Dobrý deň,
hned´ úvodom vás chcem poprosiť o seriózne odpovede, nakoľko ma tento problém naozaj trápi a bojujem už len s tým, písať sem. Mám 18 rokov a už od detstva mám mnoho problémov ktoré som si možno ani neuvedomovala, donedávna.
Podnetom k písaniu tohto príspevku je vzťah s mojim priateľom (aj keď to vo svojej podstate nemá nič čo dočinenia s mojím problémom), s ktorým som niečo cez rok. Po nejakom čase, čo sme spolu boli, som sa rozhodla sa mu vyrozprávať s vidinou jeho pomoci/rady, tak som mu rozprávala o veciach ktoré ma trápia už dlhé roky. Vedela som, že sa ho to nepriamo, ale predsa, týka, keďže aj on sám už na mne spozoroval niektoré veci, správanie, či iné prejavy.
K veci - neviem ako opísať moje problémy, čo je aj dôvodom, prečo sa neviem odhodlať k návšteve odborníka, tak to skúsim touto cestou. Mám niekoľko problémov. Takže v prvom rade sebapoškodzovanie, ktoré dávam na prvé miesto už len z dôvodu, že ma to obmedzuje, a môjho priatela to vytáča do nepríčetnosti. Robím to asi 3 roky, moje ruky vyzerajú dosť zle a uvedomujem si to, nechcem to, dokážem sa zaťať a nerobiť to aj niekoľko mesiacov no potom to n mňa znova príde, potom sa mi uľaví, no v rovnakom čase ako to robím a robí mi to dobre, to ľutujem a nenávidím sa za to. Hanbím sa nosiť krátky rukáv, pretože mám strach z otázok, prečo to vlastne robím. Sama neviem, z otázok tohto typu mi je do plaču. Viem, že mnoho ľudí považuje tento problém za nedospelý prejav zaujímavosti, no pre mňa je to peklo. Nenávidím sa, mávala som záchvaty prejedania sa, potom čas, kedy som nejedávala takmer nič, váha mi doteraz veľmi kolísa, často som odpadávala od vyčerpania. Ďalšim problémom je únava, čo je zrejme (aj) následkom námesačnosti, vždy mávam rovnaký sen, počujem hlasy, veľmi vela hlasov, ktoré šepkajú, veľmi nahlas, to je spúšťačom toho celého, dvihnem sa z postele a robím zvláštne veci, ktorými ale trpí aj moja rodina. Boja sa o mňa, na opísanie niekoľko prípadov: raz v noci som sa zobudila s tým, že stojím v rodičovskej spalni, len tak som tam stála, mama sa zobudila na to, že mala zvlaštny pocit, že na ňu niekto pozerá, len som tam tak stála. Toto sa stáva najčastejšie. Niekedy prídem do bratovej izby v strede noci a sadnem si na zem, či raz, v strede noci sa mama zobudila na zvláštne zvuky z mojej izby, keď otvorila dvere, ležala som v posteli no zrazu som sa dvihla a zamierila k oknu, tam som stála, a pozerala, nereagovala som na otázky, ani dotyky. Inokedy robím úplne nezmyselné veci, zvesím obrazky zo stien, prehodím v noci paplón cez stôl s tým, že je starostlivo vyrovnaný, nepamätám si to. Čo si pamätám je, keď sa počas spánku strhnem, vidím všade roj múch, alebo iný hmyz, pri plnom vedomí začnem panikáriť, a zrazu zmiznú, no ja som schopná ich hodiny hladať po celej izbe, skrine, pod posteľou, všade, lebo viem, že tam jednoducho sú. Toto sa mi však stáva aj cez deň, lietajú okolo mňa muchy, je to nepríjemné (nie, nemám žiadnu fóbiu z hmyzu). Rozháňam ich, a zrazu nikde nie sú, všimol si to aj môj priateľ, že sa začnem oháňať, no on nič nevidí, možno je to náhoda, neviem. Večer si do postele nelahnem bez toho, aby som minimálne trikrát neskontrolovala, či sú zamknuté vchodové dvere do bytu. Trvá to už od skorého detstva, bojím sa, že niekto príde, pred spaním sa vždy rodičov pýtam či je zamknuté, bojím sa že ma oklamú, aj tAk to vždy skontrolujem. Nedokážem si vybudovať dôveru k nikomu, všetkých upodozrievam vraj z nezmyselných veci, mám pocit, že mi chcú všetci zle, hocikto, aj za úsmevom vidím chuť ublížiť mi, neviem zniesť, ked za mnou niekto kráča, keď niekto kráča oproti mne, mávam zvlaštne vidiny, akoby sa v určitom momente všetko zastaví a niečo sa na mňa napojí a cezo mňa chce robiť zlo, napriklad keď niekde stojí skupina ľudí, mam vidinu, že medzi nich vtrhnem a niečo im urobím, sú to drastické veci, alebo že rozbijem sklo na aute, akoby ma to chcelo naviesť na nejaký zlý čin, no vždy len prejdem okolo, bez ničoho, je to ako záblesk. Často mávam pocit, že na mňa všetci pozerajú, a keď nie, nahováram si, že práve uhli pohladom. Som neistá, mám problém s očným kontaktom, nedokážem to, mám problém komunikovať s ľuďmi, mám ťažkosti pri rozprávani, mením slovosled slov, prípadne celé slová, aj keď si uvedomujem že to tak nie je správne, toto všetko mi spôsobuje problémy v bežnom živote, v škole, dokonca aj doma - s rodinou som si nikdy nemala čo povedať, nikdy sme sa nerozprávali, cítim sa sama, no vyhovuje mi to, nemám rada, keď o mne niekto niečo zisťuje, vypočúva ma, mám pocit, že tým chcú niečo dosiahnuť a použiť to čo poviem proti mne. Veľa plačem, prekáža mi to, lebo často k tomu nemám zjavný dôvod. Nedokážem teda nikomu vysvetliť, prečo vlastne plačem, cítim sa ako spútaná, ako keby ma niekto/niečo nútilo kráčať po ceste no ja na nej nechcem byť, no v rovnakom čase ma tam niečo núti zostať, bojím sa ľudí, bojím sa sama seba, je mi ťažko na miestach, kde je veľa ludí, no keď som sama, mám strach, sama zo seba, že si ublížim, nedokážem to kontrolovať. Od malička (asi 5-6 rokov) som sa v noci budila s plačom, histerickým krikom a stým, že sa bojím smrti, nechápala som, načo žijeme, pýtala som sa to stále dokola mami, ktorá na mňa však vždy nakričala a vyhrážala sa mi že ma zoberie do nemocnice ak neprestanem, boli to príšerné noci, neskôr ma to prešlo. Odvtedy nie som schopná sa s ńou rozprávať, neviem sa jej zveriť, lebo sa bojím, že sa na mňa nahnevá a dá ma preč, vyhodí ma, neviem..
Je toho strašne veľa, viac a viac, prerastá mi to cez hlavu, a hlavne, chcem udržať vzťah s mojim priateľom. Žiadam vás preto o radu, čo mám robiť, na koho sa obrátiť, nemyslím, že je potrebná odborná pomoc, necítim sa "chorá", no chcem sa poradiť, touto cestou.. Prosím, keďže je pre mňa ťažké to sem písať a je to prvýkrát, čo som to všetko dala najavo, bojím sa, že ma niekto nájde a označí ma za niečo čo nie som, už len pri písaní sa mi trasú ruky, tak vás žiadam, neurážajte ma, chcem len vedieť, čo si o tom myslíte a možno nejakú radu.
