Sociálna fóbia - bojím sa ísť do práce...

Ahojte,nie vy sa nebojíte ísť do práce,ale toho,,že tento svet sa ženie do záhuby,dejú sa veci prehnane rychlo,a aj pracovné miesta sú,nočna,poobedna,ranna,nadčasy,potom doma práca,stres,,stres vam nedovolí siahnuť po poriadnej práci,pretože uz žiadna neexistuje,a čím dalej bude viac a viac ludí čo to takto vnímajú,sú tu už iba dve strany,ludia bohatý,čo sú na absolutnej pohode,a chudobný vystesovaný a psychicky deptaný,,komunizmus bolo dobre riešenie niekedy,ale teraz by to bolo uplné utrpenie,,

Zdravím mám taký problém a to ísť do roboty. Príklad mal som s kamarátkou dohodnuté všetko ohľadom práce aj som sa tešil ale keď prišiel ten deň kedy sme mali ísť preč tak ma ovládol taký strach že som cuvol a nešiel som nikde a ten pocit mám stále ísť niekde robiť hm waa strašne som s toho smutný a hanbím sa zato. Neviem čo mám robiť som hotový po psychickej stránke.

dobrý deň, píšem diplomovú prácu na tému sociálnej fóbie, ak by ste mi chceli pomôcť vyplnením dotazníka, budem za to veľmi vďačná :) docs.google.com

ja mam to iste a to uz mam 35 rokov.Neodovolte aby vam tato hnusoba pokazila zivot.Ja som dlho nevedela,ze to ma aj nejake meno.Myslela som,ze som jediny takyto psycho jedinec na svete.Zila som si takymto stylom,vyhybala sa situaciam, v mladosti som to zapijala alkoholom,dost to pomahalo,az to bolo take,ze som mala panicke strachy stretnut niekoho za triezva.Vacsinou zijem v zahranici,kedze moj sen bolo cestovat a tam to zvladam akosi lepsie,pohybaju sa tam vselijaki podivini s roznymi problemami.Napr,v poslednej praci,sme boli 4ia takyto fobici :).No ale potom to pride a ked uz nevladzem,tak dojdem na sk a som nejaky cas nezamestnana,kym naberiem znova sily.Dost ma zacalo trapit,ze som sa nepohla z miesta a stale sa zasivam po skladoch,aj ked to cestovanie si splnam .Ta tuzba je silnejsia ako fobia :) ked uz som prisla na to,ze to ma aj nejake meno,nabrala som odvahu ,navstivila psychiatra.veru,nalozila som si,mne to nepomohlo,mala som zacat len psychologom :).Psychiater mi predpisal len lieky a este mi dohovaral cely cas,ze v mojom veku mam byt vydata a zit so samcekom,lebo priroda tak vravi:)lieky som nebrala,to nie je cesta..citam si knizky,clanky a pochopila som z coho to prameni,to je asi zaklad sa pohnut..je to lepsie,komunikacia s jedincom alebo mensia skupina mi nerobi taky problem,ked ocerveniem,tak si to nevsimam,aj ked ludia to budu stale pripominat..velky problem mi stale robi vystupovanie pred velkou skupinou.Naposledy som bola v Uk na treningu na care worker a ked bolo treba nieco povedat pred celou skupinou,tak nic,okno :) aj tak ma prijali,takze koniec sveta nenastal.najlepsie je asi si celu tuto hnusobu nevsimat..

Je to tazke vstavanie, rano do prace. Je to strasne utrpenie prezit v praci cely pracovny cas. I teraz rozmyslam, ci neuteciem sa domov vyspat. Cim je to ? Je to lenivost, ci priznak depresie. Je to pocasim, ci zlou zivotospravou. Vsak vcera svietilo cely den slniecko, i predvcerom, tak preco to ...

Ja mam nieco podobne.Nakolko som mala taky kolektiv.Bolo to hrozne,urazanie,sundavanie pred ostatnymi.Strach si samu seba zastat bol neprekonatelny.Hamba ako som sa nechala urazat.Neviem preco je tolko takych ludi na svete.Preco maju tu potrebu sa na druhych vyvrsovat.Preco je to uz v zarodku vychovy...Neviem sama ako si hladat pracu s takymto zazitkom.AKO?sa postavit a povedat si nazor bez toho aby si sa nebala,aby si si dychala s kludom a nie tak ze ti ide az srdce vyskocit z hrude,ako?pytam sa...neviem.Proste je mi z toho az zle:/

Ja som na tom bola úplne rovnako! Vôbec som si neverila, mala som strach z ľudí strach z neúspechu strach so všetkého, normálne som sa bála do obchodu vkročiť sama. Dopadlo to tak, že som nechala aj vysokú školu... Rodičia nechápali čo sa deje. Chodila som k psychologičke, úprimne povediac vôbec mi to nepomohlo. Vravela mi že určite beriem drogy :D Nechcela mi veriť že nie...tak ma poslali na testy. Samozrejme testy boli negatívne. Keďže ma psychologička dosť nasrala, tak som sa na to celé vykašlala. Našla som si po čase prácu. S počiatku to bolo brutálne ťažké. (keďže som si našla prácu recepčnej) no vieš si predstaviť aké boli prvé mesiace...bála som sa hosti,zmätkovala som bála som sa že zle spočítam tržbu, robila som chyby vedúci nebol veľmi nadšený...proste to bolo strašné. Mávala som aj panické záchvaty...sanitka lietala hore dole. Rodičia boli zdesený chceli aby som prácu radšej nechali tak. Vedela som však, že keď už škola nie tak ma predsa rodičia živiť večne nemôžu, tak som sa pozbierala! Všetko som si postupne usporiadala v hlave, prečítala som stráášne veľa kníh čo sa týka sebavedomia a podobných "múdrostí". Po čase som to celé prekonala... musím sa však priznať, že to na mňa ešte niekedy príde. Ten panický strach sa u mňa ešte veľmi zriedka prejaví, keď je toho na mňa už priveľa... Vtedy zvyknem ísť k obvodnej lekárke, tá mi zvykne dať magnézium. To ma upokojí a prespím celý deň. Už mi však asi pól rok zle nebolo :)Takže super! Som však už oveľa otvorenejšia, komunikatívnejšia začala som chodiť aj na kurzy angličtiny :) V práci som mala aj jednak šťastie že som mala trpezlivého vedúceho bol veľmi chápavý, ale teraz po roku mi už ide práca veľmi dobre hostia si ma chvália, vedúci je spokojný a v podstate aj ja. Môžem potvrdiť, že takáto práca medzi ľudmi mi iba prospela. Od vtedy mám oveľa viacej priateľov, ľudia ma ani nespoznávajú :). Netreba sa báť zmien. S počiatku to bude veľmi ťažké...ale život je ťažký treba byť silný a uvidíš ten strach prejde! Držím palce! :)

Tak si najdi pracu, kde nie je hlavna pracovna cinnost komunikacia s ludmi. Skus nieco v oblasti IT napriklad. Tam poznam mnoho introvertov. Byt introvertnym neznamena byt menejcennym!

Nechala som si poradiť od odborníka :)

Identifikovala som všetky myšlienky, ktoré ma v súvislosti s mojou fóbiou napadli a o ktorých som si myslela, že sú správne. Tak som si uvedomila, že správne nie sú a vymenila ich za naozaj správne a logické a začala sa podľa tých nových správať. Príklad nesprávnej myšlienky:
Nesmiem spraviť žiadnu chybu pred inými.
Prehodnotenie tejto myšlienky:
Kto povedal, že nesmiem? Som len človek a aj keby som sa ako snažila, nevyhnem sa tomu. Čo sa také hrozné stane, ak spravím chybu, a niekto to uvidí? Alebo aj celá trieda? Veď denne x študentov robí x chýb a nič také sa nedeje. Sme v škole, takže chyby sa očakávajú. Človek je omylná a ja nie som výnimka. Keď niekto iný spraví chybu, nepozastavujem sa nad tým a už po chvíli ani na to nemyslím. Prečo by práve moje chyby mali tí druhí stále rozoberať. A keby aj, je to ich vec.

Keď si toto človek povie, prestane sa hroziť situácií, v ktorých by mohol zlyhať či sa strápniť.

Takých myšlienok je veľa a každý má svoju vlastnú zbierku :). Napr. musím byť extrovert, aby ma akceptovali, musím vždy vedieť hneď zareagovať, nesmiem prejaviť slabosť, nesmiem stratiť kontrolu, musím konať tak, aby som sa iným zapáčil, musím ..., nesmiem ... atď.

forgetmenot

gratulujem! :)
ale ako sa ti podarilo z toho vymanit?
ja som presne taka ako si opisovala samu seba ale neviem ako z toho von..