Len tak, jednoducho a skrátka - či sa večne ľutujete, alebo či zatínate zuby a bojujete so životom, ako sa len dá. Moja otázka smeruje primárne na emočne nestabilných a depresívnych, a to najmä z toho dôvodu, že viem, aké to s týmito chorobami je, poznám ľudí z tohto prostredia a prekáža mi práve to, že sa dosť ľutujú. Aj som odišla z jednej HPO skupiny, pre ich falošnosť, pretvárku, ako veľmi ťahajú za jeden povraz, a tiež kvôli večnému roneniu sĺz nad sebou samým.
Mám sto chutí začať sa ľutovať, koľko mám teraz učenia, lebo som si skúšky dala na najposlednejší termín, a moji kolegovia už chodia po dovolenkách, ale tak sa proste poriadne naštvem a čo najrýchlejšie si to vybavím, na čo ľútosť... Alebo v PK na A-čku celý ten týždeň, pričom na C-čku som mala dobrých priateľov... ale opäť, na čo ľútosť, veď som si za to mohla sama, zaslúžený trest.
Tak čo?
Ľutujete sa?
Meretseger
zobacik
Ja sa nelutujem a neznasam ludi, ktori to robia
Mnohi si myslia, ze som tvrda, ale ja len neznasam lutovanie sa a falosny sucit
