nepustaj. Ani myslienkami.
Pevne verim, ze raz ale vyslovis tie slova odpustenia. Pre pokoj v oboch dusiach je to nesmierne dolezite...ale na to prides mozno az neskor, ked budes starsia :)
Drzim ti palce a nezabudaj, ze zlobou voci nej jej nic nevratis....Prave naopak, len samu seba budes trapit. Skus vyhladat aj psychologa, myslim, ze potrebujes poriadneeee vykecanie sa :)
fuha, no drsný príbeh ... ale musíš byť sama na seba hrdá, že si sa nevybrala nejakými zlými chodníčkami, že si sa začala po mature o seba starať a nebola na nikom závislá ... ani si inú možnosť v podstate nemala .... priateľ je teraz tvoja "rodina", tvoje všetko, buď rada, že ho máš.. ja osobne si nemyslím, že si zlý človek, proste si si prežila veľa zlého, detstvo tiež nie ružové a z toho všetkého pramení tvoja nenávisť k matke .... a možno aj k deťom, možno ich radšej nechceš mať z dôvodu, že sa bojíš, aby sa nezopakovala história, aj keď určite keď vieš aké to bolo vyrastať bez nej, by si to ty svojim deťom neurobila
