Mám veľký problém a tým je že mám zo seba komplexy. Dokážem sa neznášať kvôli hocijakej maličkosti. Keď som chodila na základnú školu tak sa mi všetky decká smiali pretože som bola tučná a škaredá. Dnes mi veľa ľudí hovorí že som od tej doby veľmi opeknela a že som sa zmenila. Ale nedokážem tomu uveriť a nedokáže sa zbaviť pocitu že som škaredá a že si nikdy nenájdem priateľa "svojich snov". Dalo by sa povedať že na sebe neznášam úplne všetko, svoje vlasy, nos, pleť, úsmev, výšku,... Najhoršie na tom je že ani moja mama mi nikdy veľmi nepomáhala s mojimi depkami, dá sa povedať že mi ich zdvojnásobuje. Dodnes si pamätám, časy keď som sa len dostala do puberty a začala som riešiť vzhľad a chlapcov. Vtedy som si aj uvedomila ako vyzerám a išla som za mamou a spýtala som sa jej prečo som taká aká som a ona len povedala "Čo už." alebo "Zmier sa s tým." Alebo keď som za ňou išla pre nejakú dievčenskú radu tak jej odpoveď bola "Neviem" proste dávala mi najavo že ju to nezaujíma. A dodnes je ku mne takáto. Vždy keď sa jej spýtam či sa jej páči to čo mám oblečené alebo aký mám účes, tak sa na mňa ani poriadne nepozrie a dá mi akože pochvalu v podobe vyzeráš v pohode. V poslednej dobe každý deň plačem pretože mám strach že nie som pre nikoho dobrá a že o mňa ani pes nezakopne. Neviem čo mám robiť aby som dala dokopy moje sebavedomie a aby som sa začala mať rada. Je niekto kto mal v mojom veku (16) rovnaký problém, no o pár rokov neskôr sa z neho stal sebavedomý človek ktorý sa má rád taký aký je?
Nemám sa rada
"Je niekto kto mal v mojom veku (16) rovnaký problém, no o pár rokov neskôr sa z neho stal sebavedomý človek ktorý sa má rád taký aký je?"
Je. Veľa ľudí. Oveľa viac, než si myslíš. Možno väčšina.
Zhruba aj ja. Rozdiel je, že som neplakala. Povedala som si, že sa nebudem živiť tým, ako vyzerám a neriešila som. Kto nechce, nech nechá tak, všakže.. Chodila som si na svoje krúžky a športíky, trochu sa učila a bolo. Ale bola som hlúpa, neskôr ma začali označovať za peknú. Len na tej SŠ som si tak veľmi nedôverovala. Nepatrila som k hviezdam triedy a nevadilo mi to. Okrem toho, na strednej škole som patrila k tým "tučnejším", hoci BMI som mala v strede normy. Ale spolužiačky boli štíhlejšie. na VŠ som (ani neviem ako, asi nervozitou pred skúškami) schudla a váhu doteraz neriešim. Zakázala som si kúpiť väčšie oblečenie a keď je mi tesné, večeriam len zeleninu (ach, stále častejšie, ach...budem aspoň hnusne zdravá). Dnes som dávno ok.
Ja123, zlatko, neboj, aj ty si ok. A budeš ešte viac OK. Ty aj tvoji rovesníci budete lepšie rozoznávať, čo je dôležité.
Udržuj si priateľku, alebo aspoň kamarátku, zbytočne si to nekaz s rodičmi a budeš aj naďalej. OK.
S prvým chlapcom ti stúpne sebavedomie a svet bude zaliaty slnkom. Počkaj si. Na najlepšie veci si treba vedieť počkať a nekaziť si život nesprávnymi ľuďmi.
hovorimvolne: ahoj, ako čítam tak vidím že nie som jediná čo sa takto cíti. Som ma tom úplne presne ako ty. Každé jedno slovo čo si povedala si ako keby vyčítala zo mňa. Budem museť na svojom sebavedomí poriadne popracovať a nájdem si oporu v sebe. Ďakujem že si našla čas a napísala mi. :)
Si panna?
Ahoj dievčinka ja mám takisto šestnásť a môžem ti povedať, že sebavedomie vôbec nepramení zo zovňajšia, ale z vnútornej vyrovnanosti, z duše.
Veľký vpliv na nás majú rodičia a okolie v detstve, v útlom rannom veku. Myslím si, že tebe asi mama a rodičia nedávali najavo ako ťa majú radi a aká si pre nich dôležitá, že aj ty si významná osobnosť. Potom si dieťatko začne myslieť to isté, čo jeho rodičia, čo jeho okoie, lebo ešte nevie čo si má samo myslieť tak všetky názory, poznatky a všetko čo zažije sa na neho nabaľuje. Preberá názory ostatných. Potom ako sa môže mať dieťa samé rado keď mu nikdy nikto nedokázal, že niečo pre niekoho zmanená? Nevyznal lásku? Neodkázal, že je dôležitý v živote iných?
Takúto chybu robia mnohý rodičia, hoci nevedome. Neuvedomujú si aký obrovský vpliv majú na detskú psichyu na vyvíjajúcu sa osobnosť. Moji rodičia mi nikdy nepovedali ako ma majú radi. Nikdy som nebola dostatočne dobrá, hoci som sa snažila. Oni chceli aby som bola najlepšia. Všetko čo som spravila, aj keď bolo dobré, podla nich mohlo byť ešte lepšie. Vždy mi len dávali najavo že niesom dostatočne dobrá. Nedávam im to za vinu, pretože to nerobili vedome. Prežiju cely život v nededomosti a moje nazory nikdy neprimu, je mi ich skor luto že su nevedomi ale to je vedlajšie.
Vedela som, že ma majú radi ale to nestačilo. Tak som cele detstvo prežila v tom že moje nazory, moja osobnosť nieje v poriadku. V škole a všade som bola väčšinou utiahnutá. Hanbila som sa všetkych a sebadôvera na bode mrazu. A to len koli rodičom, lebo mi dali najavo že som zlá. So vzhľadom som problém nemala bola som obyčajne dievča, no moji rodičia mi do podvedomia vsunuli ich názor, že "to nieje dosť dobré to nestačí". Tak som potom sa okolie snažila zaujať všetkym možnym, nejak pritiahnuť pozornosť aby mi vstúplo sebavedomie. Musela som vyniať, od ostatnych dievčat, kupovala som si drahe veci, chodila do solarka, predlžene vlasy mam, všetko proste top, postavu mam krasnu ked chodim do fitka, no moje sebavedomie bolo (ešte aj je ale na tom pracujem) uplne nizke. Všetci mi hovoria aka som pekna, no ja si nepripadam dostatočne pekná, stále by som chcela niečo vylepšovať. Tak som si prednedavnom povedala, že to sebavedomie nemožem hladať vonku, ae niekde inde. Začala som robiť veci podla seba, začala som sa mať rada aj keď je to veľmi ťažké. Chybala mi v srdci láska, od ktorej prameni zdrave sebavedomie. Teraz sa mam celkom rada a maju ma radšej aj druhý, ked sa mam rada ja sama:).....je to tymi rodičmi aj som si všimla že u nas v škole uplne škaredé, tučné baby majú veľmi vysoké sebavedomie. Čudovala som sa prečo ja taká pekna mam uplne nizke sebavedomie. Neskôr som zistila, že tie dievčatá majú vynikajúce vzťahy z rodičmi. A to všetci ľudia čo majú vysoké sebavedomie cítia tú lásku s niekoho stany, kto im dáva pocit, že je ten najlepší...sebavedomie je vnútorný pocit.
Zapametaj si, že ty si jediná na tomto svete s týmito vlastnosťami a schopnosťami. Si výnimočná. Nikto nieje taký ako ty a každý človek je krásny, pretože krása ženy je v tom, že sa má rada že je so sebou spokojná. Vyžaruje potom istú charizmu. Nauč sa mať rada taká aká si, taká aká si vo svojom vnútri. Maj rada svoje telo. Vykašli sa na mamu, u nej tú oporu nečakaj, nájdi ju sama v sebe, potom budeš skutočne silná osobnosť.
Trošku som sa rozpisala prepač, prajem ti vela šťastia :)
zewa: ahoj. No ľudia o mne veľmi nehovoria. Samozrejme že raz za čas nejaká pochvala alebo kritika padne ale väčšinou ma ostatný skôr ignorujú. Ale je to skôr moja chyba, lebo nie som veľmi komunikatívna. No a vždy keď ma niekto pochváli tak si myslím že si len robí zo mňa srandu alebo to nemyslí vážne. A keď mi niekto povie niečo zlé tak mám s toho zlú náladu pol dňa. Ja viem že je hlúpe mať takéto názory na seba ale neviem o sebe prestať rozmýšľať v zlom.
Ahoj :) Neupinaj sa na nazor jednej osoby (tvojej mamy). Mozno ma svoje problemy, ktore nevie zvladnut. Mozno nevie, ako sa s dcerou rozpravat. Rodicia nie su dokonali. Len sa tak tvaria. Ked si odmyslis mamine reakcie na seba, tak co konkretne teraz o tebe ludia hovoria? A v akych situaciach?
skoda dievca, ze som neni mladsi - ja by som Ta vyliecil a bola by si rada, ze si
