Keď máte pred sebou prekážku...

Mimulus, lenze ja mam rada sport, udrzuje to ducha. Niekedy je skok jednoduchsi ako obchadzanie.

bibiana.e - ja by som sa skákaním nenamáhal...buď by som ju obišiel alebo by som ju jednoducho odstránil :)

Mimulus, uz balis? :D

Keď máte pred sebou prekážku... tak ju preskocim.

Velilien - nechaj tu mail.

Teraz plačem...Toto nie som už ja. Ja... Ja by som mala vedieť čo mám robiť, nie chcieť od ostatných aby mi kázali. Tento svet akoby nebol pre mňa.

Áno, robím veci iba vtedy keď mám vonkajšiu motiváciu (priateľ, kamaráti)a chvíľku ma to zoberie na svoju palubu ale potom vytriezviem a som pri sebe, so sebou a mám smutný výraz v tvári. Zo seba. Nedá sa na silu robiť to čo SKUTOČNE nechcem.

Keď mi niekto niečo povie, automaticky tomu uverím (nie zas vždy ale som precitlivená, beriem veci osobne...).

Najbližšie sa bojím, že to so mnou neskončí dobre. Viete, od kedy som sa dostala k internetu, život sa stal takým monotónnejším. Predsavzala som si, že dva týždne si zaň nesadnem ale nevydržala som. Pomaly odídu odo mňa všetci, moji najbližší...

Aby som sa prebrala hodila by sa dovolenka. Pozval ma jeden známy či by som nešla, kedže má voľné miesto. Problém je, že nemám pas a kým ho s našimi vybavím bude neskoro. Viac než 365 dní som si ,,trieskala hlavu o múr,, a takto sa trýznila. Som masochistka :D A možno to bolo aj tým, že som sa s nikým nemohla porozprávať, nezdieľať svoje pocity, zážitky.

Chcela by som sa zísť s osobou, ktorá mi zatiaľ rozumie, je to slušný chlapec, máme veľa spoločného a sám mi povedal, že jedine so mnou sa o všetkých tých našich veciach dokáže porozprávať.

Inak mám 16 rokov.

A opäť som sa neovládla. Po roku kedy som úspešne prekonala závislosť na alkohole som celý deň s nocou prepila... (pri užívaní antidepresív by sa nemalo piť..).

Doma som sa prejedla a ani lieky nezabrali. Ja už vážne neviem...

Jedlo mi ani nechutí, nasilu ho do seba vpratávam a potom idem na wc a snažím sa čo najviac vyvracať aby ten odpad vo mne ostal v najmenšom možnom množstve.

Pri takomto štýle a venovaní energie tomu čo nechcem stráca na intenzite môj záujem. Už ani neviem kto som. Zažila som svoju akože smrť (v hlave)ale toto je nový prípad. A takto si prežívam...

Naja presne ja som ten prípad. Ale nechápem vieš čomu? Ja sa snažím žiť zdravo a vlastná rodina ťa podkopáva, nie aby im doplo, že sa môžu mať lepšie.
Asi sa vážne zaujímam o iných častejšie ako je zdravé. Začala som so sebou pracovať, je mi fajn a to myslím vážne. Aj tento večer som sa zabávala s kamarátmi, včera si zašportovala, zmenila jedálniček.

Vidím akí sú ľudia k sebe. Ako si klamú, využívajú a preto sa chovám rozdielne, mám iné hodnoty...

Korigujem to.

Ak budes konecne mysliet AJ na seba, to este neznamena, ze si sebecka. Sama pises hned na uvod, ze spravanie tvojej rodiny ti nevyhovuje. Ty sa im snazis prisposobovat a vysledkom je, ze si nestastna, nespokojna. Ides proti sebe-a viem, o com hovorim, lebo to iste som robila a casto este robim aj ja. Mala som obdobia, ked som popierala, aka som, co ma bavi a naplna, pod vplyvom svojej rodiny, lebo pre nich bolo moje spravanie neprijatelne, detinske(nepila som, nefajcila som, nemali so mnou ziadne problemy v skole ani inde)- ina rodina s inym zmyslanim by ma podporovala.

Ja si myslím, že je to proces, ktorý trvá dlhšie. Myslím, že väčšina ľudí si musí zmenu postupne vybojovať. Možno si určiť ciele a jeden po druhom na nich začať pracovať. Keď dosiahneš prvý tak pôjdeš na ďalší...
Zmena asi nepríde zázrakom za noc či týždeň.
Na zmenu návyku alebo myslenia sú potrebné minimálne 3 týždne, a to na tej konkrétnej veci musí človek aktívne denne pracovať. Len tak sa vytvoria v mozgu nové nervové spojenia.
Ak vieš po anglicky tak mrkni na knihy alebo videá od dr. Caroline Leaf. Robí vyše 20 rokov výskum mozgu.
Myslím, že čítanie kníh tiež pomáha, len to proste neni tak, že človek prečíta knihu a zrazu sa všetko zmení. V knihe môže nájsť človek vysvetlenie alebo návody ako pracovať na zmene a tie už človek musí robiť sám alebo za pomoci psychológa. A mne osobne knihy pomohli aj v tom, že ma motivovali a pripomínala som si nimi môj cieľ.
Tak to nevzdávaj, potrebuje to čas, určí si na začiatok malé ciele a krôčik po krôčiku to bude lepšie a lepšie :) Možno to bude trvať rok, možno dlhšie, ale ovocie si určite raz vychutnáš :)

Mám začať od znova? Usporiadať si ho podľa seba nehľadiac na priania ostatných? Nie je to sebecké? Mám hľadieť v prvom rade na seba? Mám si usporiadať priority? To som veľa krát urobila ale nikdy nekonala celkom tak.

Neberiem teraz žiadne lieky, mojou drogou by som povedala, že je jedlo...

Chcem sa stať konečne sebou...

Sama si v tom bránim, sama to chcem. Akoby som nevedela čo chcem, príde skrat a ja chytím paniku...
Keby som sa vedela ovládať, nasmerovať sa v tej chvíli, neupadnúť do stavu zmiatnutia...