Keď máte pred sebou prekážku...

Re:Velilien

Ja uz vybrate mam, aj za tym idem, ale trochu som sa po ceste "pokazil".

Primarny uspokojenie zivocicha (teraz konkretne cloveka) je pocit BYT ZIADANY (vyssi ciel - to co robim nerobim pre seba, ale pre inych ludi, pre ine tvory, ine generacie, zmysel .. )

Pokial ta rodina nepodporuje v tom aka si (aj ked sama si so sebou spokojna), nie je to nikoho sklamanie (oni zrejme nerozumeju, preco si nerozumiete, ako psi nerozumeju ,preco ich pan bije - ale ti rozumies, ze si oni su len ini, nie zli). Na druhej strane sa prisposobovat znamena potlacat svoju IDentintu.

Ak s rodinou nechces byt, zrejme osamostatnenie v zmysle tvorby novych socialnych sieti je nevyhnutnost a svojich anjelov uz mas takze len obnov a rozvetvi vztahy.

Urcite je vsak dobre mat s rodinou dobry vztah (nemate predsa konflikt zaujmov, iba rozdiel).

Mozes chodit cvicit v noci :D :D

Sakra... je to u mňa takmer každodenné. Tie hlasy v hlave. Na ne som brala antidepká no bez nich to asi tentokrát nepôjde. Skúsim ich opäť zaradiť, pretože tento štýl so mnou hýbe a neraz ma položil na kolená....

Dnes okrem zajedania som si chcela otvoriť fľašu...

skocit k psychologovi. zacni s tym co najskor nieco robit, aby sa ti to nezafixovalo. potom bude naprava zdlhava a tazsia.

Napríklad som dnes bola vonku a chela som cvičiť na preliezkach. Boli však pod oknami ľudí a tak som sa akoby zablokovala a radšej šla domov...

Čo s tým?

Jednak verím a jednak neverím... Cítim, že to je vo mne ale ťažko sa mi to prejavuje navonok. Hanbím sa ale zároveň mám chvíle kedy som skutočne presvedčená. Akoby som nebola jedna..

Raz to tu je a potom to zmizne. Je to divné...Neviem čo to je...
Napríklad si už dva týžden neohrýzam nehty a práve včera som si kúsok dala preč. Ako domček z karát, fúkne vietor a všetko sa rozpadne...

Som veľmi empatická a precitlivená. Mám azda zmeniť svoju povahu? Pretože takto to ďalej nejde, som z toho nešťastná...

necitala som ine komenty, len tvoj prispevok. tak po prve hned v uvode pises:

Ahojte, píšem, pretože verím vo svoju silu, v odvahu, viem kam mám namierené, čo ma baví.

a celkom dole:

Proste, robím jednu chybu za druhou... Neverím si.

tak ako to teda vlastne je, veris si alebo neveris? nezda sa ti, ze si protirecis?
preco potrebujes sledovat to, ako zije tvoja rodina, co ta do toho, staraj sa sama o seba, ty sama si urob program, stanov si ciele a chod za nimi bez ohladu na to, co si o tom mysli okolie. ked budes zavisla na okoli, na nazoroch cudzich ludi, nedokazes nikdy nic.

Ďakujem za podporu!
áno, je to tak ako vravíš. Vzdelávam sa ako sa len dá, baví ma to. Teraz je čas posunúť sa inam, urobiť krok ďalej.

Nemôžem vyčítať iným ako sa ku mne správajú, to mi neprinesie to čo by som chcela. Ale zobrať sa a ísť...

Našla som takých ľudí a ver mi, že sú ako anjeli :) Mimoriadne si ich vážim. Vidia, že ma čosi stále brzdí. Asi je to len moje momentálne rozpoloženie, taká neistota...

Ale pokiaľ sa o to svoje nepokúsim, budem čakať, nič sa nezmení.

Teba tiež brzdí prístup ľudí? Tiež máš už vybraté ale doposiaľ si si za tým nešla?

ahoj
Tvoja rodina su zrejme jednoduchi ludia.
Mozno prave tym ze si vela citala a chces pokracovat v napredovani si zacinas "nerozumiet s nimi" a vzdalovat sa.
Osobne si myslim ze riesenie je najst ludi ktori ti rozumeju, resp. ich vizia je podobna.
Ak si na skole mozes sa pokusit byvat na int, alebo na byte.
Pisala si ze vies co ta bavi, tak mozno vycestovat za odborom do zahranicia napr. na poznavaci alebo pracovny pobyt / staz.

Inak ja mam podobny problem :-))

Veru, vidím to. Vždy tu niečo,niekto bude...nemáme ustlané.

stresy ma v zivote kazdy clovek a vyhovarat sa na ne, ako aj na ludi naokolo nie je dobry sposob akejkolvek snahy o zmenu.