Samota aneb Partie?

Príspevok v téme: Samota aneb Partie?
tenbezmena

Caute. Asi pred rokom aj niečo ma veľmi trápil jedne problém: Nevedel som nadviazať kontakty s rovesníkmi. Prosto som nemal kamarátov. Bol som takým introvertom bez kamarátov. Nechodil som von, lebo som nemal s kým ísť von, čo mi ubralo aj chuť ísť niekam. Pre mňa vtedy kamarát znamenal človek, ktorý by bol stále so mnou, kade pôjdem ja, tade aj on. Vtedy som bol ešte žiačikom v poslednom ročníku ZŠ. Bol som v kolektíve, kde boli rôzne skupinky, no ja som nepartil ani do jednej. Moji spolužiaci sa ku mne ozvali len vtedy, keď sa niekto druhý do mna navážal, aký som, aby boli ako nejakým anjelikom, ktorý pomáha slabšiemu. Môj celý život bola len škola a príprava do nej. Stále tvrdím, že škola ako vzdelanie je veľmi podstatná, preto si to ani nevyčítam. Ak som sa už raz za čas vybral von, hrozne ma ubíjal pocit vidieť usmiaté páriky zalúbencov, či partie kamarátov, ktoré sa bavili a užívali si. Ja som nemal nikoho. Priateľstvo, vtedy pre mňa, hlúpu hlavu, vtedy znamenalo to, čo som videl aj v okolí, v škole. Kamaráti boli lebo šli spolu v piatok vypiť, šli na žúrku a mali sa o čom baviť. Povedal somsi, že s tým treba niečo robiť, preto som začal rôzne hladať pomoc hlavne od starších ako sa dostať do nejakého kolektívu. Ak by som všetky rady pre mna zhrnul do kocky išlo o to, že bud je niečo zle vo mne a mám sa baviť tak ako ostatný, alebo potom že na strednej sa to zmení. No ten posledný rok na ZŠ bol pre mna aj napriek odpočítavaniu dní do konca školského roka, nekonečným, nevydržatelným s tým hlúpym kolektívom. Tým, že som bol špičkou, nielen v prospechu, ale celkovo v správaní v škole, v šúťažiach a tak, som bol iným, niekým, kto nie je hodný pripojiť sa k väčšine. Bol som radšej, ked sa v škole ku mne nikto neozval, ako keby ma len mali znižovať. Neskôr som začal hladať a zapájať sa do partií, no išlo buď o partie také, ktorých základom boli len žúrky a pitivo a buď hned, alebo postupom času sa odomna odtrhli, alebo potom som mal kamarátov, ktorý boli síce super, ale boli starší. Nebolo podstatné že išlo len o ročný, maximálne dvojročný rozdiel, ale dávali mi to dosť najavo: Si ešte decko. To to nie je pre teba, ale len pre nás a tak podobne. Postupne som si začal robiť čistky v týchto priateľstvách. Kašlal som na takých kamarátov (úvodzovky), ktorý v podstate kašlú na mna. Bol som radšej sám, no tým som zistil, že som tak, kde som bol na začiatku. OK. Základka sa konečne, CHVÁLABOHU skončila, začínal som rozmýšlať ako sa opäť nejakým iným spôsobom dostať do kolektívu ľudí. Začal som sa venovať umeniu, rôznym krúžkom, ale tam som nachádzal to, čo doteraz. Napokon som sa podujal na cestu menom DOBROVOĽNÍCTVO. Toto odporúčam všetkým, ktorý majú, resp. mali rovnaký problém ako som mal ja. Časom som zistil, že niesom sám s týmto trápením, je nás mnoho, a že medzi nás patrí aj mnoho dospelých, čo som ani netušil. Začal som sa teda venovať pomoci slabším. Uvedomil som si, že čo je to nemať kamarátov oproti tomu nemať rodičov, alebo nemať zdravého samého seba. Dostal som sa do kolektívu starších kamarátov, nie ako doteraz o rok, maximálne o dva starších, ale priznám, že sú aj o 5 až 10 rokov starší. Som vo väčšine kolektívom najmladším a užívam si to. Ponímanie slova priateľ sa u mna zmenilo na človeka, ktorého poznám od nekiaľ a viem sa s ním pobaviť. Preto za priateľa odrazu považujem určite väčšie množstvo ľudí, ako doteraz. Určite všetci tí, ktorí máte takýto problém, nebojte sa o tom hovoriť, ale venujte sa niečomu, čo vás baví, čo máte radi. Nezaoberajte sa tým, s kým budem, ale kde budem, lebo SAMOTA UBÍJA, ale strašne, to je fakt. Niektorí mali pravdu, že stredná to zmení, ale len sčasti, lebo aj tu sa nájdu takí, ktorých baví len JEDNO. Ale samozrejme, našiel sa aj niekto, s kým sa dá pokecať a ísť von. Určite ak máte niekto rovnaký problém ako ja, rád pomôžem, veď stačí LEN TAK MÁLO.