7. tentamen suicidii (pokus o samovraždu) a následky

Hi hey, hlásim sa znova a to je, popravde, veľký úspech. Znovu som sa narodila!
Alias nerobte blbosti, deti, žiť sa z času na čas aj oplatí:)
Alebo ako to celé bolo: "Mierne" mi opäť kleslo sebavedomie a vsugerovala som si blbosť, že nemám na školu, ktorú študujem, tak som sa rozhodla zabaliť to, už po siedmy raz. Tentoraz naozaj kvalitne: pichla som si dokopy 320 jednotiek inzulínu, 290 Actrapidu, zvyšok Lantus. Veľmi rýchlo prišla prudká hypoglykémia a tesne predtým, než som skolabovala, mi strach/pud sebazáchovy nakázal pojesť všetok hroznový cukor a vypiť džús, čo som mala so sebou. To ma dokázalo prebrať, tak som sa potom dopotácala po pomoc a vypýtala si zavolanie záchranky (bola som tak mimo, že som si ani na 112 nespomenula).
Záchranári mi pichli prvú glukózu (intravenózne)a hodili ma do nemocnice na urgentné. Tam mi podali ďalšie dve glukózy, keďže ma doviezli s glyčkou 1,8 mmol/L (pripomínam, že zdravý človek má okolo 5), no po miernom vystúpení glykémie klesla opäť na 2,2 mmol/L, čo už lekárka absolútne nechápala, ako je to možné a bolo treba podať ďalšiu glukózu. Nechcela ma pustiť domov, no ja som už zavolala mame a okrem toho som nechcela, nech mi robia nejaké vyšetrenia, aby z nich nezistili, koľko som mala v sebe inzulínu, pokiaľ by to šlo (tým pádom by som asi hneď letela na psychiatrické oddelenie...), tak som podpísala reverz. Totiž, Actrapid sa po 6 hodinách rozpadá, avšak táto obrovská dávka mi účinkovala až do dnešného obeda, keď gl. konečne vystúpila na 12,6 mmol/L a večer sa mi to konečne podarilo prepásť na 21,0 mmol/L. Pritom som celú noc priebežne pojedala čistý cukor, med, sirup a gl. šla stále dole a dole...
Summa summarum, pravdepodobne ma od smrti delili minúty a pár desatín glykémie (mám odskúšané, že ešte hodnotu 0,9 mmol/L by som prežila).
A ja to definitívne kašlem. Ten život si ma drží pri sebe, hajzel jeden:) A začínam byť presvedčená, že to asi bude stáť zato. Proste, sme raz tu a tak tu ostaňme do konca, život je boj, ktorý sa nevzdáva. Asi fakt. Ja osobne skladám sama so sebou zbrane. Viem, že depresií ma to nezbaví, možno ani sebapoškodzovania nie, hoci i s tým sa teraz miernim. Asi to chce celé srdnatejší prístup a ťažiť z toho, čo máme, maximum. Učiť sa žiť.
Neviem, ľudia, len dúfam, že vás, čo tu každú chvíľu tiež píšete, že nechcete žiť (chápem to, tieto dva posledné TS boli v mesačnom odstupe), to trochu nakopne. Trochu sa na ten život naserte a nenechajte sa ním ničiť. Nestojí to zato. Keep smiling. Však viete, zajtra bude určite horšie a pozajtra už možno ani nebude ;) :D