Máte priateľa / partnera s depresiou?

Skúste spolu najskôr na skúšku žiť, možno aj rok - dva - tri...v období zaľúbenosti nie je vidieť reakcie človeka počas bežných dní, chorôb, starostí s deťmi. treba vedieť, že depresívni ľudia nemajú radi spoločnosť, ruch, zaťaženie, vyhýbajú sa často už len stretnutiu s neznámymi a môžu vypadnúť z pracovného procesu...a to všetko sa prenesie na plecia partnera. Viem o čom hovorím, žijem s depresívnym manželom 35 rokov a takmer tak dlho sa trápim, lebo ho mám rada a neviem mu pomôcť. Možno to vyústi predsa nakoniec do rozchodu, ktorý je ale veľmi boľavý po celom živote, výchove detí, spoločných rokoch , starostiach, zvykoch a budovaní života. Radšej skôr ako neskôr. :)

Mala som priateľku s depresiami a hraničnou poruchou osobnosti, no keďže ja trpím tým istým, dakedy to bolo dosť peklo, hoci zároveň musím povedať, že to bola "true love" a jedno z najšťastnejších období môjho života, což bolo vzájomné.
Dakedy však bolo veľmi veselo; keď sa začala rezať, čo k HPO patrí, tak ma to bolelo, že som si za každú jej ranu spravila asi 20 svojich, tak som na jeden šup dala aj 200 rán po oboch rukách...
Ináč to ale, myslím si, malo slušnú trvácnosť, aspoň na nás hraničiarov, vydržalo nám to spolu bez troch týždňov rok. Viac bol ale ten vzťah ovplyvňovaný HPO než depresiami, hoci ako mi povedal môj psychiater v Pezinku: "Viete, aj vy musíte do vzťahu niečo vkladať. Plašíte ľudí od seba tým, že vás kedykoľvek môžu nájsť predávkovanú na hranici smrti (mám za sebou 9 pokusov o samovraždu) a..." - nuž, v princípe mi povedal, že by som sa mala konečne začať správať normálne a bojovať s depresiami. Nepamätám si to už presne, ale boli to veľmi pravdivé slová.

ahojte,
partnerka mi zhruba 2 roky po zacati nasho vztahu tajila, ze trpi tazkymi depresiami. moc som tomu nechcel verit, pretoze to dobre skryvala. Ale urcite signaly bolo badat. Nerada chodila do spolocnosti, mala rada zatiahnute v byte a dost casto vo volnom case travila so svojimi DVD-ckami, napriek ttomu, ze som sa snazil ju vytiahnut von, na kulturu, do spolocnosti. Kedsme dosli babatko v 3.mesiaci tehotenstva, boli sme devastovani, no ona este viac...Bol to totiz jej 5. potrat (predchadzajuce manzelstvo). Nevedel som ako dalej a chcel som vsetko ukoncit, tak som sa spraval ako debil, nechapal so,m totiz jej zdravotny stav. Jej neustale zahlbovanie sa do seba, chcenie travit cas najlepsie doma na gauci (mimo prace), boli frustrujuce. malokedy sa stalo, ze sa mi podarilo ju niekam dostat...Po mojom excese sa odstahovala na pol roka, no presvedcil som ju, ze aj nadalej milujem a zacali sme spolu odznova. Chvilku bolo vsetko fajn, no jej stavy boli silnejsie ako presvedcenie, ze chceme mat spolu rodinu, dieta a ostatne veci s tym suvisiace. Nedalo sa, niekolko krat odo mna odisla, zbalila si kufre, no vzdy som ju uprosil aby neblaznila, ze to dame....Nedali sme...Uz je tomu tyzden, co odisla a uz sa ku mne nechce vratit definitivne...Preto som zacal studovat, co jej asi bolo a podla vsetkych moznych indicii a prestudovania mnohych materialov som pochopil nadobro, ze jej stavy pramenia z choroby, ktora bola presne podla jej priznakov popisovana. Zial, nedalo sa uz ozaj nic robit, pretoze nechcela na sebe pracovat a aj ked som jej chcel tak velmi pomoct, neprijimala to. k doktorivi odmietala chodit, na rady nedavala. Este podotknem, ze jej choroba vyustuje do malej pravdepodobnosti aby mala v buducnosti deti, cize vsetko ked si to pospajala, tak jej svet sa rutil...jej byvaly manzel, ani ja sme jej nedokazali pomoct...Po 5 rokoch depiek uz aj na mojej strane, som to vzdal...Je mi hrozne luto ale verim, ze sa z toho jedneho dna dostane, i ked tato choroba je na cely zivot...

Poznám príčinu jeho depresií, to mi netajil a o svojom zdravotnom stave ma informoval už ako videl spoznal, aká som a že chce aj on viac..
On nevie, či dokáže byť vôbec šťastný, či je vôbec toho schopný..
Ja som pravý opak....také to slniečko, večný smejko atd atd.
Skôr ma odradilo, že jeho doterajšie vzťahy neboli príliš trvácne a ja zas taká, že hľadám to, čo poznám z domu a najbližšieho okolia "až kým nás smrť nerozdelí")))) aj keď v dnešnom svete je to skôr utópia))) Ide mi o kvalitu, nie kvantitu. A doterajšie dva vzťahy čo mala tak boli ozaj pekné, vždy to bolo vážne..
Zatiaľ spolu len komunikujeme, ešte sa len máme osobne stretnúť. Tak preto možno dopredu chcem poznať plusy aj mínusy, nechcem byť niečím zaskočená či si niečo zle vysvetliť atd.
Odbornej literatúry mám naštudovanej dosť, skôr mi šlo počuť názory reálnych ľudí, ktorí si tým už prešli či prechádzajú aj keď dobre chápem, že každý človek je individualita sama o sebe ktorého formovalo všetko možné doterajšie odžité prežité plus genetika atd.
Ďakujem Vám však za doterajšie názory

Ahoj, ja trpím depresiami a úzkosťami, partnera som spoznala v čase, keď som bola na začiatku svojej liečby, od začiatku vedel, že mám takéto zdravotné problémy a musím povedať že mi bol veľkou oporou, či už jeho láska, či slová podpory a pochopenia. Ale presne ako ti píšu je to o súlade osobnosti a charakteru, ja mám dosť problémy so sebectvom a klamaním. Tým pádom sa moja choroba odrazila vo vzťahu tou mierou, že som slabá na to, aby som bojovala s týmito démonmi a často som robila chyby práve preto, že som sa nedokázala kontrolovať, zaklamala som keď som chcela mať pokoj, bola som sebecká keď som to potrebovala lebo som sa často cítila zle (úzkostne, depresívne)a môj partner si to vysvetlil po svojom nakoľko som sa mu nezverila úplne čo cítim a ako sa cítim. Ale myslím si že choroba sama o sebe nie je problémom pre vzťah, ale práve naopak ak dostane "chorá" osoba tvoje pochopenie a podporu nevidím v tom problém a Váš vzájomný vzťah to utuží.

ja trpím klinickou depresiou a úzkostami a teraz, keď beriem lieky, by si to niktoo na mne nevšimol :)

Ja si myslim ze je to individualne, nejde len o chorobu, ale aj o charakter, okolnosti, silu toho druheho a silu lasky. Nepytaj sa na fore, zisti si konkretne problemy toho tvojho.

Neo1992....ďakujem Ti za názor. Možno aj preto sa pýtam na skúsenosti iných.. Aj keď zovšeobecňovať by sa nemalo, ale isté podobné črty paralely sa dajú nájsť vždy. I keď zrejme sú rozdiely medzi mužmi a ženami, čo trpia na depresiu

Samozrejme že je šanca dosiahnuť plnohodnotný partnerský vzťah.Ale ja som to nevydržal.a po 2 rokoch som to ukončil.mala problémy psychické,a nehorázne zlé myšlienky a ustavičné nervy..nebolo hodiny čo by jej vadilo.všetko bolo zlé..katastrofa vzťah poviem jedním slovom .. treba sa naozaj lepšie spoznať s takým človekom a nie bezhlavo sa púštať do vztau