Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Potrebujem pomôcť

Príspevok v téme: Potrebujem pomôcť
nbmnb

Dobrý deň, mám 16rokov. V rodine mám nevlastného brata, otca a matku ktorá ma neznáša. Vyžíva sa keď mi môže robiť zle a jej posledné "akcie" sú na hranici na psychiatriu. Cítim ako ma nenávidí, neoslovuje ma menom ale vulgárne po mne kričí nadávky s prepáčením ako p***, ku**a a iné. Robí mi naprieky, nechce ma púšťať von a ptm po mne kričí že som nemožná že nemám kamarátky. Odkedy mám priateľa (ktorého som stretla na brigáde aby som si mohla kúpiť veci do školy ktoré mi odmieta kúpiť) už vôbec ma nepúšťa von. Necháva na mňa celú domácnosť, brata, varenie, riady a všetko všemožne ohladom bytu. Núti ma robiť veci ktoré nechcem. Moje spolužiačky chodia do pol noci von a ja možem byť do 21 cez víkend a do 20 cez týždeň.. Mne nevadí že môžem byť vonku iba do 21 ja to tolerujem ale ona ma von ani nepúšťa, raz za týžden. Ked je v robote. Ide o to že ma psychicky ničí, vkuse na mňa kričí, útočí a ja neviem čo mám spraviť. Dojde z roboty ani ma nepozdraví a už po mne vrieska že som nemožná špina čo ani riťou nepohla. Naposledy ked som ju poprosila že potrebujem novú podprsenku začala po mne vrieskať že ja nemám čo nosiť podrpsenku, nemám na to vek. Vkuse zo mňa robí nesvojprávnu iba kvoli tomu že mám 16násť. Podla nej nemám právo mať priatela, kamarátov, chodiť von a tráviť svoj čas akoby som chcela. Nepijem, nehulim, nefetujem, učím sa a neodraduje ma práca v domácnosti. Bojím sa papuľovať aby mi jednu nestrelila. Najviac ma zraňuje to že keď niečo potrebuje je krehká a milá. Vtedy sa vo mne vždy rozžiari nádej že možno sa zmenila, všetko robím podla nej a snažím sa v nej udržať tú náladu čo najdlhšie. Stačí že môj rozmaznaný brat (5ročný) začne kričať a už je to späť. Vždy keď plačem začne po mne vrieskať že mám špinavý odporný ksicht, že som iba urumázganá p* a mám zmiznuť s tým špinavý ksichtom do p*. Ja naozaj neviem čo mám robiť, takto žijeme odkedy sa narodil brat a ja psychicky nevládzem, všetko mi kupuje priatel a verím že boh mi ho poslal ako anjela ktorý mi pomáha. Bojím sa matke vzoprieť, už ma zbila milionkrát. Bojím sa jej. Už plačem pol roka každý deň. Neviem čo mám robiť. Prosím pomôžte, ja neviem čo s tým. Rozmýšľala som nad samovraždou, útekom z domu. Som psychicky na dne neviem čo mám robiť. Otec tieto veci nerieši, brat sa mi rehoce a nadáva mi tiež kedže je to jej maznáčik o ktorého sa ináč starám ja. Prosím pomôžte mi, tento príspevok nie je vymyslený ani nič. Už neviem čo mám robiť. Do 18 nevydržím, skončím na psychiatrii, už teraz začínam byť labilná, strašne sa bojím ľudí okolo seba. Poradte mi čo s tým.

Verča

Dobrý deň, mám 16rokov, o mesiac budem mať 17, píšem sem preto lebo psychicky som úplne na dne čomu "vďačím" mojej mame. Mama je veľmi zvláštny človek zakazuje mi skoro všetko a všetko čo urobím jej vadí, ešte minulý rok som bola tuhá fajčiarka, fajčila som denne dve krabičky cigariet neustále takto už tri roky od mojich 13rokov, minulý rok som prestala z toho dôvodu že som odpadla a uvedomila som si že majú na tom vinu najmä cigarety, bála som sa o seba lebo som sa v minulosti liečila na epilepsiu ktorú sa mi podarilo vyliečiť, teraz mám zase tetaniu (silné tetanycké kŕče) chcem tým povedať že som prestala fajčiť zo dňa na deň, nepijem alkohol vôbec, nechodím vonku ani piatky sa zabávať ako moje kamarátky a spolužiačky, učím sa dobre a zmenila som sa ziež najmä kôli mame, mám priateľa s ktorým chodím 3 roky, netrávim s ním veľa času a ked aj príde ku nám domov stále pomáhala ocovi a tak, mame vadí že idem raz za týžden s kamarátkou von a stále mi robí prieky, zoberie mi bezdôvodne mobil, nepúšťa ma vonku, zakáže mi sa stretávať s frajerom a ked sa s nou chcem porozprávať tak sa nedá, stále len kričí, nepustí ma ku slovu a včera mi povedala vety na ktoré nikdy nezabudnem, citujem : " ja s vami nemám chuť žiť v jednej domácnosti, budem sa s vami rozprávať len tak, aby bolo" . Mama stále dookola opakuje že je v dome nepotrebná, že ju nikto nemá rád, že si ju nikto nevšíma a ked jej poviem že to nieje pravda že ja ju mám rada tak ona začne po mne kričať že ju nemám klamať, ja na nej vidím podľa správania že potrebuje pomoc psychologyčky alebo psychiatra, ona sama povedala že ked pôjde ku psychologovi tak že sa už nevráti lebo že by ju tam nechdali, pritom si je sama toho vedomá že nieje psychicky v poriadku a tým ubližuje najmä mne, vôbec sa s nou nedá rozprávať a to ma najviac hnevá, hovorí že som drzá lenže pod pojmom drzá myslí že mám inú mimiku tváre ako si ona predstavuje, ale zato ja nemôžem... hnevá ma a trápi ma že si nedá pôcť, myslí si že jej chcem zle ale nie, niesom sama ktorá jej to povedala povedal jej to aj oco a aj jeb najlepšia kamarátka, mám toho veľa na srdci čo chcem niekomu povedať aby mi pomohol, ked chcem pomoc od oca tak on je na jej strane aj ked vie že pravdu mám ja tak ma obaja psychick ničia hlavne tým zakazovaním bezdôvodným, jediný kto pri mne stojí je môj priateľ a moja najlepšia kamarátka ktorí sa mi snažia pomôcť po všetkých stránkach ale nejde to, takto ma trápi od kedy som začala chodiť s priateľom, potrebujem pomoc, prosím.

Lulita

to sa hrozne cita :( a ta matka je nevlastna, alebo otec je nevlastny? kazdopadne to tomu druhemu povedat a ak nepomoze, jedine sa obratit na nejaku organizaciu, tak zit predsa nemozes :(

kafe

nbmnb, zavolaj alebo napíš sem:
www.linkadeti.sk
Je tam aj mail, ak nemáš telefón.
Toto už lepšie nebude, potrebuješ sa matke postaviť, ohradiť sa voči jej správaniu, odísť a spracovať to jej hlúpe správanie... na tej linke by mali byť odborníci, tak dúfam, že pomôžu. Drž sa dievča a hlavne nečakaj. Nečakaj, kým o 2 roky vypadneš z domu. Namiesto týrania, môžeš tie dva roky prežiť aj oveľa lepšie.

Emanuela

Ešte som zabudla na jednu vec. Počas tých dvoch rokov od 16 do 18, keď som bola na dne, som robila kadejaké somariny, ktoré teraz neskutočne ľutujem. Najprv som sa začala stretávať s mužmi, o dosť staršími, páčilo sa mi žýe o mňa prejavovali záujem - žiaľ len povrchný, ale to mi bolo vtedy ukradnutéí. Najprv som chodila iba na schôdzky, pak z toho bolo čosi viac. Za tie dva roky (konkrétne za polroka som to stihla skoro) som sa vyspala s 5timi mužmi, pričom najstarší mal 40 a najmladší 25. Hanbím sa dnes za seba, vtsdy som bola šťasná, bolo to úžasné odreagovanie, ako zo sna. Potom som začala piť. Nie veľa, mojím šťastním bolo, že som nenávidela vodku avšetky priesvitné veci, fičala som skôr na pive a fernetoch. Vždy som sa tešila, že sa cez víkend trošku opijem a zabudnem na problémy. Vravím .- nebolo to moc veľa - tak 2 pivá a 2 fernety za večer, no vedela som sa vtedy baviť. Potom marihuana... skvelé odreagovanie od reality. proste som unikala ako som mohla, prežívala som zo dňa na deň, školu som flákala, ale keďže mám super hlavu, vždy som skončila na vysvedčku s jedničkami a dvojkami, v podstate na pohľľad som vyzerala slušne, toto všetko som vedela o sebe viac-menej len ja, nikomu som to anin nevravle... našťastie pitie ma nechytilo moc, doteraz pijem len pivečko, drogy som tvrdé neskúšala a k sexu mám už odpor, s priateľom sa snažíme byť spolu, no keďže doma sa stále hádali a nikdy som nemala vzor ako sa správa naozaj milujúci pár, neviem čo mám robiť a často sa hádame a ja sa pokladám za nemožnú. K tomu mám odpor k sexu a on to nechápe... len toto som ešte chcela dodať. Teraz som už niekto iný, brigádujem v istej automobilke v kancelárií, bývame slušne v dvojizbáku a voľný čas trávim docela v pohode. Pomaly sa začínam učiť, ako žiť, alj keď je to riadne ťažké... toť vše.

Emanuela

Vydiskutopvali sme s matkou - ktorá ostala po mojom čine trochu zarazená, že pôjdem bývať k babke na dedinu - horko-ťažko, iniciátorom bola hlavne babka, bola som u nej 3 mesiace, potom ma poslali domov. Odvtedy som sa to snažila riešiť inak, našla som si kamarátov, vždy keď som mohla, chodila som za nimi. Mám ich doteraz, mám 18 rokov, kamaráti majú okolo 30 všetci, no rozumieme si. Hlavne kamarátka mi veľmi pomohla, vyrozprávala som sa jej vždy a spolu sme si pozanadávalôi. Vždy som sa k nej tešila. A ako som to riešila do 18tky? Plakávala som, mala som asi 2 roky depresiu, k doktorovi som nechcela, fičala som na ľubovníku bodkovanom, ktorý mi ale na moje stavy nezaberal až tak moc. Na ruke mám jazvy z toho, ako som to nezvládla a s nechtami sa škriabala. Trieskala som si hlavu o stenu, bolo to psycho, tie dva roky. Tešila ma len jedna vec - kula som plán, ako ujdem keď budem mať 18. Dopodrobna vypracovaný, nič nesmelo zlyhať, cítila som sa ako nejaký profesionál z filmu. Našla som si priateľ,a zohnali sme podnájom za 170 eur vrátane energií v podzemí bez okna, vybavila som si brigádu v Kauflande, pomohlo mi hlavvne dedičstvo po otcovi. Dva dni po 18tke, (keďže matka chodí do roboty o 4tje ráno) vstala som o 4tej, začala sa baliť. Zbalila som si všetko svoje,. prišla kamarátka na aute, na 3x som sa odsťahovala, v škole som v ten deň nebola. Večer som prišla matke oznámiť, že som odišla. Plakala, no mňa to už nedojalo. Urobila mi veci, ktoré nikdy nezabudne. AKo príklad uvediem tú čo ma postihla najviac. Prišla som raz domov so špinavou školskou taškou od blata... trest? Vyhodenie z domu. Prosila som o návrat... reakcia? Hučala ako psychopat a potom mi hodila na zem dva krajce chleba na chodbu k výťahu, postúpala a povedala, nech to zjem - že to je večera, že keď zjem tak môžem domov. Teraz plačem keď to píšem, bolo to neskutočne ponižujúce. Najhoršie na tom je, že mi to nikdy nikto neuverí, svedkov som nem,ala a ona s čistým svedomím tvrdí, že nič podobné sa nestalo... Tak som ušla z domu, odvtedy žijem s priateľom, s rodičmi som viac-menej prerušila styk, brigádujem, práve si hľadám prácu už zmaturovaná, žijem od výpklaty do výplaty, ale žijem!!! Necítim sa šťastne, veľmi ma moje detstvo, rečsp. dospievanie zasiahlo, nemám žiadne sebavedomie, nedokážem vyjadriť svoj názor, som nespoločenská, neviem sa baviť, zo všetkého a všetkých mám strach. Verím, že to raz porazím, beriem antidepresíva teraz. No cítim sa kdesi vo vnútri neskutočne šťasná, že som od toho všetkého už preč.
Takže dievča, nájdi si nejakú bútľavú´vŕbu, psychologa - aj ked tých nemusím, liečiteľa, niekoho, priateľa a tak. Moc si nepomôžeš, pretože právo bude na strane tvojej matky - vždy - jedine že by si mala dôkazy. Skús nahrávať rozhovory na diktafón, mobil... kúp si špionážnu kameru ak máš za čo... ale pravdepodobne budeš musieť vydržať. Ak chceš, môžem ti dať na seba kontakt, ak by si mala záujem - odpíš mi a ja ti ho dám a môžeme si písať. Verím, že to vydržíš tie 2 roky, znie to ako dlhá doba, ale keď si tiež budeš kuť plán na útek, na život do budúcna, prebehne ti to rýchlejšie. Držím ti palce a verím ti! Nezabúdaj, že v tom nie si sama, je nás viac (aspoň dve teda :))

Emanuela

Situácia tá istá, chvíľu som premýšľala či som to nepísala ja, až na ten rozdiel že som mala nevlastnú sestru, o rok staršiu ako tvoj brtat. Situácia vravím veľmi podobná - nadávky, urážky, nepriznávanie sa k dcére, nenávisť, ponižovanie, že som nechopná, aj keď som všetko robila ja... fyzicky facky, sem tam tyčou od vysávača, šnúrou... situáciu nebudem moc popisovať, viem, že je skoro taká istá (a už som ju raz popísala, no príspevok sa mi báhodou vymazal :(, ide o riešenie... jedného dňa sa to vážne nakopilolo a už som to nezvládALA, plakala som, mala som nervy, škriabala som sa nechtami po ruke do krvi, matka to nevidela, robila si svoje - bola posadnutá upratopvaním - keď v ten deň vysávala, učšla som. Bola som maximálne zúfalá, bolo mi jedno ako vyzerám a že som v papučiach, bežala som mestom a plakala, chcela som zomrieť, skočiť z mosta... potom ma napadlo zájsť na políciu. Hodinu a pol som im rozprávala čo sa u nás deje, nikoho to nezaujímalo a neverili mi, zavolali kurátora, toho som tiež netrápila. Povedali mi že nemám dôkazy a že pokiaľ ma niekto neznásilnil alebo nemám modriny, nebudú to riešiť. Milujem reči typu "tiež som si v puberte moc nevychádzal s rodičmi"... toto je iné, nie je to o nevychýádzaní, toto je minimálne psychické týranie, ktoré dieťaťu pokazí celý život, lebo nikdy nebude už schopné normálne žiť. Povedali že ma zoberú k babke, lebo som plakala že domov nechcem, bála som sa mamy, že ma zbije za to, išli sme ale autom policajným k baráku nášmiu a išli za mamou. Mňa potom zobrali k babke. O tri dni som sa dozvedela že mi dali dve možnosti : buď si to vyriešime s mamou alrbo pôjdem do detského domova. prosila som o detský domov, no bolo to na matke a tá povedala že nie, že ona si to so mnou vybaví. Báala soms a jej, tie neskutočné strachy čo som cítila. Doteraz sa bojím, všetkého. niekto prudko pohne rukou blízko mňa a ja sa automaticky skrčím a prižmúrim oči, akoby ma chcfel zbuť, hanbím sa zato, a neviem sa toho reflexu zbaviť. Po troch dňoch ma teda doniesli od babky domov.

ta3

neviem kde byvas, ale v kazdom meste by mal byt socialny urad pre starostlivost o deti, ak to nebudes vediet najst, popros svoju triednu ucitelku, ona Ti poradi, zajdi tam a vsetko im povedz, neboj sa mami, ze co bude potom, ked sa to dozvie, ze si hladala pomoc, raz ked tam zajdes, oni by mali sledovat Tvoju situaciu doma a mama sa uz viac neopovazi trapit Ta, drzim Ti palce

Textová Inzercia

Silvestrovské MEGA pobyty v Dudinciach

Užite si posledné dni v roku 2016 v hoteli HVIEZDA***

Len jeden klik ku zdraviu

Vždy individuálny prístup k liečbe chorôb vášho tela. Fyzioterapia, rehabilitácia, vnútorné lekárstvo, rodinný lekár.

Získajte svoj červený hrnček

Pozrite si našu ponuku a do piatich dní ho máte doma.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Potrebujem pomôcť - Fórum - ZDRAVIE.sk