Prišla som do Bratislavy po mnohých ranách, ktoré som od života dostala, proste som sa potrebovala spamatať a začať nový život (napriek tomu, že mám skvelú rodinu).
Našla som si kamarátku, takú akú som stále chcela a po akej som stále túžila. Super babu, ktorej som mohla povedať hocičo, s ktorou som trávila všetok svoj čas, s ktorou som preplakala slzy keď ma niečo sklamalo, prípadne ranilo, proste osobu, s ktorou som si skvele rozumela.
Po čase si našla priateľa. Od začiatku mi nesedel. Chcela som mu prísť na chuť, predsa nedám na prvý dojem a preto som súhlasila, že pôjdeme všetci spolu ako partia von. Na začiatku išlo všetko skvele, zabávali sme sa, úplne som bola z neho nadšená a no akonáhle sa kamoška začala baviť aj s inými chlapmi a so mnou, on sa urazil. Neprehovoril s nami ani slovo, až kým sa ona k nemu neozvala a začali sa hádať. Kričal po nej asi hodinu, dve vkuse, už sa to nedalo počúvať, ona plakala a triasla sa a on neprestával. Tak som mu pekne povedala, nech s tým prestane. V tej chvíli sa ten chlap nado mna postavil, takým postojom, že ma ide udrieť a začal po mne kričať. Potom sa kamarát postavil predo mna a vysvetlil mu pekne ako sa má k žene správať (samozrejme slušne).
Ona sa ma nezastala, iba vyšla von. Potom sa vrátila a nadalej sa nechala ponižovať tým, že na ňu kričal a ona plakala, a on sa na tom ešte aj smial..
A takto sa to celé skončilo. Ona je napriek tomu s ním, a ja toho chlapa nechcem už v živote vidieť. Poznal ma hodinu aj s cestou a toto si ku mne dovolil.
Keď som ju žiadala aby sme sa o tom celom porozprávali, nebola ochotná a ja som sa toho nedočkala ešte ani po troch týždnoch, a to sa s nou stretávam den čo den. Nezaujímam ju, absolútne nemá na mna čas, neozve sa. Ked som sa jej spýtala prečo zrazu pre nu ako keby ani neexistujem, odpovedala mi, že ona sa stará o svoje "státie" a kebyže som fakt jej kamoška, tak som rada, že je štastná. Ja som rada, že je štastná, ale nie na úkor toho, že na mňa zabudne a nenájde si na mna čas, ani raz do týždna na polhodinu.
Veľmi to bolí ked takto stratíte kamaráta, človeka, o ktorom ste si mysleli, že pri Vás bude stáť navždy a nedá Vás za nič. (a už duplom nie za chlapa, ktorý je obyčajný idiot). V podstate už nemám kamarátku.
Zažili ste to už? ako ste sa s tým vysporidali?