Psychický teror, či láska?

Ahojte, pred rokom som stretla chalana, bol super, bola som u neho číslo jedna, ľúbili sme sa, stretávali sa tak dvakrát do týždňa, lebo sme neboli z rovnakého mesta, potom prišiel bývať za mnou do toho istého mesta a všetko bolo super, až začal pýtať heslá do mojich mailov a stále ma nútil ukazovať mu sms, veď nemáme mať pred sebou tajnosti keď sa ľúbime. Ale mne to začalo vadiť,prečo by som mala byť kontrolovaná....Ďalej chcel byť stále so mnou, ak som niekam išla bez neho, že s kamoškami na kávu, bolo zle...oni boli piče a ja so sa bola kurviť, veď na čo sú mi kamošky, keď mám jeho. Tak som ho teda zobrala s nami sa kúpať, aby videl, že nič nerobím, tak zas mi robil scény, že som sa viac venovala im, ako jemu, a že sme si šuškali, a mám tajnosti pred ním. Tak som nikam nechodila, aby bol kľud. Len do práce a do školy, študujem popri zamestnaní. No aj na to začal žiarliť, že sa venujem iba škole, a robote a na neho kašlem, to už som bola dosť otrávená,pretože som s ním bola každý deň, stále som sa naháňala, aby som všetko stihla a venovala sa mu aspoň dve tri hodiny denne, ale unavovalo ma to, lebo mi narúšal môj priestor, doštudovať je pre mňa priorita a nerozumela som prečo mi nedopraje kľud na učenie. Stále som bola v strese, vždy si niečo našiel. Ak som za ním prišla o hodinu neskôr robil scény,vyhrážal sa samovraždou, hovoril že ho ničím, že ho zanedbávam. Raz sa pred do mnou rozbehol pri hádke pod idúci vlak, skoro tam fakt skočil, ledva som ho dobehla a odsotila, a tam nastal u mňa zlom, necítila som sa pri ňom viac dobre. Trval na tom, že spolu pôjdeme do podnájmu, tak ako som mu sľúbila, lenže to už u mňa neprichádzalo do úvahy, preto ako sa choval a povedala som mu, že buď sa zmení alebo končíme. Chvílu bol kľud. Stále chcel sex, bolo jedno či mám horúčku, alebo menzes, alebo či sa proste cítim zle, on to potreboval a hotovo. No a krátko na to som otehotnela, z čoho som nadšená nebola, lebo neboli na to podmienky a malému som nemala čo ponúknuť, nemali sme kde bývať, bola tu škola a hlavne som sa nevedela zbaviť pocitu, že to urobil naschvál, dieťa som potratila samovoľne z toľkého stresu čo som v sebe mala a odvtedy začalo peklo, vyčítal mi, že to ja som na vine lebo som sa na neho netešila, že som mu zabila jeho dieťa.Chcel sex napriek tomu, že vedel, že nesmiem a ak nebude sex mám ho vyfajčiť on má svoje potreby. Začala som sa mu vyhýbať, začal sa mi vyhrážať,že ma zbije, zlomí sánku, vybije zuby, terorizovať ma, robil mi hanbu kade tade, vzápätí plakal a hovoril, k čomu som ho dohnala, že ma miluje, súkromné veci vykrikoval verejne, volal mi, že už má slučku okolo krku a chrčal, že sa vešia. A kopu iných vecí. Som z toho dosť mimo, nechápem, kde som spravila chybu, veď som chcela iba trochu priestoru pre svoj život. Veľmi som ho ľúbila. Rozišla som sa s ním, ale pokoj mi dať nechce. A vo mne sa striedajú protichodné myšlienky raz si vyčítam, že som tomu na vine a vzápätí si poviem, že som urobila dobre. Ale cítim sa sama a chýba mi človek, ktorého som ľúbila, nie tá beštia čo sa z neho stala. Stalo sa Vám niečo podobné? Ako sa s tým vyrovnať? Zmenilo by sa niečo keby som sa chovala inak? Je možné, že ma ten človek tak bezhranične miloval, alebo je narušený?