Už nenachádzam zmysel v mojom úbohom živote. V živote, ktorý nikdy nebol ozajstným životom. Je to, ako keby som bola väznená v tomto tele, sama sebe robím obmedzenia. Stále viac a viac sa zamotávam v bludisku a nedokážem sa z neho vymotať a každým rokom je to horšie a horšie.
Neviem sa z ničoho tešiť..vôbec..už mi nič nerobí radosť, ja neviem. Kedysi som mala kopec kamarátov, bola som celkom obľúbená a bola hlavne šťastná. Mám 18 rokov, keby niečo. V 15 som začala piť. Robila som také veci čo sa nezhodujú s rozumom zdravého človeka. V 16 ma začali mať všetci za špinu, štetku, alkoholičku. Školu som zanedbávala a zanedbávam. V 17 som začala cez víkendy fetovať pervitín. Nebola som na tom a ani nie som závislá, ale nevedela som čo zo životom....ľudia ma mali už aj za feťáčku..
A teraz si všetci budete myslieť, že tak mi treba, nemala som sa správať tak hlúpo...lenže nikto sa nepozrie pod povrch ! nikto nevie, aká je príčina toho správania....vo vnútri som veľmi ba až príliš citlivé a zraniteľné dievča.. len som nevedela čo zo životom...a teraz veľmi trpím...nemám už žiadne kamarátky, rodičia mi stále nadávajú za to aká som, aké mám známky, aká som nemožná..Včera som sa skúsila predávkovať liekmi no v polovici som to vzdala a povedala si, že je ešte nejaká nádej..
mna už vobec nič nebaví..čo mám robiť :(
