Emócie štekajú, avšak Mer pôjde ďalej?

cloveku s niecim takymto dokaze pomoct iba clovek, ktory zazil rovnake/podobne a dostal sa z toho - len ten vie, ako, akymi sposobmi, ake krizy a problemy pocas toho procesu nastali, ake emocie su s tym spojene a ake problemy v beznom zivote a takisto moze pomoct odporucit aj konkretneho odbornika/terapeuta vramci mozaiky-liecby

aby sme pochopili druheho, museli sme kracat v jeho topankach

vsetko ostatne su pre mna tu na fore casto prirucky z knih

alebo 'mudrosti' ludi, ktori TO nezazili a nevedia, AKE to je a AKE pocity, emocie, nasledky aj na tele, nielen na dusi to zanechava

howk

anjelik, to co pisu baby pod tebou je velka pravda. Bez zmierenia sa s minulostou a odpustenim sebe a inym, neexistuje aby nastal v jej dusi pokoj. To co pises ty, to si moze dovolit nejaky zdravy jedinec a nie clovek psychicky chory. Ako sa moze Mer na seba pozriet s nadhladom, ked citi nenavist voci tym co jej ublizili? Pozrie sa na seba s nadhladom a vsetko sa vyriesi? Uz nebude do konca zivota nenavidiet brata a otcima? Pokial im v sebe neodpusti, ako moze ist dalej? S nenavistou bude neustale prenasledovana minulostou..A ked to pise baba, ktoru v detstve tiez zneuzivali, asi na tom nieco bude..

anjelik, nedá mi nereagovať. Zažila si už niekedy niečo veľmi bolestné, traumatické? Niečo, čo je pri tebe zakaždým, keď sa ráno prebudíš zo sna? Rady typu povznes sa a nemysli na to vôbec nezaberajú. Nedá sa myslieť na iné, nič iné nebaví, nezaujme. Toto nie je príbeh, čo si my vymýšľame, to je drsná realita, ktorá sa stala. A má ma to ešte pobaviť? Keby mi toto niekto povedal pred pár rokmi, keď som bola tiež v krízovej situácii, asi by som ho niekam poslala. Emócie sú potrebné, patria k človeku a obohacujú ho. Pravdaže, treba ich vedieť usmerniť do správnych medzí, pretože keď sa vymknú spod kontroly, môžu narobiť riadnu paseku. Ale úplne ich vylúčiť zo života, to nie je dobré. Bez nich by sme boli ako chladné stroje a otupelé bytosti.

Buď nežiješ v realite, alebo naopak, máš niečo bolestné za sebou, čo si sa rozhodla riešiť odosobnením, úplným potlačením citov. Tým si však nielen nič nevyriešila, ale si ešte aj stratila niečo podstatné zo svojej osobnosti a pripravila sa o plné prežívanie aj pozitívnych emócií, ako sú láska, radosť, priateľstvo, oddanosť, obdiv, dobrota .. Zo strachu, aby si opäť nezažila zranenie a sklamanie.

Mer, ty určite rada čítaš knihy. A som si absolútne istá, že sa dokážeš natoľko ponoriť do príbehu, že zabudneš, kde si a kým si. Presne toto isté robíš aj so svojim životom, teda sama so sebou. Vlastnou dušou oživuješ nejaký príbeh..nejakého malého dievčatka, z ktorého vyrástla veľká slečna. Nie je šanca sa z toho príbehu vymaniť, ale dá sa ho prestať zbytočne oživovať. A dá sa ten príbeh pozmeniť natoľko, aby sa pre teba stal len a len skúsenosťou, poučením, a rozhodne niečim, čo ťa pobaví a nie zabije. Smrť nie je východisko, nie je žiaden Boh a žiadne peklo, v tom sa myslím zhodneme. Ja nie som naklonená nejakému odpúšťaniu, ja som naklonená stavu, kedy sa prestaneš vedome zapodievať tým, čo nazývaš emócie a pozrieš sa na to konečne trochu z nadhľadu..je to celé len a len hra a ty môžeš prestaň byť figúrkou a stať sa už konečne hráčkou. A nie hračkou kktných emócií a stavov a ostatných rovnako slabých figúriek okolo teba.:o) Alebo nechceš byť už konečne aspoň trochu slobodnejšia? Nechceš sa ráno nadýchnuť bez toho, aby ti tam vzápätí vyvstala ako najdominantnejšia spomienka..som nula, zlyhala som a podobné skvelé úvahy, ktoré si splodila len a len ty sama? Nevrav si, že si dokonalá..nevrav si proste nič, len cíť. Že si tu a teraz a že evidentne na to máš. Byť konečne nie že šťastná, ale čistá. To znamená nezasratá ani emóciami, ani vášňami. Asi ako ten dážď, čo teraz možno tam, kde si, prší. :o)

laska ta nemohla znicit.

daniuska, nebola by som taká tvrdá. Keďže som si sama neprešla tým, čo Mer, nemám odvahu jej niečo také vyčítať. Zvládla by som to lepšie ako ona? Ako sa poznám, tak určite nie. Každý je prvotne zahľadený do seba, trpí prílišnou sebaláskou - a to mu ani nikto nemusel v detstve ublížiť sexuálnym zneužívaním. Ak si dobre pamätám, Mer nikto z rodiny neverí, že ju niekto zneužíval, nemá nikoho blízkeho, kto by sa jej zastal, kto by ju objal a povedal jej: verím Ti, budem s Tebou, spolu sa z toho dostaneme. Tak zúfalo hľadá podporu, kde môže. Dobre, že to robí. Možno desiatkam ľudí už prekážajú jej príspevky, ale ak nájde aspoň nejaké povzbudivé slovo, oplatí sa jej písať.

Aký by bol náš myšlienkový svet, keby sme boli na jej mieste? Dokázali by sme riešiť niečo iné? Dalo by sa to vôbec? Je pravda, že nemá zmysel vŕtať do uzatvorenej minulosti. Minulosť Mer však nie je uzavretá, je stále živá a bolestne ovplyvňuje jej prítomnosť. Jej minulosť možno uzatvoriť, len ak sa správne spracuje - a Mer ju nemá spracovanú. Preto minulosť stále preráža do jej prítomnosti a kým ju neporieši, zbytočne ju bude zaháňať, potláčať, tváriť sa, že nebola, ona si aj tak nájde cestu von.

Mer, od svojej minulosti sa môžeš oslobodiť len odpustením. Odpustením neurobíš službu ani otčimovi, ani bratovi, ale sebe. Potom už oni ani to, čo Ti spravili, nebudú mať nad Tebou žiadnu moc. Budeš tak môcť urobiť hrubú čiaru a ísť ďalej v ústrety novému životu. Rozhodni sa pre odpustenie, aj keď všetko v Tebe bude kričať nie. Rozhodni sa pre to svojou vôľou každý deň. Vôľa raz zvíťazí nad emóciami a citmi, ktoré sú proti. Možno to bude trvať rok, dva, 5, kým odpustíš, ale rozhodni sa pre odpustenie už dnes.

Mer, strasne filozofujes a vsetko strasne analyzujes a cely tvoj den je len hrabannim sa v minulosti a hladani toho, preco a ako...Oslovujes sa v tretej osobe, co je istym priznakom prilisnej sebalasky a si priam zahladena do seba a svojich problemov.Uplna schyzofrenia, neviem, ci ti ju aj diagnostikovali, ale ak zatial nie, spejes k tomu. Prestan sa sebou tolko zaoberat a prestan aj okolie privelmi sebou obtazovat, ludia si vypocuju tvoje problemy, ale nikoho to nebavi dlhodobo, lebo ludia maju vlastne.skus viac zit, niecomu sa venovat a nehrabat sa v minulosti.Nie si jedina, ktorej bolo ublizovane, ani nevies cim vsetkym si ini ludia presli.zivot je tazky preto, aby sme sa zocelili, nie padli. Si len jednou z neskutocneho mnozstva ludi, co maju zly zivot,nicim vynnimocna.Mer musi ist dalej, pojde Mer dalej?, co bude s Mer...to, co si Mer sama spravi, to s nou bude.Skus si do dennika namiesto takychto uvah, pisat, co Mer spravila v ten ktory den, aby sa mala zajtra lepsie, nieco konkretne, nie len naco Mer myslela, co Mer citila...to je hrabanie sa v nicom, vsetku energiu vyuzivas na sebabolest a sebahodnotenie, keby si to spravila jednorazovo, oki, rozanalyzujes si svoj zivot , zistis, co potrebujes robit, navrhnes riesenie, zapises si to a potom sa tym budes riadit, to je konstruktivne. ale vecne rozoberanie toho,ako sa citis, a kto ti kedy ublizil, je ubijajuce nie len pre teba, ale aj pre tych, co to musia trpiet.

Mer, a bavila si sa s nim o tom? Neviem ako dokazete vedla seba fungovat. V akom veku ste boli? Nebol nahodou aj on zneuzivany otcimom? A otcima si udala na policii? A co mama? Kde sa v tom celom nachadza ona? Vie to? Predpokladam, ze ti neveri. Kto ti je v tychto tazkych, ale zaroven nadejnych chvilach oporou? Rodina, priatelia?

môžeme to skúsiť aj bez Boha :)

Pozri sa, otčim zasiahol do Tvojho života v čase, keď už mal mnoho v živote za sebou. Aj on bol niekedy dieťaťom. Bol podareným bábätkom v perinke, z ktorého sa pravdepodobne jeho mama tešila. Vieš niečo o tom, čo sa dialo ďalej v jeho živote? Aké bolo jeho detstvo? Možno aj jemu sa prihodilo niečo, čo ho veľmi poznačilo. Môžeš vylúčiť sexuálne zneužívanie v detstve? Každý človek je jedinečný, každý to inak zoberie. Jeden sa uzavrie do seba a hnev obráti proti sebe, poškodzuje sa, trestá sa za niečo, na čom nemá žiadnu vinu, iný naopak sa nechá zlákať na zlú cestu a automaticky, možno bez toho, aby si to poriadne uvedomil, nastúpi na cestu násilníka - čo spravili jemu, robí keď dospeje iným. A reťaz zla pokračuje. Je len jedna možnosť, ako tú reťaz preťať. Reťaz sa preruší len, ak sa nájde obeť, ktorá sa rozhodne odpustiť. Ktorá si povie, dosť. Ktorá uvidí veci z nadhľadu a pochopí, že aj ona aj ten násilník, všetci sú oklamaní zlom. Násilník uviazol v pasci ubližovania druhým a vlastného sebectva, z ktorého nie je schopný sa dostať, obeť je oklamaná, že si to zaslúžila, že za nič nestojí a jej život nemá zmysel. Ak tá posledná obeť v reťazi pochopí o čom to všetko je, zastaví zlo. Odsúdi zlo, ale nie tých, čo sa ním dali oklamať. A odpustí.

A brat? V akom jeho veku Ti to začal robiť? Ako sa k tomu dieťa dostane? Naviesť dieťa na niečo také, učiť ho to, podporovať ho v tom, to je strašné. Brat je obeť zla ako Ty. Len on si neuvedomuje, ako zlo bolí, lebo ho na svojom tele a duši necíti ako Ty. Ale raz sa ozve svedomie.

Otčim a brat sú úbohí. Aj keď to tak nevyzerá, sú úbohejší ako Ty. Ty sa trápiš, bojuješ, rodina vie, že chodíš na psychiatriu, ale oni dvaja sú na tom oveľa horšie ako Ty. Naozaj. Potrebujú Tvoje odpustenie, sú na ňom závislí, aj keď ho nežiadajú, aj keď ich to nenapadne.

Mer, nevzdávaj to.

bella - Eh, nie, som zarytá ateistka. Týmto smerom by teda cesta neviedla.
zewa - S debilmi. Prvý bol môj otčim, a to som bola malé decko, tak si z toho našťastie moc nepamätám, ale ten hajzel nikdy do basy nešiel. Druhý bol môj brat, s ktorým som denno-denne v kontakte, takže všetky tie spomienky, emócie, pocity stále akoby boli prítomné. Ako toto odpustiť?
MultiLevel - Nuž, zdravá a milujúca naša rodina nikdy moc nebola, mám dojem. Alebo to možno beriem len zo svojho pohľadu, keď asi ako najstaršiu spomienku mám len to zlé. Možno, keby s nami žil môj otec, spomienky na ktorého sú len a len dobré, pritom moja matka ho z nejakého dôvodu vystrihovala z fotiek, neskončila by som tam, kde som teraz. Niekedy premýšľam, aké by to bolo, bývať po celý ten čas s ním. Ale to už sa viac nevráti...