Cítim sa strašne vyčerpaná... z neustáleho boja. Bojujem celý život. Už od škôlky. Práve tam som spoznala, že ľudia nie sú tými, za koho sa vydávajú. A ak mi niekto bude chcieť nahovoriť, že to boli len deti, neuspeje. Aj deti dokážu z vlastnej vôle vykonať zverstvá, i keď si ešte plne neuvedomujú následky. Ale nemyslite si, že som na ne zanevrela. práve naopak. Rada by som niekedy mala vlastné.
Pamätám si na svoj prvý deň v škole. Moc sa mi do nej nechcelo... a dobre som vedela prečo. Hneď prvý deň mi spolužiačky šaty... nieže by mi to vadilo, ale pre mňa to znamenal ďalší výprask od rodičov. A čo čert nechcel, okamžite prišli nato, že na mňa rodičia radi položia ruku. Takže, okrem klasického "záchodového pozdravu", mi mizli veci aj zošity s DÚ.
Raz sa ma pri čítaní z obrázkov jedna z nich opýtala, či som prvej triede poprvýkrát. Ja som sa spýtala protiotázkou A ty? Mali ďalší dôvod pre šikanu. Ale mne to bolo fuk. Vždy som sa im tvrdo, pohŕdavo a bez strachu pozerala do očí. Aj vtedy, keď ma poliali benzínom a chceli podpáliť. No vo vnútri som mala neuveriteľný strach. Našťastie zazvonilo. Aspoň vtedy som si to myslela. Dnes by som pokojne prijala opak. Možno by som pre ne bola mementom... ale to je pravdepodobne len moje zbožné prianie.
V ôsmich rokoch si ma všimol sused z vedľajšej ulice... trvalo to štyri roky, kým som sa mu ja nezačala vyhrážať udaním. Pretože mi rodičia zase neverili. Stále od nich len počúvam, aká som v detstve bola veselá a spontánna.
Už som mala pocit, že sa so všetkým začínam pomaly zmierovať, keď prišlo prvé znásilnenie. Potom druhé, tretie aj štvrté.
Už viac nedokážem ľudom veriť. Aj keby som chcela. Zakaždým ma aj tak sklamú.
Prepáčte, ale potrebovala som sa iba vyrozprávať.
Zlomená osobnosť
_meno, rada by som. No mám strach ani silu. Viem, že to znie rezignovane, ale doteraz som so všetkým bojovala sama a posledný boj s PPP ma stál všetky sily. Možno, keď raz začnem viac dôverovať ľuďom, nájdem si partnera... ale to je ešte dlhá cesta.
phoe: Znásilnili ma nezávisle od seba a jedným z nich bol aj pseudokamarát (nie partner).
Jedna spolužiačka si vypýtala od rodičov. Doteraz nechápem ako mohli byť jej rodičia takí naivní, vlastne na čo mysleli.
Bože to čo máš za život? Kto ťa opakovane znasilnuje ? Odkiaľ vzali deti benzín??
ahoj lombardo1981
si velmi silna :-)
rozumiem ze vela bojujes proti okoliu
ak dovolis, rad by som povedal, ze zivot pozostava z ludi a prostredia (a obe sa casom menia).
dufat v lepsi zivot znamena si vybudovat nove prostredie a vztahy s ludmi a neustale na tom pracovat (cas).
napriklad si sa rada vyrozpravala ludom cudzim, lebo dufas ze sa tu nachadza niekto, koho mas rada (lebo ludi co poznas osobne rada zrejme nemas)
ja som napr. tento problem pocitoval od mala, vzdy mi prislo ze ludia su zli, rodina je zla, znamy su zli, skola je chudobna, robota je chudobna, cele to tu je dake zle.
az casom som zistil ze ludia maju tendenciu sa zgrupovat pokial sa maju radi.vtedy som zistil ze hladat nieco dobre na slovensku je hlupost-su ine casti sveta ktore funguju podla clovekovych prestav (napriklad znama bola velmi unesena z belgicka, aki su tam ludia mili, ziju v malickom, vsade vodicka-ako rozpravka)
Rad by som ti pomhol konkretnejsie..ale napada ma len ze mozes vycestsovat za pracou do zahranicia, tam spoznas novych ludi, prostredie, mozes chciet napr karierny rast, zalozis rodinu.
Prepac, ale clovek zije svoj zivot niekolko desatroci, nemam radu ktora by ho zmenila za 1 den. Napriklad ak mas pocit ze rodicia ti nerozumeju a menia ta k obrazu svojmu, bolo by naivne si mysliet ze sa tvoj zivot zlepsuje.
Ak to ale ocenis, je mi luto ze dobro z takeho dobreho cloveka je tak vyuzivane zlobou a prajem ti dalsie sily do startu mozno noveho zivota :-)))
Presiel som si niecim podobnim. na zs sa mi vsetci posmievali kvoli mojej chorobe, na ss prisla sikana , teraz v praci je to lepsie bohuzial problemy su stale. Nie si sama
