Uz dlhodobo mam problem ktory sa da len z tazka popisat. Momentalne mam 18 rokov a od mojich 13 vnimam svet inac ako ostatny. Mal som nehodu pri ktorej som si vypichol oko a odvtedy sa to vsetko zacalo. Jedneho dna som sa zobudil, a zazil som zvlastny pocit. Vsetko sa zmenilo, a zaroven nic. Prestal som vnimat pestrost farieb, intenzitu osvetlenia. Dovolim si citovat s jedneho fora :
"Moje vnímanie reality je určite iné, než u mnohých ľudí, avšak vlastne už po rokoch si nemyslím, že je úplne jedinečné. Som jednoznačne v mnohom iný, vnímam rôzne detaily, a zase naopak iné detaily, ktoré si bežný človek určite všimne, tie neviem zaregistrovať. Mama hovorí, že som vo všetkom výnimka a vo všetkom musím byť zvláštny a iný. Avšak po čítaní veľa textov z oblasti psychopatológie prijímam, že vlastne dosť dobre spadám pod niektoré všeobecnejšie kategórie ľudí a niektoré typy duševných extravagancií a porúch. Cítim sa osobne dosť zvláštny, ale pritom sa snažím byť vlastne taký istý, jak ostatní. Ako Ty, Sirius, nevenujem ani ja už takú pozornosť tejto téme. V minulosti som to ochotne riešil a dokonca som svoju zvláštnosť mal zakomponovanú do svojich systematizovaných delúzií, kedy som prichádzal do konfliktu s rodičmi kvôli tomu, že som si uvedomoval "svoju inakosť, zvláštnosť, výnimočnosť", na ktorú oni podľa mojej mysle nestačili a neboli toho ani hodní. Ach, to boli zlé časy veru. Tatino došiel z liečenia, konečne prestali hádky a plač kvôli alkoholu, a začal sa zas boj v rodine kvôli mne. A to som si svoju nenormálnosť vôbec neuvedomoval! Proste som vytvoril v mysli nejaké imaginárne problémy, ktoré som vyhodnotil ako závažné, a musel som z nich obviňovať rodičov a hádať sa s nimi. Zaujímavé je, že celý ten teror trval aj 2 roky a akonáhle som začal jesť antipsychotiká, stačilo pár týždňov a tieto moje problémy s vnímaním akejsi zvláštnosti oproti mojim rodičom som prestal pociťovať. Jednoducho zrazu sa ten problém rozplynul a ja som dodnes nepochopil, ako som sa mohol pre niečo také hádať a rozvíjať o tom traktáty na viachodinové krkolomné pseudofilozofujúce diskusie.
"
Po 4 rokoch tohto "presnivaneho" zivota som sa zmieril s tym ze uz sa to nezmeni. Prestal som sa tym zaoberat, avsak na lekarov som sa nikdy neobratil. nikdy som sa nikomu nezdvoveril, pretoze, uz len fakt ze je to len tazko vysvetlitelne mi v tom branil.
Chcel by som sa len spytat ci ma niekdo podobmy zivot. Na zaver by som chcel dodat, ze tato "choroba" (fakt neviem ako to nazvat) ma v zivote nijak neobmedzuje akurat ho nevnimam uz taki ako je. Nedokazem prezivat radosti, ale pri smutku som viac flustrovany a smutny. V podstate ma to nijak neobmedzuje a som vdacny, ze nemam ine problemy, ktore by ma skutocne obmedzovali. Ma niekto podobny problem?
Dakujem za Vase odpovede,
Ad88amko
