Ked vsetko ide dole vodou...

myslm poziti

Dakujem.... To v co verime..to si aj pritiahneme do zivota. Mozno to vo vacsine tak chodi..ale neni to 100%. Z jednej skusenosti mozem len potvrdit..ze verila som a silno..ze vsetko bude pekne...a zrazu bum..Nie vzdy staci nasa viera..alebo to napisem .tak....ze darmo nam je nieco chciet....Ked myslime na pekne a dobre veci...preco potom sklamania..pady...lebo o tom je zivot. A aj zo toho zla si treba zobrat to dobre....Ze nie vzdy to mi mozme ovplyvnit...

sweater.

mozno raz zistis ze ta tvoja cesta 'peklom' bola cesta do 'raja'. to sa mi sem hodilo :) akurat pocuvam KALIho, mam to z jeho pesnicky. treba verit ze ono zase raz vyjde slnko a vsetko bude dobre, pretoze ono to tak naozaj bude. vela stastia

mysl poziti

A mam neskutočný strach, ani neviem prečo.....asi z toho čo sa deje.a som vkuse napätá. Ráno sa zobudím a o 5.min. už ten pocit...mám pocit, akoby v mojom vnútri niečo bolo...proste to sa nedá opísať. Či pôjdem do práce, medzi ľudí. či som doma s rodinou...som akoby mimo...A chcem aby to bolo ako kedysi...chcem sa ráno zobudiť a byť v poho. Aj ked sa snažim byť kľudná, žiaden stres, uvoľnéna...NIESOM.aj ked chcem byť. ..a k tomu niečo nieje o.k.,zdr.probl.,ešte väčší strach...Chem to všetko prekonať,,,len neviem ako.,

moccacino

ahoj ja mam uplne rovnake problemy všetko sa mi kazi a už dlhšiu dobu sa nažim "pozytivne mysleť" ale nejdem to to v praxi mam prečitane 3 knihy ohľadom tejto tematiky ale prax lula bolo, vždy sa zamotam do kolobehu negativnych myšlienok, potom si poviem, že ja som pani svojej mysle ale niečo v nutri ma nuti stále nad vecami rozmyšlať. Pritom mam kamaratov, rodinu ale stale to somnou ide dolu vodou, nedokažem sa z mojej vlasnej hlavy vymotať, niekedy mam už paranoje, že všetko a všetci idu proti mne. Skoro stále doma plačem, to čo ma trápi neviem ani sama identifikovať, navokok som spokojna a štastna ale vo vnutry už len duševna chrasta, neustale som prenasledovana myšlienkami....ak chceš napiš mi na mail moccacino@azet.sk by sme si pokecaloo

myslm poziti

Tak nemal si to lahke..to ma mrzi. Dnes ti psycholog stanovi diagnozu tusim uz pri prvom kontakte. Preto vela ludi nikam nejdu...lebo im strach nedovoli. Skor si sami urcuju diagnozu. Ked ma clovek zle obdobie...hned ti urcia diagnozu...radsej neriesim. A mozno mam tu diagnozu aj ja...a mnohi...to nik netusi. Ale dobre...zoberiem si tvoje slova...dakujem

tlstoch joe

na strednej som sa len ucil a ucivo bolo tazke, lebo to bol gympel. kvoli tomu som sa biflil a casto to vypadalo takto. prisiel som do skoly a zavrel som sa do izby a malo som komunikoval, co ma trapilo a tak. zacal som si vela veci namyslat, bol som velmi veriaci a doslova mi z viery zacalo prepinat. neriesil som problemy s rodicmi, kamaratmi alebo spoluziakmi, ale s Bohom a izoloval som sa od sveta. zacal som si vela namyslat a na vyske mi ochorel este k tomu otec na rakovinu, a ja som dostal zaroven depku v Bratislave na intraku, ktoru som nechcel riesit. tak tazko som ochorel, ze som presiel mnohymi diagnozami, kym mi stanovili sucasnu bipolarnu afektivnu poruchu. Zaroven som akoby prisiel o aktivny zivot, snazim sa ho vratit spat, ale je to akoby si sa ucila vsetko od zaciatku. casto som sa citil ako retard, ktoremu nikto a ktory nikomu nerozumie. teraz je to ovela lepsie, musim trikat poklopkat...ale vacsinu som sa musel naucit sam, aj ked tu boli psychologovia a aj psychiatri. trnista cesta, ale stala za to, naucil som sa aj take veci, danosti, ktore normalni ludia nemaju. ked budes komunikovat, tak sa riesenie dostavi. svetlo na konci bude jasnejsie

myslm poziti

Joe...smiem vediet ake nasledky...co sa stalo ak si prestal komunikovat....rodina je daleko...nechcem pritazit. Radsej som ticho.