Vždy som bola toho názoru, že láska nieje tá najdôležitejšia vec na svete a že sú tu omnoho dôležitejšie veci a že život môže byť nádherný aj bez partnera, no potom prišiel On, mali sme obaja 18, všetko bolo krásne... bola to láska na prvý pohľad, no aj tak sme boli len kamaráti, proste sme sa báli prekročiť tú hranicu, hlavne ja som sa bála aby sa to nepokazilo tým, že budeme mať vzťah a potom sa kvôli nejakej hlúposti všetko skončí a v lásku som ani veľmi neverila, ale moje city voči nemu boli stále väčšie, vedela som že ma miluje, vyznával mi lásku a bol mi najlepším priateľom, pár vecí som pokazila, viac menej som si len tak užívala život, lebo som si povedala, že som ešte mladá tak prečo nie? No po piatich rokoch sa to vo mne zlomilo, on ma stále miloval, takú aká som a presvedčil ma o tom, že je to naozaj, a navyše som si myslela že už sme dospeli a veľa krásneho sme spolu prežili. Pár sme tvorili viac ako dva roky a potom - z jedného dňa na druhý mi oznámil, že on proste nechce byť so mnou, lebo nám to obom ubližuje - je pravda, že sme žili dosť divokým životným štýlom a obaja sme také búrlivejšie povahy, ale inak bolo všetko nádherné, práveže sme si vždy obaja hovorili, že máme úžasný vzťah a vôbec sa v ňom nenudíme a potom prišlo toto ako blesk z jasného neba. Najhoršie je, že mi nič ani poriadne nevysvetlil a prerušil so mnou kontakt. Občas sa vídame, ale on odmietol so mnou komunikovať, akurát tak sme sa pohádali a to bolo všetko. A najhoršie je, že od rozchodu prešli už dva roky a ja sa už dva roky neviem pohnúť z miesta, neviem čo mám robiť, žijem, ale iba ako stroj - bavím sa, chodím von s priateľmi, venujem sa tomu čo ma baví alebo respektíve bavilo -, ale aj tak som ako bez duše, usmievam sa akoby na povel, všetkým hovorím len to čo chcú počuť, lebo po nejakom čase od rozchodu mi viacero ľudí povedalo, že to už mám hodiť za hlavu, ale nikto mi nepovedal ako to mám hodiť za hlavu? A vlastne som od nikoho nedostala takmer žiadne pochopenie - možno iba zo začiatku, tak teraz už nikto nevie ako sa trápim , nechcem tým už viac nikoho z okolia zaťažovať. Ale cítim sa úplne prázdna, neviem ako ďalej ...
Láska ma zničila ...
Muz sa len tak nesnazi o zenu 5 rokov (nie to este v tychto kratkych vztahoch ake su uz dlhy cas v mode) aby ju potom nechal tak. Asi pochopil az vo vztahu, ze hlada vyssie hodnoty u zeny ako je ,,uzivanie si,,.
Ty to hlavne hod za hlavu uz a zacni odznova s novou znamostou. ;-)
možno má Ewka pravdu ...
a tá posledná veta by hádam stála za to urobiť aj tento krok ...
das tu na seba nejaky mail?
poznam tvoje pocity,zazila som ich a nielen raz,vies ako sa pohnes z miesta?tym ze budes o tom rozpravat,nedusit to v sebe,povedat co citis,hocikomu,ci priatelom,rodine,ci barmanke,kadernicke,vyliat zo seba tu zlost,ponadavat si,ponadavat na neho,ze je hajzel,preco to spravil atd.nesmiat sa na povel,ked sa ti nechce smiat,tak plac,aj pred ludmi,noaco ved vsetci mame city,ked sa potrebujes vyplakat,plac,ked si potrebujes zakricat,chod niekam kde nikto nie je a kric,ked ti pomoze spalit jeho fotky,urob to,chod sa opit,vytancovat,ci niekam si zasportovat,pusti si hudbu co ta upokoji,alebo taku co ti pripomina jeho,vyplac sa,zaspominaj,vies co myslim?mne toto vazne pomohlo,na nic sa nehrat,vsetko zo seba dostat,a casom,vsetko preboli,pomoct ti moze aj najst si ineho chlapa,a ked pises ze su to dva roky,skus sa s nim stretnut aby ste si to vysvetlili,mozno to ti pomoze,ked ti povie preco,ze potom sa pohnes z miesta
Pfúú a ja som si myslela že som slaboška, teraz vidíš že som na tom celkom slušne s tou ženskou silou. Ver mi že som si prešla niečím horším a to by bolelo ešte viac .. aj keď na druhej strane by ťa to naučilo byť silnou.
Neži v minulosti, ty si myslíš že žiadne slovo ti nepomôže ale každé slovo sa ti vryje do pamäti a aspon v noci budeš o tom uvažovať.
Ja si myslím že on má inú a preto to skončil. Ludia klamú a zvyknú meniť skutočnosti.
Prvé velké lásky sú najsilnejšie a čím dlhšie trvajú tým viac bolia. Ale v 99 percent prípadoch to skončí a minimálne jeden bude velmi neštastný.
Ružové okuliare sú pekná vec - to pre všetky čo si myslia že ich sa to netýka. Ale ste mladé, máte život pred sebou a same zistíte ako to bude rpetože partner dospeje až nieekdy v 30 a potom len uvidíte čo za život Vám pripravil. Ked deti hovoria žže už niesú deti tak to tak nieje.
No je to jedno, pretože aj tak urobíte po svojom.
A ty neži v minulosti. NEchcem aby si zabudla, to ani neurobíš, žiadna nezabudne - nikdy. Ale uvedom sí že je to minulosť a z minulosti sa žiť nedá. Máš skúsensoť ktorú ti už nikto nevezme. Ale toto čo je je trápenie.
Je to kruté ale máš 2 možnosti:
1. Buď si povieš že stačilo a pokúsiš sa s tým bojovať a dostaneš sa z toho
2. Alebo to nezvládneš a to - to nieje dobrý život. Ak sa to vobec za zivot dá považovať.
Nemysli na zlé veci, skús zájsť za psychológom, mne dosť pomohol. A spln si sny ktoré si mala ako dieta ale kvoli nemu si na to zabudla. Malá rada: daj lásku zvieratku (najepšie z útulku). Najlepšie pes - ten má vlastnosť vernosti vojaka - až do smrti ;-)
laska znici toho kto sa nou necha znicit cize slabosi. Silny clovek si povie dalsia rana zivota ale ja idem dalej a cestou ma stretne dalsia laska. Stale treba nieco robit aby ste prisli na ine myslienky.
Pro jedno kvyti slnce nesviti.
aj mna, ale len takmer. je to len uhol pohladu
6 rokov myslim na nu kazdy den , zivot bez nej je utrpenim . Dáá sa zit , ale sucastne sa nedaaa. Nepresiel jeden den kedy by som na nu nemyslel . Chcel som si vziat zivot , chcel som sa nadrogovat , ale nic nepomoze
Tak ja si nemyslím že by sme boli taký nezrelí. A v minulosti som spravila veľa chýb a dosť som mu ublížila tým, že som si len tak nezáväzne užívala - zase nie tak že by som každý týždeň niečo riešila s iným, ale proste som razila tú teoriu, že láska neexistuje, a je lepšie nemať žiadne záväzky, dosť som sa lásky bála. No po tých piatich rokoch som už nevedela viac klamať samu seba, proste som si musela priznať, že aj ja milujem jeho. A ked som si užívala tak to sme ešte neboli spolu, boli sme kamaráti, ale dalšie dva roky počas vzťahu som mu bola verná.
A nemyslím si že jemu v tom vzťahu niečo vadilo, alebo že by som ho v niečom sklamala ... ešte dva dni pred rozchodom mi sám od seba povedal ako veľmi ma miluje. Práveže počas vzťahu sme si rozumeli ešte lepšie ako ked sme boli iba kamaráti. Cestovali sme, stretávali sme sa s priateľmi, on mi takmer každý deň hovoril ako ma miluje a že je neskutočne šťastný, že môže byť so mnou a aj sa tak správal, v podstate mi nikdy nijako neublížil aj ked sme sa občas pohádali, tak to je bežné asi v každom vzťahu a skoro každý problém sme vyriešili veľmi rýchlo. Proste práve preto, že to bolo všetko v najlepšom poriadku a z jedného dňa na druhý to skončilo, som nepochopila prečo sa so mnou rozišiel. Jeho vysvetlenie bolo, že nám to obom ubližuje, a že on ma nechce trápiť, čo som doteraz nepochopila ...
