Máte nejaké skúsenosti s problémom, aký mám ja a nejaké tipy, ako to prežiť bez väčšej "ujmy na zdraví"? Trvá to totiž už príliš dlho. Som jediné dieťa mojich rodičov a moja matka je už viac ako 10 rokov ťažko zdravotne postihnutá, z toho 7 rokov úplne ochrnutá na lôžku a vyžaduje 24 hod. starostlivosť (so všetkým, čo taký pacient potrebuje, asi si to viete prestaviť). Ja sa o ňu spolu s otcom tých x rokov už starám, čo keď mám 20 rokov, tak je to asi väčšina môjho života a teda aj detstva.
Tento stav je samo o sebe problémom pre celú rodinu, pretože nás to obmedzuje, nemáme ani sme nemali možnosť žiadneho spoločenského a kultúrneho vyžitia, väzby a kontakty s mnohými ľuďmi rodičia pretrhali, žijeme takmer v izolácii od okolitého sveta, teda okrem mňa, čo chodím do školy a opovážim sa (podľa mamy) mať aj nejakých kamarátov a kontakty a občas s nimi realizovať nejaké aktivity.
Druhým problémom je samotná matka. Je od prírody veľmi konfliktná, vzťahovačná a potrebuje kontrolovať a "dirigovať" celú rodinu. Toto všetko v nej tá choroba a frustrácia s tým súvisiaca znásobila asi 100 krát a je úplne neznesiteľná. Odmietala každú možnosť liečby alebo rehabilitácie, rozhodla sa že bude pasívna a nechá nás aby sme okolo nej skákali. Je veľmi ťažké a obmedzujúce takto žiť. Som s tým zmierená, lebo inak to nebude, ale znášam to zle, lebo som mladá a vidím okolo seba ľudí v rovnakom veku, ktorí sú "slobodní", môžu sa zabávať a cestovať, a ja musím doma trčať a prebaľovať svoju 100 kilovú matku. Sme z toho všetci už otrávení, frustrovaní, psychicky vyčerpaní, so silami v koncoch a bežíme už len "na rezervu". Sme s otcom úplne sami, bez pomoci, môžeme sa spoliehať len sami na seba. Zažili ste niekto takýto stav a ako ste ho prekonali?
