Mam jeden problem, ktory vznikal postupne a z roznych veci. Ale vysledok je, depresie, nervozita, hystericke stavy, nekontrolovanie svojho spravania.... Zacala som mat vztah pred dva aj pol rokmi. Zaciatky boli pekne, aj ked vzdy tam nieco bolo co sa mi nepacilo a tak. Ale postupne sme si zvykali jeden na druheho a nasa laska stupala. Po roku som mala moznost ist do byt byvat sama, tak som stiahla mojho priatela so sebou. Moc sa mu do spolocneho byvania nechcelo, ale predsa isiel. Minuly rok v lete sme mali velku krizu, lebo ja som chcela nas vztah posunut dalej, s svadbe, ale moj priatel ma vzdy dovod , preco este nie. Vdaka mojej povahe som povedala, ze takyto vztah nema buducnost a nepaci sa mi tak zit. Bud nieco s tym zacneme robit , ale sa rozidme. V auguste sme sa dohodli, ze o rok budeme mat svadbu a dovtedy budeme zit plnohodnotny \\\"predmanzelsky\\\& quot; vztah. Ja som bola stastna a vsetko bolo super. Len moj priatel robil stale zil ako slobodny a zmeni sa az posvadbe. Kazdy den chodil ku rodicom, lebo im treba pomahat, potom zas to treba spravit a kazdy den bol dovod ist ku rodicom. Ja som chodila do prazdneho bytu , unavena z roboty. Ponukal mi, aby som prisla za nim ku rodicom (je to 5 min autom) a tam budeme spolu. Ale ja som nemala chut vecer o 7-8 chodit este kade-tade, a doma ma cakali riady, nachystat desiatu do prace, nakupit.... 4 mesiace, do decembra som stale verila, ze pride den, ked ma moj milovany priatel poziada o ruku. Bola som stastna a preto vsetko bolo super. Ale prisli Vianoce a zasnuby nikde. Prisiel na mna velky naval lutosti a sklamania, ktore skoncili alkoholom. Mala som prve hystericke stavy. Vdaka nasej laske sme to vyriesili behom 2 dni a zacala som zas verit. Ved do septembra ma este stihne poziadat o ruku. Ale jeho pravidelne navstevy u rodicov pokracovali 6x v tyzdni. Ked som sa s tym chcela vysporiadat a nechcela som viac po nom hulakat, tak som po robote chodila kazdy den cvicit a vyplnala som si volne vecerne chvilky. Ale ja som prestala chodit ku jeho rodicom. Bolo to aj na truc, to priznavam. Mesiace bezali, a zasnub nikde. Od velkej noci pravidelne, kazdy tyzden som chytila vybuch a pohadali sme sa, preco stale caka, na koho caka, ak si neni isty, nech to ukoncime, .... Prisiel cca 15.maj a ja som sa zosypala uplne. Snazim sa to vyrovnavat alkoholom (ale zatial sa ovladam), a nemam chut ani zit, ani nieco robit, mam depresie, nenavidim svet, vsetko mi vadi. Vadia mi svadby, tehotne zeny, male deti, lebo to je to co mi pripomina to , po com tuzim ja. Viem, ze som kusok od toho a mam predpoklad, ze to budem mat, ale ja uz prestavam vsetkemu verit. To len preto, lebo priatel neni pripraveny na sobas, nechce byt mojim manzelom, boji sa zodpovednosti, neni si isty so mnou.... mam milion otazok, na ktore mi odpoveda a odvovodnuje niecim inym. Mame iba dve moznosti. Bud ukoncime nas vztah , alebo ideme este raz skusat \\\" posvadobny \\\" vztah. Po dva aj pol roka mi priatel povedal, ze on ma ani nepozna, lebo raz som taka a raz som ina. A on nevie aka budem po svadbe. Ja viem, ze z tohoto vsetkeho mi pomoze iba zmena zivotneho stylu a to je posun ku svadbe. Dosiahnut to, po com tuzim. Konecne som nasla cloveka s ktorym chcem zit, ktory mi hovori , ze chce somnou zit, a to je tak tazke si spojit zivot svadbou. Pre niekoho je to nepodstatne a hlavne vydate damy to tvrdia.Ale kazde dievcatko tuzi, ked bude v bielych satoch stat a pride jej povedat ten jeden , milujem Ta.
Zacinam s liekmy na depresie, aby som vobec mohla pokracovat v zivote dalej. Mozno, aby som sa prestala upriamovat na to co nemam. Mal niekto podobny problem?? Ako ste to vyriesili? Potesi ma kazda reakcia.
Depresie z neplnohodnotneho vztahu
Ahoj,
jednoznačne treba zmeniť taktiku, prejsť do útoku, ale premyslene.
Mám to vyskúšané na vlastnej skúsenosti. Tvoj priateľ bude stále synom svojej matky, s tým sa nedá nič urobiť, musí sa však naučiť, že bude aj manželom, premezme zodpovednosť za svoju rodinu. O rodičom sa bude starať vždy, s tým nič nenarobíš, veď aj ty budeš chcieť, aby sa tvoje deti postarali o teba. Ja by som začala aktívne navštevovať budúcich svokrovcov a začala tak vytvárať pocit širšej rodiny, a dám na to krk, že budúca svokra sama začne hučať do svojho syna, že by mal niečo s Vaším vzťahom urobiť a myslím si, že začnete uvažovať aj o deťoch. Odmietaním manželovej rodiny nič nenarobíš, len sebe zle. Spočiatku sa ti to bude zdať ako pretvárka, ale to je možno daň za svoju budúcu šťastnú rodinu.
To je pre hhh.
Dakujem, ze si aj ty napisal svoje pocity. Vies, ja mam pocit, ze aj moj priatel, ked sa rozideme, tak pride rychlejsie do stadia, ze chce niekoho, s niekym mat rodinu .... ale na co by teraz sa rucal do zodpovednosti, ked ma pri sebe cloveka , ktory ho miluje. Mozno keby ste s priatelkou tahali vztah, tak vam iba roky pribudaju a nikto nevie , kedy by si dokazal poziadat o ruku. Su to iba spekulacie, ale myslim si to , ze je u nas prestne to co bolo aj u vas. Ver mi, nas rozchod by som velmi a velmi tazko znasala a nechcem to dopustit.
a este jedno. Viem, ze sa tazko uci z rodinneho domu na byt. Urcite on nie je jediny a nie jeden z Vas musel si zvyknut. Ale ja mu ponukam moznost, aby sme isli stavat svoju vlastnu chalupu, kde sa moze realizovat ako len chce. Aj k tomu ma vyhovorky. Pravda je, ze ja odmietam ist byvat k mozno svokrovcom. Dve rodiny pod jednou strechou prinasaju este vacsie komplikacie. Ja zo svojeho bytu sa nechcem stahovat k niekomu, to si myslim celkom normalne.
Je to zaujimave, ked uz mame nazor aj mojho priatela na forume. Ja som naozaj do neho netlacila pocas celeho roka na ktorom sme sa dohodli. Ale ked som videla z jeho strany len vyhovorky, ze rozmyslam a nerozpravajme sa teraz o tom .... tak som zacala hystercit. Trva to mozno posledne 2-3 tyzdne. Ja som spadla do depresie, lebo som mu prestala verit, ze to naozaj chce, to co mi sluboval. Stale vidim ten den, ked sme si pred rokom slubili , ze sa zobereme. Bola som stastna a vsetko klapalo. Ja mu uz dokazem tolerovat, ze je na chalupe 6 dni v tyzdni (robilo mi to problem, ale dokazala som). To, ze ho milujem, viem. Ale ci ma nas vztah perspektivu , to naozaj neviem a prestavam uplne verit tomu.
Matusik .... ja som muz mal som hystericku priatelku prisposoboval som sa ako som len mohol tiez rozpravala o svadbe a tak, ale viem jedno tiez sa mi do toho velmi mi nechcelo .... musi prist ta spavna chvila ........ h mi sme sa rozisli teda ona so mnou a ja to povazujem za smiesne ak sa niekto rozhodne s niekym rozis koly takymto veciam ale bohuzial s tým nic neurobim pokial ona nedostane rozum
Histeria ti je na nic pokial som pozorne cital padol tu nazor vychutnavaj si to ze snim chodis ono sa to urcite zmeni kazdemu tikaju hodinky no niekomu zazvoni skor niekomu neskor. ...... i ja uz mam pred zvonenim ale mam smolu pretoze som sam i ked som chybu neurobil.
Takze pozor histeria a tlacenie na niekoho nic nevyriesi iba POZOR dojebe. Tak ako sa to stalo v mojom pripade kazdopadne na nic netlac tym to iba pokazis.
........ To ze tvoj priatel inklinuje k rodicom je trocha v jeho veku divne i ked pomahat treba ... ale napr. Ja sa neviem dockat kedy z domu vypadnem
Dobre, a ty to ako vidis z tvojho hladiska, co sa tyka toho vasho vztahu. Ako myslis o manzelstve, detoch.Ja si vobec nemyslim, ze chodis k rodicom, lebo si rozmaznany, ale nie je to tak trosku utek pred tvojou priatelkou, lebo na teba tlaci s rodinkou..?
tak mi to nedalo a prisiel som si precitat nazory vas vsetkych..jedna vec mi tu trosku vadi..stale sa tu pise o mojich navstevach u rodicov..chcem to uviest n aspravnu mieru.Nie som rozmaznany chlapcek ktory potrebuje byt stale so svojimi rodicmi, tych ja ku zivotnemu stastiu nepotrebujem.Je to o tom ze nedokazem jednoducho zatvorit dvere za svojim byvalym svetom, zivotom ., za vecami a cinnostami ktore som mal rad, a ktore stale rad mam. Mozno ma niekto dokaze pochopit, niekto kto vyrastal v rodinnom dome a po 25-tich rokoch sa ma preorientovat na uplne iny styl zivota.to len ku tym navstevam u rodicov
Este nieco vyskusaj.Zbal mu veci,povedz mu,ze ho lubis,ale chces sa presvedcit o jeho laske k tebe,lebo mas pochybnosti,ci to s tebou mysli vazne.Cas ti ukaze,ako to s tebou mysli,ver mi.Ak mu budes chybat,urcite sa vrati a ty budes vediet na com si a uz sa nebudes zbytocne trapit a pochybovat.Vies,ked niekoho drzi iba laska vo vstahu,to je strasne malo,ta laska pri hadkach a nedorozumeniach rychlo vyprcha a co potom?V tomto vstahu,podla toho co pises,stracate cas.Kazdy si mozte najst k sebe partnera,ktory vam vyslovene sadne.Si este mlada,nepokaz si zivot.Ty si strojcom svojho a tiez tvojich deti stastia!!Musis vnimat realitu a nie sen.Vela stastia!
Ahojte, niekolko dievcat mi pisalo na mail, ze maju podobne problemy. Tak asi som neni sama. A vsetky odpovede povzbudia aj ine dievcata. Veru sme sa s partnerom vcera rozpravali ci mame spolocne konicky. Je to kompromis.Ja som aktivna a behala by som kade - tade. Musela som pri nom povolit a snazim sa planovat spolocne dni. Ale on je najradsej na dvore stale sa v nieco vrtat, robit, opravovat.... To co nas drzi spolu je , ze sa lubime a chceme byt spolu. Ale pre mna je mozno pomaly zivot, ist do prace, niekedy von, a vecer do postele. Uz som rozmyslala, ze si kupim psika a ten bude moj milacik. Ale do bytu to nechcem. Ja mam pocit, ze priatel si neni somnou isty, ked nema zaujem o nas spolocny zivot. Ja uz som niekolko krat navrhla, ze ak ma nechce, tak sa v dobrom rozideme a pojdeme si hladat stastie s niekym inym. Povedal, ze nie. Ze chce byt somnou. Tak preco ma neche spravit stastou a nevedel sa na to pripravit (bez natlaku) v priebehu jedneho roka?
ahoj matusik, no podla mna robis velku chybu, ze na neho tak tlacis, ved ked je vam spolu dobre, tak je jedno ci ste zobrati alebo nie ste, podla mna by si si iba mala uzivat vas vztah, prepac za uprimnost, ale ja by som si ta na jeho mieste tiez asi nezobrala, lebo podla toho co si napisala, sa javis ako hystericka zena, ktora vzdy musi dosiahnut svoje.
