Ahojte.
Veľa ľudí teraz hovorí, aby sme sa neporovnávali s vyretušovanými ženami z časopisov – ok, veď to ani nerobím.
Môj problém spočíva v tom, že všade naokolo kam sa pozriem mi pripadajú baby krajšie ako som ja. A niektoré z nich vyzerajú celkom ako tie z časopisov.
Svojím výzorom vytŕčam z davu, ale neviem či v tom pozitívnom zmysle slova. Niektorým (veľmi málo ľudom) sa páčim, ale niektorí mi môj výzor dávajú doslova vyžrať.
Bola som veľmi šikanovaná a bitá zo strany brata, keď som bola menšia. Rodičom som to nechcela hovoriť.
Keď som bola na druhom stupni na základke tak mi neviem ani z čoho stúplo sebavedomie a bola som so sebou ok. Lietavala som po diskotékach, mala som aj frajera (kt. mi potom mama zatrhla :D ). Možno som bola šťastná aj preto, lebo pribudla do našej rodiny nová osôbka – moja malá sestra.
Teraz som na gympli, už budem maturantka, ale nie som so sebou spokojná ako kedysi. Keď sa aj pozriem na tie staršie fotky, tak si poviem, že som tam bola pekná, ale neviem, čo sa potom s mojou tvárou a vlasmi stalo.
Starám sa o seba a snažím sa byť prirodzená, ale mám pocit, že sa neviem sa vyrovnať ostatným.
Moja mama ma pochváli čo sa týka výzoru a výsledkov vo vzdelaní, či prácou doma asi raz za uhorský rok, a pri tom výzore je to max. oblečenie. Otec žije v zahraničí, rodičia sú rozvedení, lebo otec mamu sústavne podvádzal, preto keď mi on zalichotí k výzoru, viem, že ostatné ženy chválil len preto, aby sa s nimi mohol vyspať – jemu na výzore moc nezáleží. Nedokážem ho brať vážne.
Mimochodom brat odcestoval po maturite za ním a máme taký vzťah, že keď príde sem na mesiac, tak prehodíme dokopy 3 vety aj to len v takých súrnych prípadoch.
Okrem toho ma začal znovu dosť intenzívne šikanovať jeden spolužiak, kt. si ale robí posmech v triede z každého, no zo mňa najviac. Nenávidí ma – takto mi to povedal do očí. No pritom som mu nič nespravila, presne ako bratovi som nič zlé nespravila. Neviem, prečo niekto dokáže nenávidieť bez príčiny.
Navyše teta, kt. som chodí pomerne často, vždy povie, aká je moja sestra krásna, ako je najkrajšia z nás 3, najviac vydarená a mňa len kritizuje. Mama sa vždy nad tým len súhlasne pousmeje.
Do školy chodím s „kamarátkou“ kt. poznám už od detstva. Ale ona ma nemá rada, len sa tak tvári, lebo sa jej to hodí. Napr. ja mám plné pery a pripadajú mi veľké, chcela by som mať úzke ako väčšina báb. No poznám ešte jednu babu, kt. ich má tiež plné. Minule sme ju stretli a táto moja „kamarátka“ povedala: „Bola by pekná, len ma veľké pery, preto je škaredá.“
A vedela som, že ona neútočí na ňu, ale na mňa, lebo dobre vie, že aj ja mám.
Túžim len zapadnúť. Prečo nemôžem byť šedá myška alebo priemer? Nemať výrazné črty?
Pre toto všetko, nedokážem ľudom veriť, že to myslia úprimne, keď sa náhodou stane, že mi niekto povie „si pekná“.
