Dobrý deň, mám 16 rokov a predtým sa mi tieto veci nediali. Asi od 13 rokoch som začal pociťovať úlny strach, najmä v škole ked ma skúšajú alebo ked sa na mňa priamo učitelia pozerajú. Smažím sa nehúbať no moja hlava sa úplne trasie a potom mi je všetko trápne. Hanbím sa niekomu niečo povedať, opraviť ho... najhoršie to bude ked budem cestovať v autobuse. Neviem čo mám robiť, čo ked sa nejak strapním, všetci sa na mna budú pozerať....asi trpím socialnou fóbiou, mám kamarátov ktorý hrajú airsoft a nechajú sa strielať holý a ja sa bojím že to bude bolieť.. radšej si vymýšlam že ma niečo bolí...strašné, som ktomu chudý, nepije nefajčím, ale strašne rýchlo sa viem naštvať...hanbím sa povedať rodičom že ich mám rád podakovať im...nemám kamarátov, všetci ma majú za srandu...môj otec my stále zakazuje moje najoblubenejšie veci a zas môžem isť do školy a znova toto isté...nepoznáte nejaké cviky, tabletky bez predpisu alebo niečo podobné takto sa mi naozaj nechce žiť, aj ked idem k obvodnej tak sa začnem triasť či mi nedá injekciu alebo niečo bolestivé no strašné prosím pomôžťe mi :((( Ocením každú odpoved vdaka :)Luboš
Strach, neschopnosť, hanblivosť, úzkosť
ahoj Lubos,uplne viem ako sa citis,toto zazivam aj ja a som podstatne starsia ako ty...tiez som nikdy rodicom nepovedala ze ich mam rada,tym sa ale netrap,je nas polka planety...mozno bola chyba prave vo vychove,ze nam rodicia nedali najavo tie city a preto sa mi tak teraz spravame,niekde musi byt vysvetlenie,je tazke ti radit ked ja sama mam tento problem ale nieco mi predsa trochu pomohlo,zacala som s uvedomovat ze trapenim vobec nic neviriesim,skus si kazdy den povedat a dostat to do hlavy ze preco sa trapim ked mi to vobec nepomaha a este mi je potom horsie,skus si uvedomit ze zivot raz skonci a ty potom na konci zistis ze to bolo vlastne vsetko strasne jednoduche,len nasa pschychika si s nami hrala...neviem ci ma pochopis ale neber zivot prilis vazne...aj ja mam strach,ale zistila som ze si tym este viac ublizujem...tak skusam hladat v hlave tie pekne veci,napriklad...ze ma urcite v zivote caka stastie,ked ho ja sama budem chciet prijat..je to vsetko o myslienkach...prajem ti aby si bol v pohode,lebo viem sama ako sa citis
Hm, lahko je napisat, ze "Ver si", viem, ze to sa tasko realizuje, lebo sam som bol taky nesmely, zakriknuty, snad zakommplexovany z pocitu menejcennosti - lenze toto vsetko moze casom prerast do depresii a tie mozu viest az na samotny koniec. A ja som toho ciastocne i prikladom.
Ked sa pozriem spatne, ze kde to zacalo a kde som robil chyby ... chce to viacej odvahy a dobreho kamosa, ci kamosku, takeho doverneho, ktoremu sa mozes so vsetkym zdoverit, pochopi i poradi.
Toto podla mna pomoze. Snaz sa takeho si najist. Snaz sa kazdy den. A potom Ti v Tvojom zivote velmi pomoze. Uvidis.
