Rodičia a ich deti

Dobrý deň, mám 19 rokov o pár mesiacov budem mať 17. Študujem druhý ročník na strednej škole. Práve som si našla priateľa. On ma vždy chápe, podrží spýta sa ma či ma niečo netrápi a vždy mi chce pomôxť nech mám akýkoľvek problém. Viem že ňaňho sa môžem kedykoľvek oprieť. Ako som s ním tak sa mi aj zlepšil prospech v škole. Už si ani nepamätám kedy sa ma naposledny rodičia spýtali ako sa mám a on sa ma to pýta každy deň. Viem že som rodičov tak trochu sklamala keďže sa neučím na samé jednotky resp. nie som dokonalá dcéra. Doma sa stále iba hádame. Nemám sa komu doma vyrozprávať ani vyplakať na ramene ale jemu môžem. Keď to rodičia zistili tak mi zakázali akýkoľvek kontakt s ním. Zakázali mi vychádzky vonku. Zobrali mi mobil a povedali mi že ak zistia že si s ním aspoň len píšem tak že si za ním zájdu. Viem že rodičia chcú pre svoje dieťa len to najlepšie tak prečo mi to zakazujú? Možno ako to oni hovoria že mám všetko čo dieťa potrebuje. Mám čo jesť, čo si obliecť ale pritom ani nevedia že som už na dne s psychikou. Čo z toho že mám oblečenie ale nie porozumenie a pochopenie od rodiny? Obdobie ktoré si mám pamätať ako najkrajšie si budem pamätať ako najhoršie. Možno vám to príde že na priateľa mám čas a že si ešte májdem takýh ale ja ho mám ozaj rada. Jemu dokážem povedať to čo iným nie. Doteraz som myslela na svet negatívne on ma naučil že zo života sa treba tešiť. On ma naučil mnoho vecí ktoré o živote ktoré by ste čakali že vás naučia rodičia. Je mi to ľúto keď si rodičia myslia že som ešte malé dieťa ktoré má myslieť iba na školu inak na tú školu som šla aby boli oni spokojní. Povedali mi že stratili vo mne dôveru už dávno. Vám by to nebolo ľúťo že vaši rodičia si viac porozprávajú s vašimi rovesníkmi ktorých ani nepoznajú ako s vami? Vždy iba vidia že sa neučíte podľa toho aké známky máte na vysvedčení ale nikdy za vami neprídu a nespýtajú sa že čo vám nejde. Prosím čo mám robiť ďalej? Ja už fakt neviem a nevládzem