Mentalna anorexia, poradte rodicom

okrem toho je tam (zial) vela mladych dievcat s anorexiou, ktore si o tom mozu pokecat, zistit o sebe viac, dojst mozno na pricinu toho stavu. Je mozne ze sa tam lahsie otvoria, ako v domacom prostredi...

Urcite hospitalizaciu, to neni ze "zavriet ju niekam", bola som na detskej psychiatrii na kramaroch v BA, kde putuju deti z celeho slovenska,lebo maju najvacsiu kapacitu a su tam vyborni odbornici, je to tam velmi pozitivne, deti su k sebe mile a maju aj aktivity, skvelu psychologicku aj psychiatricku. Ja som tam bola v ramci staze samozrejme. Velmi sa mi to tam pacilo - ten prostup k deckam, vsetko.

Ak ma vasa dcera tak malo kil, treba ju zobrat do nemocnice, aby jej nezlyhavali organy. Nam vraveli, ze postup je taky, ze pokial by to bolo prilis vazne, najprv by si polezala na inom oddeleni, kde by pribrala na min vahu, aby mohla vobec fungovat a potom by sa dostala na tu Detsku psychiatriu, kde by mala pohodu a pozitivne prostredie, aby sa psychicky doladila a tiez este nieco pribrala. Naozaj neotalajte, nie su to srandicky.

má vaša dcéra kamarátku? nejakú skutočnú? ... nejaké krúžky? šport, hudba, kreslenie? ... ak v 12 trpí anorexiou, tak tam bude pravdepodobne nejaké zakomplexovanie od okolia- môj osobný názor. skúmali ste pozadie jej spolužiakov ?

pridávam sa k názoru dedka 2 a budem sa za vašu dcérku modliť tiež - sila modlitby je silná, len musíte veriť...(v pozitívny výsledok)

ako sa dcérke darí? ako dopadla kontrola?

Dobrý deň, zaujal ma váš príspevok, pretože aj ja trpím mentálnou anorexiou a doteraz som sa okrem mojej mamy ešte nestretla so žiadnou inou mamou, ktorá by mala takto chorú dcéru. Hneď na začiatok Vám preto chcem zložiť obrovský obdiv. Veľmi dobre viem, aké to teraz doma máte. Vidím to z pohľadu dcéry a môžem povedať, že ani pre ňu to nie je ľahké. Tiež som priveľmi naviazaná na rodičov, hlavne na maminu a preto o hospitalizácii (ktorá mi tiež bola navrhovaná a dokonca odporúčaná) nechcem ani počuť. Podchytené to máme aj my. Tiež sa však liečim ambulantne u psychiatričky už pol roka a výsledok stále nič. Psychicky som na tom všeliako - raz je lepšie, inokedy horšie. Beriem antidepresíva. Fyzicky sa cítim výborne, no ten kúsok zdravého rozumu, ktorý vo mne ešte zostal, mi vraví, že opak je pravdou a moje orgány pracujú z rezervy. Nerada hovorím o váhe, keďže na tej mi už vôbec nezáleží, no bohužiaľ, aj tá je jedným z hlavných ukazovateľov a u mňa je stále rovnaká, vraj život ohrozujúca. Ako ste sami zistili, je to beh na dlhé trate, ktorý vyžaduje kopec trpezlivosti okolia a najmä tak dôležitých ľudí pre chorého, akými sú jeho rodičia... V tom či hospitalizovať, alebo nie, vám neporadím, keďže sama by som sa mohla stavať do pozície vašej dcérky... V každom prípade vám prajem všetko dobré a hlavne šťastný koniec. Dcérke držím palce, a Vám s manželom želám kopu sily, hlavne tej duševnej :)

V prvom rade dakujem za vase rady. Dcera zatial chlapca nema, takze laskou to nebude. Sme si blizke a rozpravame sa uplne o vsetkom,,mame otvoreny vztah, takze o takej pre nu dolezitej veci by som vedela (pred manzelom ma respekt a tomu vsetko nepovie). Dcera je az moc precitlivela a psa som jej uz kupila, dokonca aj morske prasa:) Ono pomohlo to aspom troska, ale ziaden zazrak to nieje. Tento tyzden ideme na kontrolu k psychiatrovi, tak zacala mat strach a viac jest, rano mala 31 vylecena a hladna a o tuto vahu sme sa snazili a bojovali dlhe mesiace. Zrazu to slo za par dni. Viem, ze je nutne ju hospitalizovat, minuly tyzden mala aj teploty a zimnicu z nicoho nic. Stale dufam, ze sa zobudim a vsetko bude inak. Tiez mam strach ci to zvladnem a nie tak ona, vyhraza sa ze si nieco urobi ak ju tam dam a mam aj z toho strach. Aby ste rozumeli, ona nieje zle dievca, ani rozmaznane len ma nenormalny strach ze nebude pri nas aj ked sa denne snazim aby si uvedomyla, ze tu pomoc potrebuje,,,ale to ako vsetci viete je uplne mimo nej, pretoze to nikdy neprizna,,,
Tak ideme bojovat dalej
Drzte nam palce, dakujem

dajte časom vedieť ako ste sa rozhodli a ako sa dcérke darí, držím palce!

a este dodam, ze to je beh na dlhe trate. 3 mesiace v nemocnici neznamenaju, ze odtial vyjde a uz nikdy nebude mat problem. su aj take pripady, ale je mnoho pripadov, u ktorych sa to kadejako mota a taha este roky, kym sa z toho uplne dostanu. a hlavne, aj po absolvovani liecenia nemusi byt vsetko 100% dobre, na to sa treba pripravit a nemat prehnane ocakavania, ze ked tam pojde, uz bude naveky zdrava a v poriadku. ale urcite to treba skusit, moze to velmi pomoct, moze to dokonca vyliecit, alebo aspon posunut k vylieceniu milovymi krokmi. a cim skor sa to podychti, tym lepsie, urcite nevahajte.

hospitalizacia, ale vysvetlit jej, ze to robite pre nu, aj ked sa bude branit, bude plakat, tak nekricat, nepresviedcat, proste si sa za tym pevne stat ale stale jej davat najavo, ze ju lubite, podporujete a preto toto riesenie. chodit tam za nou, nenechat sa ovplyvnit tym, ak vam bude rozpravat, ze je to tam strasne, ale snazit sa ju povzbudit a vysvetlit, ze je normalne, ze sa tam citi opustena a stratena, ale ze jej tam vedia pomoct. ja som tiez za to, aby v takto mladom veku prebehla hospitalizacia, hoc aj 10, ale aj vy ako rodicia by ste sa mali zapajat do terapie - pokial naozaj svojmu decku chcete pomoct, odporucam vam vsetkym rodinnu terapiu po ukonceni hospitalizacie, teda, opytajte sa pocas hospitalizacie, ci si myslia, ze by to bolo vhodne, mozno jej pripad to nevyzaduje, ale mnohe deti takto reflektuju nejaku nepohodu v rodine, alebo nezhodu s rodicmi. tym netvrdim, ze to je vas chyba. mozno ale mate nejake napatie, ktore neprospieva ani vam ako dospelakom a to decko sa s tym nevie inak vysporiadat. ale obvinovat sa nema zmysel, nik nema navod na to, ako byt perfketnym clovekom a skvelym rodicom a niektore deti su proste citlivejsie a maju na to geneticku predispoziciu. tam netreba vela, aby sa to prevratilo do choroby a je jasne, ze nik zamerne nechce ublizovat svojmu dietatu.