Chcem aby ma niekto pochopil, aby ma niekto počúval...
Od mojich troch rokov sme sa s rodičmi sťahovali stále dokola v rámci jedného mesta, pretože sme boli chudobní a stavali sme svojpomocne dom. Keď som mala 12 rokov, už sme aj s mojim bratom a rodičmi bývali v nedokončenom dome. Rodičia sa stále hádali, mala som na starosť brata, brávala som ho zo školy a bola s ním doma kým neprišli z práce. Nikto sa so mnou nerozprával o tom ako sa cítim. Hádali sa stále a ja som si začala písať denník. Otec sa mi vysmieval že som tučná..ale nikdy som nevážila viac ako 57 kíl...o pár mesiacov na to som ale vážila už 39 kíl. Každý den som skákala na švihadle 4000 skokov, nič som nejedla. Oni si to všimli až keď som už nevládala pomaly ani chodiť a stále som len spala..do školy a zo školy poobede rovno do postele. Dali mi facku a kričali po mne, nútili ma jesť. Nepovedali mi nič mile, nepovedali mi že ma maju radi. Otec mi to nikdy nepovedal doteraz. V denníku som písala že chcem zomrieť. Mama sa nám nasťahovala do izby kde sme boli ja a brat, mala zapnuté rádio a chatovala do skorých ranných hodín...ked som plakala otec sa mi vysmieval že plačem, tak som sa zamykala na záchode a zapchávala si ústa aby ma nebolo počuť...mama podala žiadosť o rozvod, odišli sme z domu do jednoizbového podnájmu, moje detské našetrené peniažky sa použili na prvý nájom...otec mi nadával, že som slizolinka a zradkyňa, niekolko krát u nás na podnájme boli policajti, pád dní po tom ako sme sa presťahovali mí mama predstavila Braňa, hned druhý raz čo som ho videla bol opitý u nás v garzonke. Nikdy som sa mame nesťažovala ale ked videla že som smutná a plačem, jedného dna mi dala facku vyhádzala veci a posielala k tatovi. Po facke ale odišla z garsonky a dva dni sa neukázala. Bol to víkend, počas školského roka, brat bol u otca, on za ním chodil, vtedy mal 7 rokov. Tie dva dni čo som tam bola, som pojedla rozne tabletky v byte a zapila nájdenou bechcerovkou v kuchyni. Mama mávala s Branom v noci v kuchyni sex a ja som to vždy počula, nemohla som pri tom spať. Ked som tie tabletky zapila dufala som, že zomriem, nemala som nikoho kto by sa so mnou rozprával koho by zaujímalo ako mi je...no zostala mi len zima a točila sa mi hlava a povracala som sa...po dvoch dnoch v byte mama prišla...vtedy som mala 13-14 rokov...oznámila že sa sťahujeme do bytu s Branom. Nemal nás s bratom rád, otca som roky nevidela..zle sa mi dýchalo celé roky ...odišla som na internát...počas strednej školy mama nebola jedíný krát v skole na rodičku, ani sa o to nezaujímala. Chodili sme 6 rokov po súdoch a súdnych psychologoch, rodičia sa doťahovali o všetko. Otec mi každé narodeniny poslal vyčítavu smsku. Sudni psychologovia zadržali pár dopisov od neho s tým že neboli pre mna vhodné. Mala som pocit že ani jedného z nich nezaujímam. Po troch rokoch Brano od nás odišiel, mama vtedy plakala mne v náručí, že nemá prečo žiť. Svojmu decku povie že nemá prečo žiť. Od 15 rokov som každé jedno leto pracovala až do súčastnosti aj po strednej škole. Mareka nakoniec zverili po rokoch otcovi, posledný ročník na strednej mama odišla do nemecka a ja som bola na sk sama. Ani starých rodičov som roky nevidela. Neskor som odišla so sesternicou do Anglicka a Irska za vzdialenejšou rodinou. Dva týždne Anglicko a potom Irsko...až v UK u sesternicinho otca som sa dozvedela, že keby prišiel na Sk, zavreli by ho. Vraj obťažoval moje staršie sesternice ked ešte boli malé. Obťažoval ma, spali sme so sesternicou jeho dcérou v jednej posteli, on sa zvalil medzi nás, počkal kým zaspí a začal mi chytať prsia, začal ma chytať tam dole, bola som ako paralyzovaná a začala som sa strašne triasť ale nevedela som sa pohnúť. Mala som čerstvých osemnásť, velmi som sa bála, bývali sme na prasačej farme a kilometre kolo boli len polia a more a kravan v ktorom sme bývali, chcel mi tam strkať prsty, ale neznásilnil ma, pokúšal sa ma osahávať každý jeden deň, dával mi nechutné bozky všetko vždy vtedy ked sa jeho dcéra nepozerala alebo nebola nablízku. Velmi som sa snažila držať sa čo najviac pri nej, ale nevedela som jej to povedať. Raz na výlete autom, ked sme v nom aj spali, sa mi snažil strkať zasa prsty do nohavičiek, odišla som na benzínku a bola tam až do rána. Ked dva týždne konečne ubehli nasledovalo Irsko a potom SK. Nikdy som to nepovedala nikomu okrem jedného psychologa. Povedal mi aby som si rozmyslela či to niekomu poviem lebo som už mala 18 a bolo by to tvrdenie proti tvrdeniu. Ani jeden z mojich rodičov nič o mne nevie, ani take zásadne veci. Neskor po škole som odišla tiež pracovať do Nemecka za mamou. Robila som v inom hoteli ako ona, zohnala som si tam prácu sama. Po návrate na sk sme bývali v hoteli za 6 eur na noc. Celé dni som hladala byty v Bratislave. Až som našla jeden v ktorom bývame dnes. Mame som hladala pracovné ponuky v Rakúsku až som našla jednu, ktorá vyšla. Nastúpila som na vysokú školu, prvý rok mám za sebou, toto sú prvé prázdniny, ktoré som bohužial nezohnala prácu. Odkedy chodím na školu, jediná starosť ktorú mama má ohladne mojej osoby je to či som doma všetko upratala. A ja aj upratujem, ale od nej záujem dalej uplne hasne. Vyčíta mi, že chodí do práce a že mám čo jesť a kde spať. Ja sa ale celý čas od detstva snažím byť čo najskromnejšia vo všetkom. Vždy ked je niečo zle mama ma posiela k otcovi lebo dobre vie že tam isť nemožem. Otec na mna neplatí žiadne peniaze ale ja ani žiadne nechcem od neho. Ked ich nemá dávať z lásky tak ich z princípu nechcem. Mama doma nevarí nežehlí ani nič podobné, ale vyčíta mi, že ked príde z práce ani žrať jej neurobím, alebo že umyjem riady a neutriem ich. To je jediné čo ju zaujíma. Necítim od mojich rodičov žiadnu lásku, cítim sa menejcenná a nechcená a cítim sa tu permanentne nepríjemne. Tak velmi by som chcela aby ma mali radi. Ja som naozaj vďačna za všetko čo mi mama poskytuje ale každý den počuvať že mám čo jesť a kde spať akoby to bolo niečo absolutne nadštandardné ma velmi raní. Tak ako som chcela zomrieť cele roky na strednej škole, znova sa tak cítim, citim sa uplne zbytočná, pýtam sa prečo by som vobec mala žiť a načo. Zasa mám v hrudi nejaku čiernu dieru niečo ťažké cez čo sa mi zle dýcha. Mám pocit že ani mama ani otec sa o mna nepostaraju, potrebujem prácu a asi nebudem môcť chodiť do školy lebo potom sa sama neuživím. Oni mi peniaze nedávajú. Chcem aby ma niekto pochopil. Chcem vedieť či som naozaj taká zlá že sa ku mne tak správajú. Ja neviem čo mám robiť, chce sa mi zaspať a už nikdy sa nezobudiť.
Beznádej
Momentálne som na pár dní u starých rodičov..tiež som ich roky nevidela čo mi je luto ale teraz som tu a hladám si prácu, ktorú budem zvládať popri škole...ano psycholog by mi určite pomohol a aj chcem jedneho najsť...vaše komentáre su ale tiež veľmi očisťujúce, pretože sa už necítim taká vinná a cítim trošku pochopenia, čo som vždy chcela....ĎAKUJEM
Dá sa povedať, že aj u mňa je to podobné s rodičmi. Sú však ešte na šťastie spolu, ale ako dlho budú tak neviem posúdiť. S otcom je to bohužiaľ čoraz horšie a horšie, má psychické problémy a padá, padá... Pomôcť mu ťažko, aj keby som chcel. Nechce sa liečiť a len hltá kadejaké tablety. To sa to prejavuje aj na mame. Mama povedala mi sama už párkrát, keď mala slabšie chvíľky zrejme svedomie, že isté vecí nemyslí absolútne vážne, ktoré robí a hovorí, ale tak má tiež veľa trápenia a väčšinu schytám ja. Ako to hovorí ona vie, že som extrémne silný chlap, ktorý vydrží všetko. Proste isté vecí zrejme asi musí dostať von a aj ventilovať sa. Tiež sa ventiluje podobne uprac toto, ty si skoro vždy doma nič nerobíš, pričom sa nezastavím dá sa povedať do takej 14-15.hodiny (nákupy, prechádzky so psom, občas navarím). Viem však, že má ma rada a aj nejaké tie funkcie zastávam v rodine. Dá sa to povedať, že držím to ako tak. Mama sa netají tým, že ako náhle odijdem z domu tak už otca opustí, s čím sa vyrovnať tiež nie je jednoduché. Bohužiaľ je to možno na dva roky, kým urobím inžiniera a potom pôjdem na doktoranda. Tam by som chcel skúsiť aj zahraničie na 2-3 roky, zdokonaliť sa i v nejakom tom cudzom jazyku...
Z akeho si mesta?
Si velmi silna. No to ako povzbudenie nestaci. Pokial sa tu silu nenaucis vyuzivat co najefektivnejsie. Viem, ze ta psychologovia sklamali, ale teraz si dospela a mozes sim nejakeho sprievodcu castou zivota vybrat sama. Neuvazujes o nejakom?
Sama, aj ked je tvoj pribeh smutny, cely cas ako som ho citala, som si vravela, ze si napriek vsetkemu velmi silna osobnost a mas v sebe silu, o ktorej zatial ani len netusis...Prejst si tymto vsetkym, nezblaznit sa z toho, znasat to, snazit sa starat sama o seba, necitit nenavist voci rodicom (sama pises, ze si mame vdacna za to co od nej dostavas), studovat na VS....ludia s podobnym pribehom ako mas ty droguju, piju, ziju na ulici...Preto si pre mna silna, pretoze aj ked si presla "peklom", nezlomilo ta to.
Obdivujem ta za to, aky postoj mas k rodicom. Ja by som s tvojou mamou nedokazala zit v jednom meste, nieto este v jednom byte...Robis vsak dobre, pretoze tvoji rodicia su len "obetami svojich rodicov". Ktozvie ake mali detstvo oni. To ich samozrejme neospravedlnuje, ale aby si pochopila niekoho spravanie, musis sa pozriet na jeho detstvo. Mama s otcom nevedeli inak zvladnut svoje problemy, neboli dostatocne silni, aby vas spravne vychovavali...Nemozu ti dat lasku, ked ju nikdy necitili a nedostavali oni sami. Je to smutne, ale je to bohuzial tak.
Mala by si sa cim skor od mamy odputat a osamostatnit. Je to tazke, praca sa zhana tazko, ale ver, ze kym budes s nou, budes ustavicne za nieco sekirovana a obvinovana...Mozes byvat s viacerymi ludmi (kamoskami) na byte a delit si najom. Nejaku brigadu popri skole urcite zozenies, mozes sa starat o deti, robit animatorku volneho casu...to su celkom take flexibilne prace,ze sa daju sklbit sVS, aspon mne sa to podarilo :)
Skus si precitat jednu fajn knihu, vola sa Miluj svoj zivot. Najdes v nej aj specialne cvicenia, vdaka ktorym si mozes obnovit svoje sebavedomie. Napisala ju zena, ktora si presla tiez kadecim....
A este raz, mysli na to, ze si velmi silna a uspesna zena, aj napriek vsetkemu, co ta v zivote stretlo! Mozes v zivote dosiahnut velmi vela! A to, ze si nepoznala rodicovsku lasku, ver ze ti to bude inak vynahradene ;)
pochopit ta pochopi asi len malokto ,ale urcite si bola vypocuta a je to naozaj cele smutne co si napisala a je mi to luto ..drzim velmi palce do buducna
Sama, nemáš žiadnu kamarátku, ktorá by Ti bola oporou? Niekoho, komu dôveruješ a komu by si sa mohla zdôveriť s tým všetkým, čo si prežila?
Psychológa určite skús, mama vôbec nemusí vedieť, že k nemu chodíš - nehovorila by som jej o tom.
A pocit viny - za čo? Porozmýšľaj a zistíš, že nemáš prečo cítiť sa vinná. Dieťa je len dieťa a rodičia sú dospelí. Preto by nemali za svoje zlyhania viniť deti, to naozaj nie je fér.
Si veľmi rozumná a z toho čo si prežila usudzujem, že si aj silná osobnosť. Láska rodičov Ti bude chýbať, ale asi neboli schopní Ti ju dať. Asi Ti neostáva nič iné, len to prijať a zmieriť sa s tým. Dieťa potrebuje počuť, že mu mama, otec hovorí: mám Ťa rád, obdivujem Ťa, dokázal si to, si šikovný, som na Teba hrdý. Potrebuje to počuť aj dieťa, o ktoré sa rodičia príkladne starajú, majú ho radi, len mu to nehovoria, lebo predpokladajú, že o tom vie, že je to jasné. O čo viac to potrebuje počuť dieťa, ktoré je podceňované, zneisťované, ktorému sa neustále niečo vyčíta, ktoré neberú vážne a na ktoré sa neberie ohľad. Toto spôsobuje veľké psychické zranenia v duši dieťaťa.
To mas teda riadne tazky zivot chuda ked si sa nicoho nedockala co ti malo uz od detstva davane ty mas rodicov hyeny matku by som ani matkou nenazvala lebo mala byt s tebou uz od mala a starat sa o teba aj brata mala si tazke detstvo ale verim ze co ti bolo odoprete v detstve ty das raz svojim detom .Drz sa a vela sil ti prajem do dalsieho zivota a dotiahla si to daleko mozes byt na seba hrda ahoj
Ďakujem Vám všetkým za slová, ktoré čítam stále znova a znova a beriem si z nich to dobré čo mi ponúkate, cítim sa oveľa lepšie aj keď mi je smutno...ano uvažujem nad tým, že by som bývala sama ale najprv musím vyriešiť problém s financiami lebo od rodičov nemôžem nič čakať...ak si nájdem prácu tak bude pre mna všetko jednoduchšie...dúfam len, že pri tom dokážem aj študovať...je skvele vedieť, že na internete sú aj ľudia ako vy, ktorí myslím úprimne napíšu a pomôžu neznámemu človeku...ja si to tak velmi cením, keďže sa so mnou nik nerozprával o takýchto veciach
Smutne citanie, aj ked mozno zbytocne prilis lipnes na tom aby ti rodicia prejavovali lasku, asi by bolo lepsie snazit sa na to vykaslat a brat ich takych aki su, pripadne to proste vydrzat aspon kym sa ti nepodari dostudovat a osamostatnit, mozno ta maju radi takym nejakym inym sposobom, ze to nevedia dat najavo. Ved ked ti niekto povie, ze ta ma rad, este to nemusi byt pravda a podobne aj naopak.
Takyto smutny pribeh dokaze napisat len zivot, velmi tazko sa mi to citalo :-(
Mala by si sa cim skor zamerat na zivot v pritomnosti a mysliet na peknu buducnost, ktoru mas urcite pred sebou, kedze si sikovna a vo svete sa nestratis ;-)
Teraz je podla mna pre teba najdolezitejsie nebyt sama, obklopit sa pozitivnymi ludmi, ktori ti dodaju plno sil a chybajucej lasky do zivota. Sice to nebude ta, ktora v tvojom zivote chybala - rodicovska laska, ale urcite ti pomoze navratit stratenu chut sa rano zobudit.
Neuvazovala si nad prestahovanim sa na internat? Mohol by to byt paradoxne prostriedok k lepsiemu vztahu s mamou. Mozno by si konecne uvedomila, aky mala doma poklad. Ze umyte a utrete riady nie su samozrejmost, ze byt sa sam neuprace, pradlo sa neoperie, neozehli...
Uprimne ti zelam, nech ta stretne v zivote uz len to dobre. Nech najdes svoje stratenie stastie a vsetko, co ti do dnesneho dna chybalo. Drz sa! ;-)
