Ahojte,
velmi dlho som rozmyslala ako zacat. Ani neviem do akej kategorie by som vlastne zaradila svoj problem. Skor by som chcela len napisat co citim, ci zazivate aj vy nieco podobne.
Mam 25 rokov a momentalne zazivam taku nespokojnost, sama so sebou. S priatelom nam to taha uz pomaly na siedmy rok, zazili sme mnoho pekneho, i zleho, poziadal ma o ruku, no skor mam pocit ze to smeruje k nasmu koncu prave, nie dalsim spolocnym rokom. Velmi ho lubim, neviem si ani predstavit ze by sme boli bez seba, no mam pocit ze si ideme jeden druhemu coraz viac na nervy v poslednej dobe. Priatel ma take nalady, ze v poslednej dobe ked sa urazi za hocijaku hlupost,je schopny sa mi aj niekolko dni neozvat. Podobne je to aj u mna. Niekedy sa ani necudujem, za posledne tri mesiace to niekedy uz ani sama so sebou nemozem vydrzat a najradsej by som sa preplieskala. Dalsia vec sa mi zda, ze uz nemame ani taky velky zaujem s priatelom o seba bojovat, ze berieme jeden druheho uz ako samozrejmost, nevazime si jeden druheho. Mam pocit ze aj napriek tomu ze sa chceme vziat, stavat dom,ze aj tak stagnujeme. Ja sa nechcem rozist, zahodit za sebou vsetky roky,ale rada by som aby sa nakopol nas vztah. Bola by som rada keby do vztahu prisla ta vasen, ta radost ze mame jeden druheho.
Uz mam taky pocit ze v dnesnej dobe sa ludia rozchadzaju a rozvadzaju pre vselijake hluposti. Nehovorim ze maju dospiet do takeho stadia aby sa urazali, nevazili sa, ale ludia tusim nemaju ani zaujem bojovat o svoju lasku a stale utekaju pred niecim.
