Downov syndrom - nechat si dieta?

to dieťa je v predsa v poriadku. Je to tvoje dieťa, určite ho istým spôsobom už ľúbiš. Teda keby bol vo mne život, hneď by som ho ľúbila.
Tak bude trošku iný. Poznám niekoľko detí s týmto syndrómom a podľa mňa sú krásni a ľúbezní. Áno, verím, že sú náročnejší na starostlivosť, ale podľa mňa majú rovnakú hodnotu a krásu ako ostatné detičky a ja by som to brala ako výzvu naučiť sa čistejšej láske. Myslím, že ak sa preňho rozhodneš, príde čas keď zažiješ veľkú radosť a vďaku za to, že ho máš :) Strach je dobrá emócia, ale rozhodovať sa len podľa nej je nemúdre. Nedovoľ strachu aby si sa preň potom celý život trápila. Rozhodni sa radšej podľa toho, čo ti šepká srdce.

Známa mala mať podľa vyšetrení dieťa s Downovým syndrómom a narodila sa jej zdravá dcérka. Čo som počula, stáva sa to častejšie.

Ak pôjdeš na potrat, stále bude v tebe neistota, či to dieťa nebolo náhodou v poriadku a ty si si ho nechala zbytočne vziať. Radšej nechať žiť dieťa i s downovým syndrómom, ako si niesť do konca života tú ťarchu viny na duši

dakujem vsetkym za odpovede... Urcite sa rozhodnem aj podla rodinneho zazemia, aj podla toho, co mi to da verzus co mi to vezme... samozrejme aj s ohladom na to dieta, o ktorom sa rozhoduje...
Citala som uz veeela pribehov rodin s takymi detickami, samozrejme vzdy pozitivne, beriem to vsak s rezevrou, kedze ten kto ho uz ma, tak negativne o nom nebude pisat, pretoze ho lubi...
Zaroven citam aj pribehy zien, ktore sa rozhodli opacne a tiez nic nelutuju, pretoze hnusne povedane ziju dalej svoj "bezproblemovy" zivot... Aj ked tie vycitky svedomia musia byt neuveritelne... Toho sa najviac bojim, ci sa da zit s takymi vycitkami.

ja odpoviem stručne- keby som si bola tak istá ako ty, dala by som si ho zobrať.

tak takto, neviem, co by som urobila, pretoze to su situacie, ktore sa nedaju naplanovat, ale iste by to bola dilema.

racionalne, nenechala by som si ho, som prilis sebecka, bola by to pre mna zataz.

na druhu stranu, ani zdrave decko nemusi byt vecne zdrave, cokolvek sa moze stat a clovek nema nikdy zaruky, ako zivot dopadne. aj chore dieta cloveka niecomu nauci, ak sa naucit chce - ja si myslim, ze zo vsetkeho sa treba poucit a zobrat si po tej ludskej stranke nieco pozitivne, v zmysle skusenosti. inak by sme sa fakt niekedy utrapili.

rozmyslat, ci by som tak chcela zit, alebo nie, to je podla mna blbost - to decko nikdy nebude ine, cize ono nedokaze porovnat, ake je to byt "inym" a zaroven, mentalne chory clovek to ma omnoho lahsie, ako clovek s intaktnym intelektom a chorym telom, kedze si svoje postihnutie moc neuvedomuje.

fakt neviem, ja nie som apriori zastancom ani jedneho rozhodnutia, ani jedno nie je spravnejsie ako to druhe. skomplikujes si vyrazne zivot, ciastocne si ho poseries, pokial si dieta nechas, na druhu stranu, poseries si ho aj vtedy, ak pojdes na UPT a nebudes si to ochotna odpustit. to je len otazka pohladu na vec. na druhu stranu, ak si to dobre dokazes ospravedlnit a zracionalizovat, tak taketo dieta ti prinesie novy rozmer do zivota a na druhu stranu, upt ta odbremeni. hlavne sa na to nepozeraj cez cudziu moralku, toto je vysostne tvoje rozhodnutie. pozri, mozno uz nikdy nebudes mat dieta, aj to zvaz. na druhu stranu, mozes si dieta adoptovat, podla mna to nie je o nic horsie materstvo, ako to biologicke, aj ked si neuzijes tehotenstvo a vsetky tie navaly hormonov.

skus napisat na forum, kde s takymi detmi maju skusenosti.

bála by som sa, ale určite by som si ho nechala

Neviem odpovedat, co by som spravila...ale urcite by som sa zamyslala nad vecami ako mam zazemie, ci uz rodinne alebo financne? aky nazor ma na to partner? mam uz nejake deti? spolocnost by ma netrapila. Pracujem s ludmi s mentalnym postihnutim, aj s downikmi, aj s rodicmi..Je to urcite narocne, obdivujem vsetkych rodicov..Urcite je to tazke. Cudovali by ste sa asi, ale aj ludia s MP pracuju, dokonca na plny uvazok, ziju v podporovanych byvania, t.j. bez rodicov a zvladaju zivot s podporou asistentov, dokonca poznam aj takych, co ziju sami v byte. Nejaku podporu potrebuju, ale to je pripad od pripadu.
Nemozes dopredu vediet nakolko bude postihnutie zavazne..Dnes vsak je uz starostlivost niekde uplne inde ako bola volakedy.

Sniežik- bel ahoj mozes nam popisat aj tu odvratenejsiu stranku v zivote takeho dietata? Nech tu mame prehlad napriklad pridruzene zdravotne problemy plynuce z tohto hendikepu, socialne uznanie-neuznanie, jeho zivot a vztahy, sexualny zivot, nakolko ak tvrdis ze je inteligentne co ti verim ze je ci nepocituje svoj hendikep, deficit v nejakej oblasti, depresie atd.

ja by som sa ho zbavil...podla mna zbytocne starosti a aj tak z neho nic nebude..