Prosím, poraďte mi. Mne už chýba zdravý úsudok...
S priateľkou žijeme v nemanželskom vzťahu cca 5 rokov. Máme spolu pol-ročnú dcérku, vlastný byt a hypotéku (nechválim sa). Obaja zamestnaní.
Mám isté rodinné problémy so svojou matkou. Som z toho značne psychicky na dne. Stojím medzi dvoma svetmi a neviem sa nejak vymotať.
Začalo to tým, že som sa odsťahoval z domu a rozhodol sa bývať so svojou terajšou partnerkou.
Myslel som, že ako 28 ročný mám právo nakladať so svojím životom ako sám uznám za vhodné.
Ani som netušil aké peklo rozpútam. Také množstvo a intenzitu hádok by som nikomu neželal. Veci ktoré sa povedali zašli tak hlboko do srdca že to jednoducho nie je možné odpustiť asi žiadnemu rodičovi. Vždy som sa to ale snažil hodiť za hlavu, nemyslieť na to a začať na novo.
Už celých 5 rokov počúvam jej výpady na moju priateľku a na mňa. Ona urobila to, povedala tamto, je takato a pod. Spočiatku ju aspoň akceptovala (aj keď ohovárala pri každej možnej príležitosti) ale cítim, že poslednú dobu je čoraz agresívnejšia a z ofrflávania sa stala polovačka na to čo moja milá povie alebo urobí. A pri najmenšom náznaku útoku na ňu vystreluje ako raketa do ďalšej hádky, výčitiek a nariekania.
Moja drahá má samozrejme tiež svoje chyby ale nič prečo by som ju musel/chcel opustiť. Chcem mať skrátka korektný, rodinný vzťah s oboma. Cítim k svojej matke zodpovednosť, keďže žije sama - nechcem ju nechávať úplne bez podpory no ona všetku svoju energiu venuje len premýšľaniu nad tým čo jej zas povedala alebo urobila a ako to bolo myslené.
Už takmer vôbec sa nestretávajú. Kedysi sme chodili na návštevu minimálne každý druhý víkend, teraz keď nechcem aby sa stretávali je to zdá sa horšie lebo už naozaj za každým jej činom a slovom hľadá nejaký jej prešľap. Spoločná téma je už len naša dcéra - aj keď aj pri nej má svoje \"chvíľky\" (\"to bude mať určite po matke\" a pod...). Drobné, nepriame veci, ktoré mi strašne ubližujú. Snažím sa na to nemyslieť ale z času na čas sa to vo mne nakopí a vybuchnem na ňu. Ďalšia hádka na svete.
Som z toho už naozaj unavený. Cítim sa psychicky slabý, nepokojný. Nič ma nebaví. Najšťastnejší som keď sa obe normálne bavia (veľmi, veľmi, veľmi ojedinelé) a aj vtedy viem, že je to len \"akože\" ale cítim vnútorný pokoj aspoň chvíľu.
Je mi jasné, že z tejto hry bude asi musieť niekto von. A veľmi ma ničí, že to bude moja mama. Osoba, ktorá ma vychovala. Ako ale spraviť niečo takéto bez toho aby som ešte viac celú situáciu len zhoršoval?
