Psychická deštrukcia vlastnej osoby...

Príspevok v téme: Psychická deštrukcia vlastnej osoby...
Katnyss

Neviem ako začať... Asi tým, že môj život nikdy nedával nejaký zmysel. A nech si všetci vravia, že každý má v tomto svete nejaký význam, zmysel..niečo pre čo sa oplatí žiť... vďaka vlastnej utopií to tak nevidím a nikto ma nepresvedčí o opaku. Už keď som mala 6 rokov som sa o samovraždu pokúsila po prvý krát. Keby moji rodičia prišli o pár minút nekôr,nebola by som tu. A možno by to tak bolo lepšie. Hovorím si to každý deň, keď vidím svoje vyhorené oči v zrkadle. Nikdy som nebola šťastná. Celý život ma zožiera myšleinka, aké by to bolo, prerezať si žily a vychutnať si tú melódiu smrti, ktorá by ma pomaly odniesla do ticha. Tá myšlienka ma vždy fascinovala. A viem, že keď už to nebudem zvládať, spravím to. Viem, že to jedného dňa spravím. Najhoršie na tom je, že z toho ani nemám strach. Neviem, kde sa to pokazilo. Len viem, že sa niekde stala chyba. Ten pocit prázdnoty ktorý je vo mne sa prehlbuje ako čierna priepasť do ktorej neustále padám a nedá sa to zastaviť. Možno si poviete, to dievča potrebuje pomoc, ale som na tú temnotu tak zvyknutá, že si bez nej svoj život nedokážem predstaviť. A desím sa toho dňa keď si poviem, že som šťastná, pretože viem, že keď to príde, zbláznim sa. Nie.. Nedokážem byť šťastná. Všetko v mojom živote je ako zlá, nevydarená tragi-komédia. Ako malú, ma matka zaviedla na psychiatriu s tým, že sa v noci pomočujem. Mohla som mať tak 5-6 rokov. Keď som bola staršia, môj sused.. Volal to hra.. Tri hodiny ma držal zamknutú v tmavej miestnosti, musela som pred ním stáť nahá v pozore a keď som sa pohla.. tak ma znásilnil. Nútil ma spávať s vlastným bratom.. Potom ho zavreli za znásilnenie nejakej baby. Potom škola.. deti sú kruté. Bola som šikanovaná celých 9 rokov.. Teta robila zástupkyňu riaditeľa, vždy prišla do mojej triedy a ponižovala ma pred všetkými. Vtedy som začala unikať do svojho sveta. Mala som svojich imaginárnych kamarátov.. zlých a temných, ktorý mi pomáhali prežiť ťažké roky môjho detstva. Mojej matke sa to očividne nepáčilo a strávila som nejaký ten čas na psychiatrií. Napchávali ma tabletkami ani neviem akými a držali ma pod zámkou ako nejaké divé zviera. Môj otec tomu pomohol najviac. Nikdy som ho nemala rada. Pracoval stále v zahraničí a keď sa vrátil domov, vždy bol strašne opitý a nerobil nič iné iba kričal. Pár krát ma aj zmlátil. Celá moja rodina ma nenávidela a ja dodnes neviem prečo. Všetci na mňa boli odporný, zlý a iba ma ponižovali. Dnes už nie som v kontakte s nikým okrem matky a bratov. Tak krehká detská psychika bola narušná. Od mojich 13-tich rokov som sa začala rezať. Bolesť mi pomáhala zvládnuť všetko čo sa vo mne nahromadilo. Bolo to ako kričať, so zatvorenými ústami. Rezala som sa do svojich 18-tich. Po rukách, nohách, bruchu.. Tie jazvy mi doteraz pripomínajú, čo to je bolesť. Nástupom na strednú školu sa toho moc nezmenilo. Zamilovala som sa do spolužiačky, nechcela som si pripustiť, žeby som ja mohla byť na ženy tak som sa vyspala s prvým chlapom ktorý mi nabehol. Lenže som spoznala osobu, ktorá ma zničila ešte viac. V mojich 17-tich som začala pracovať v bordeli. A to trvá doteraz. Je to ako začarovaný kruh, poviete si, už s tým skončim, ale nakoniec sa tam aj tak vrátite. Robím kurvu už 5 rokov a poviem vám, ničí to. Tie dotyky chlípnych chlapov.. Cítim sa ako rohožka.. Vďaka tomu som si nedokončila strednú školu. A prišla éra drog. Začala som piť, húliť trávu a ničiť sa ešte viac. Ešte na tej strednej škole som trpela anorexiou, ktorá prerástla do bulímie. Jedla som jedno jablko za týždeň a keď som to nevydržala, musela som všetko čo som zjedla vyvrátiť. Nebolo to tým, žeby som si myslela, že som tučná. Len som potrebovala trpieť. Keby mám na litre spočítať všetky slzy čo som vyplakala, nedopočítam sa. A potom som spoznala ju. Úžasné dievča, ktoré ma očarilo svojim úsmevom a ja som nemohla prestať myslieť na nič iné iba na ňu. Boli sme spolu rok aj niečo. Za ten rok ma tak zničila.. a vraj láska je krásna vec.. Bezhlavo po mne kričala, hádzala ma o stenu, držala ma proti vlastnej vôli a správala sa ku mne ako k handre. Milovala som ju, aj ju stále milujem a viem, že niekdy nebudem milovať nikoho.. Lenže už toho bolo dosť. Všetky svoje problémy si vybíjala na mne.. a ja som to nezvládla. Podrezala som si žily. Bohužiaľ neúspešne. Odvtedy bola na mňa ešte hnusnejšia až som si povedala dosť! Láska má byť krásna vec a ja pri nej iba trpím. Odišla som od nej.. A bolí to stále.. Zabíjam svoje myšlienky alkoholom a tým, že pretiahnem každú ženu, ktorá sa naskytne. Jedávam raz denne, niečo malé z čoho mi je aj tak zle. Každý deň pijem a keď náhodou nie, plačem... Niekedy mám pocit, že potrebujem ničiť životy druhých, aby som si vykompenzovala to, že ten môj je dávno na milióny kúskov.. Snažím sa tváriť ako bezcitná sviňa, aj keď vo svojom vnútri kričím.. Umieram.. a už to dlho nevydržím.. Každý deň myslím na to, ako s tým skončiť.. A nemôžem s tým bojovať.. priala by som si aby som bola silnejšia.. ale nedokážem to.. nemám silu vstať.. celé dni spím.. a večer do práce.. nemám kde bývať.. tak žijem v bordeli.. každý chlap ktorý sem príde mi pripomína vlastného otca a to mi rozožiera dušu ako kyselina... vyhýbam sa kontaktu s vlastnou matkou, je to egoista.. stále rozpráva iba o sebe a svojich problémoch. nikdy sa ma neopýta ako sa mám , jediné kedy mi napíše, keď potrebuje peniaze alebo sa nemá komu posťažovať.. Neuvedomuje si, ako ma to ničí.. Ako mi celá rodina a moja jediná láska zničila dušu.. nemôžem s tým už viac bojovať.. nedokážem.. nemám síl.. nežijem.. a najhoršie je, že už ani neprežívam.. som ako chodiaca mŕtvola.. niekedy rozmýšľam, že pôjdem na psychiatriu a nechám si pomôcť.. nikdy som nevedela rozprávať o svojich pocitoch.. iba by som tam ticho sedela.. a to by mi moc nepomohlo... a mám strach.. že budem šťastná... toto bolo prvý a posledný krát čo som sa vyjadrila o svojom živote. čo nevie nikto.. nedokážem sa začleniť do normálneho života.. možno život nie je pre každého... len mi je ľúto že umriem s tým, že som v živote nedokázala nič iné ako robiť kurvu a zničiť pár životov... ospravedlňujem sa.. za všetko.. len by som chcela vedieť či sa mi vôbec ešte dá pomocť, alebo to mám rovno vzdať..

ninka 255

ak ešte máš nejakú úctu voči sebe tak navštív psychiatra a daj sa liečiť,inak takýto život je o ničom