Nedostatok lásky zo strany rodičov

Príspevok v téme: Nedostatok lásky zo strany rodičov
Girl_63

Ani neviem ako začať..Mám 20 rokov a mojím dlhodobým preblémom je ze trpím nedostatkom lásky zo strany rodicov. V podstate je to tak odmalička, ale vtedy som si to uvedomovala menej a brala som to tak, že ich správanie je voči mne normálne. No ako som vyrastala a prisla do kontaktu so spolužiakmi v skole, kamaratmi... zacala som si vsímat ze moji rodicia sa výrazne lísia od iných rodicov.
Je mi normálne luto, ze to musím o nich písat, pretoze ich mám velmi rada ale dost mi tým ich správaním ublizujú . Oni si to ani neuvedomujú. Ich vôbec nezaujíma co mna trápi, aké mam problémy. Ked ma vidia ze som smutná a len tak sedím a premýslam nikdy neprídu za mnou a nespýtajú sa ma čo mi je, že či nepotrebujem s niečim pomôct, resp. nejakú radu, proste nič. Miesto toho mi povedia, že čo tam sedím a nič nerobím. Co sa týka pochvál alebo tak, to som od nich nepocula ani nepamatám.. si pamatam ..ked som bola mladsia a chodila do skoly, kolko krát som prisla domov celá vytesená ze som dostala jednotky a s radostou som im to oznámila. A oni? Ziadna pochvala ze som sikovná, proste nič. Ich odpoved bola, ze "dúfam ze aj nabudúce bude za 1" a to bolo vsetko. A takto to bolo vzdy, ked som vyhrala nejaké sútaze, dostala pochvalu od triednej, výborne zmaturovala..im to bolo jedno, brali to ako normálka.
Mozno to bude zniet divne ale my sa doma takmer ani neoslovujeme, moja mama ma inak ako mojim oficialnym krsným menom neoslovuje, oco sa snazí aj zdrobneninami. A pre mna sú to len oco a mama. Ani neviem preco, mne to nedá ich osloviť maminka, ocinko..nie sú mi tak blízky čo mi je velmi lúto :/
Chcela by som mat s nimi krajsí vztah, ale uz ich nezmením. Také niečo ako objatie, pusa na líčko/čelo na rozlúčku, na dobrú noc.. som mozno dostala ako 3-ročná ked som isla do skôlky.
Ako nemôzem povedat ze sa o mna nestarajú, to nie. Z materialnej stranky mam vsetko co potrebujem. Mám jedlo, peniaze ked si nieco potrebujem kúpit... Len si s nimi akosi nerozumiem, chýba im citová stránka. Ked som bola mala, casto som uvazovala nad tým ci nie som adoptovaná (100% niesom). Ked som dospievala dost som sa s nimi aj hádala, pár krat ma aj bili po zadku, nadavali mi. Vela krat som im povedala, ze som sa radsej ani nemala narodit a ze ma mali dat radsej do detského domova (tam by mi mozno tie vychovavatelky dali viac lásky ako vlastný rodicia). Ako som dospela prisla som na to ze sa s nimi neoplatí hádat a vlastne ani rozprávat, lebo nieje o čom. Moje problémy ich nezaujímajú, poradit mi nevedia, ich argument je ze som dospelá a svoje problémy si mam riesit sama.
Čo sa týka mojej mamy s tou som sa nikdy nerozprávala ako mama s dcerou, napr. o takých problémoch s dospievaním, menstruacia, prvá láska, sex..tieto temy sú u nas absolútne tabu, keby neexistoval internet a kamarati neviem o nich absolútne nič. Moju mamu vlasne ani nezaujíma ci sa chcem vediet naucit varit, nikdy ma nezavolala do kuchyne so zamerom aby ma naucila nieco nové, ked neprídem sama ku nej ze jej chcem s niecim pomôct tak si ma ani nevsimne, keby neexistovali recepty tak neviem uvarit ani to co viem. Ked vidím ako sa moje kamaratky rozprávajú so svojimi maminami mne je do placu. Závidim dievcatám co svoje maminy povazujú zároven za najlepsie kamaratky. Ja sa s tou mojou vlasne ani neviem normálne porozprávat, lebo neni o čom. Ked sme spolu doma, ona vacsinou varí, mazná sa so psom alebo mačkou alebo sedí pri telke. A ja? Keby som aj celý den zavretá v izbe za PC ani si ma nevsimne.
Casto sa cítim ako keby som im bola len na prítaz a cakali cím skôr sa osamostatním a odídem. Ja by som to v podstate aj sama chcela a urobila hned, ale nejde to. Este nemám pracu ani peniaze, takze nemám kam odíst. Doma sa cítim taka bezvýznamná, bezcenná a casto iba placem pretoze cítim ze tu ma nemá nikto rád (okrem psa).

Dakujem kazdému kto si to celé precítal, ani neviem ci mi dokazete vôbec nejako poradiť, ale potrebovala som sa vypísat lebo s týmto mojim problémom sa velmi trapim :( :( a velmi by ma zaujímalo ci je niekto na tom podobne alebo to len ja mam takých divnych rodicov :(

lombardo1981

Nie moja zlatá, u mňa to je rovnaké. S mamou som si tiež nikdy nerozumela, nikdy sa s ňou o hocičom porozprávala. V podstate, ona má rada len samú seba. Tatko sa snaží správať voči mne v pohode, ale... Je tu to ale... môj brat.
Poradiť ti nedokážem, pretože ten pocit sa dá len ťažko prekonať. Vedieť, že čokoľvek urobíš, pre nich nebude dostatočné na to, aby uznali svoje schopnosti. Preto som sa aj prestala snažiť niečo im dokázať. Snažím sa žiť svoj život. Dúfam, že sa to raz podarí aj tebe. Želám ti veľa šťastia a sily.

Girl_63

V súčasnosti priatela nemám..takze to moju situáciu len stazuje..pretoze sa citím ako keby ma nemal nikto rád.
Ked som chlapca bolo to úzasné obdobie, konecne som mala pocit ze som skutocne milovaná a oplatí sa pre niekoho zit.
No a asi mas pravdu, ja tej lásky asi budem vyzadovat viac kedze pocas mojho zivota som jej dostavala málo :( A bojím sa ze ked budem mat partnera ktorí mi jej dá nedostatok budem celý zivot smutná :(

doubledog

poradit ti moc neviem, to co pises, je dost smutne :(

jedine, co ma napadlo, ze tvoj priatel moze mat problem ti dat dost lasky.
kedze budes asi od neho podveome (a mozno aj vedome) ziadat tej lasky vela.
aby ti nahradila tu, co ti chyba.