Mam 22 rokov a uz vyse troch mesiacov sa staram o choru mamu. Je nevladna, sama sa neumyje, neoblecie, neurobi si jedlo. Denno denne okolo nej kmitam, i okolo celej domacnosti. Mam prazdniny ale ked zacne skola, netusim, kto pri nej bude. Mam dvoch mladsich surodencov, ktori vedia aj varit, aj vsetko, ale su denne v praci a teda je vsetko na mne. Citim, ze uz nevladzem, ze som na pokraji svojich sil....denne vstavam okolo 5, dam ranajky mame, aby si mohla dat lieky, dam ranajky surodencom, vsetkym zvieratam, ktore chovame, skontrolujem chladnicku, aby som vedela, ci ist na nakup, ci nie. Potom varim obed, ak nemame nieco z predosleho dna. Medzitym som pri mame asi sto raz, stale cosi potrebuje, stale cosi chce a ked aj nechce, som pri nej, lebo je jej otupno samej. Medzitym bud zehlim, periem, staram sa o zahradu, polievam kvety, vybavujem postu, staram sa o zvierata, idem so psami na vybeh, a pomedzi to samozrejme dalsich sto raz k mame. Zrazu je jedenast hodin vecer a ja si konecne sadnem, umyjem riad po celom dni a idem spat. Nemam ani minutu sama pre seba. A ak sa mi aj nahodou podari ist von s kamaratmi, tak dostanem od najblizsich vynadane, ako som mohla mamu nechat samu...denne mi vola starka aby ma zhodila, ze vraj nedokazem urcite varit, vraj nemam sajnu v mojom veku co je to uvarit 5 ludom a tak nam chce stale nosit jedlo. Co vzdy odmietnem, lebo vdaka mne je stale plna chladnicka. No to ponizovanie mi ublizuje a ani po dohovore to neskoncilo.
Na priatela samozrejme nemam cas. Ked k nam aj pride, malokedy mi s niecim pomoze a ked vidi ako dychcim od unavy, este mi hovori, ze je to moja vinna, lebo ze toto cele bola moja volba....a vraj si sama vytvaram robotu, ked sa snazim udrzat domacnost cistu. Podla neho prilis a nadbytocne upratujem, co nie je pravda, kedze vysavam RAZ tyzdenne, jedine co robim denne je umyvanie riadu.
Nemam podporu v nikom, nikto ma za nic nepochvali, nikto mi nepovie mileho slova, nikto ma nechape....kazdy sa ma len pyta co som stale nervna, podrazdena,nikto nechce prijat, ze mam toho dost...Moj vztah je tiez v troskach, nepocujem nic ine len ze som hnusna a len kvoli mojej podrazdenosti sa hadame. Pred tym som sa ucila cudzie jazyky, chodila som do tanecnej, mala vela konickov....dnes mam pocit, ze som zostarla o sto rokov. Zacali mi zdravotne problemy, mam neskutocne "tazke nohy",tik v oku snad kazdu chvilu. Prezili ste niekto cosi podobne? Je chyba hlavne vo mne?
Staram sa o choru mamu, som na pokraji zrutenia
Pekný deň prajem všetkým!Ja by som mala tiež otázku.Starám sa už 4roky o chorú mamu,ktorá má ťažkú demenciu a na vyše skoro vôbec nevidí a má aj parkinsona.Chodím do práce,aj ja mám zdravotné problémy a navyše hypotéku na dom,takže pracovať a zároveň sa starať o chorú mamu je to ťažké.Síce sme 5-ty súrodenci každý v inom meste.Už som rozmýšľala ju dať to nejakého zariadenia,ale nemám dostatok peňazí na doplatok.Tak sa snažím starať o mamu sama.Ale už naozaj nevládzem.Mama mi daroval dom v ktorom s ňou a mojim manželom bývame.Neviem či môžem od súrodencov žiadať,aby tiež prispeli mame do takéhoto zariadenia.Dakujem každému za radu.Pekný deň prajem.
Ahoj Drobinka, ja som prežila niečo podobné ako ty, ja som sa 13 rokov starala o svoju chorú mamku, z toho 7 rokov bola na lôžku ochrnutá. Čiže tiež kŕmenie, umývanie, obliekanie atď. Mala som len 8 rokov, keď som s tým začala. Z roka na rok sa všetko zhoršovalo, mame sa pridali aj vážne psychické problémy, ja s otcom sme boli tiež veľakrát na pokraji s nervami, všetko sa točilo iba okolo nej, v mnohom sme boli kvôli nej obmedzení, a predsa sme to takto ťahali vyše 13 rokov. Takže viem dobre čo prežívaš. Ty máš tú výhodu, že máš starkú a súrodencov, nemôže byť všetko na tvojich pleciach, musíš žiť vlastný život. Treba si tú starostlivosť prerozdeliť, sadnite si celá rodina, musíš im povedať že takto ty nemôžeš a potom dospejete k nejakému riešeniu, lebo inak to môže mať zlé následky pre teba (už spomínaš, že sa ti rúca vzťah)
Drobinka: najväčšiu chybu robíš práve ty! Máš súrodencov, predpokladám dospelých, a ani v päte nemajú ti pomôcť? Presne toto som prežíval! Teraz ma všetci odsudzujú, ale ani jeden sa nepričinili pomôcť! Stanov si priority, tvoj život versus tvoji bratia a mamka!
Nikto ti nepoďakuje, nikto sa ťa nezastane, budú len nezmyselné výčitky, že práve ty si tomu na vine!!! Moji rodičia sú už tam, a ja neprestajne dostávam len ataky vo forme ,,ty zato môžeš"!!! Surovo ti poviem, ser na to! Urči pravidlá bratom, či sa im to páči, či nie! Do rohu sa choď vyplakať, ale nepoddaj sa! Mamka tomu nebude rozumieť, bratia určite! Daj im pocítiť, že je ich pomoc medzi prvými prioritami TY versus MAMKA versus ONI!!!
Drobinka aj ostatni frustrátov, co sem pisu prispevky typu Zdochni, tych si nevsimaj(te). Su to chudaci, ktori, ked mozu beztrestne urobit aspon trocha zle, tak to spravia.
Drobinka, k tvojej situacii: vidim to na platenu opatrovatelsku sluzbu alebo ustav.
Tusim chodis do skoly. Za chvilu pokracuje skola, nie ?
Navrhla by som surodencom, aby sme sa posladali (kto kolko moze alebo narovnako). Ved je to mama vas vsetkych.
Na socialnom alebo zdravotnom odbore miestneho uradu ti povedia, aky typ ustavnej starostlivosti by prichadzal do uvahy a daju ti aj prehlad osetrovatelskych agentur. Alebo priamo na inzerat mozno najdete.
Nenalet niekomu, kto z teba bude len tahat peniaze.
Inak, je to smutneee, velmi. Bez vycitky voci zakladatelke temy.
Jedna mama sa postara o desat deti ale desat deti sa nepostara o jednu matku. Ale je taka doba. Kedysi muzi chodili za zarobkom a zeny boli furt v domacnosti. Makali, co bolo treba a starali sa o starkych. Dnes je to inak.
Dobrý deň, slečna "Drobinka" napíšte mi na Marquez@atlas.sk je to môj náhradný email, ktorý som ochotný takto verejne pastovať na internet.
Predložím Vám moju analýzu Vašej situácie a nájdeme čo najvhodnejší postup intervencie aby ste si udržali svoj život pevne v rukách. Osobne som z "fachu" a riešim mnohé problémy.
Rovnako prijmite pomoc Sandra_01...
Ohľadom ostatných hlasov ktoré budú rezonovať vo Vašom okolí ako aj tuto na fóre, je potrebné sa naučiť ich trochu selektovať, nakoľko sú mimo alebo nemôžu pomôcť nakoľko nereflektujú Vašu fakticitu, v ktorej sa nachádzate.
Rád Vám pomôžem.
S pozdravom
Marek
Drobinka, klobúk dole pred Tebou a pred každým, kto sa dokáže takto obetovať pre druhého. Si mladá a takto ťaháš už viac ako tri mesiace. No neviem, či by som na Tvojom mieste nebola na tom psychicky ešte horšie. Nemáš to jednoduché, pretože si teraz tou, na ktorú padla celá ťarcha situácie, v ktorej sa nachádzate a zvyšok rodiny si to asi veľmi neuvedomuje. Keďže máš prázdniny a si jediná, ktorá môže byť cez deň doma pri mame, staráš sa nielen o ňu, ale aj o celú domácnosť. Pre mužov je ťažko pochopiť, že starostlivosť o domácnosť je niečo náročné a vyčerpávajúce. Zakaždým vidia upratané a postarané a nezamýšľajú sa, koľko námahy Ťa to stálo. Bohužiaľ nikdy nekončiacu a stále sa opakujúcu domácu prácu ženy nie je vidno. Tú mužskú áno - či už sa niečo muruje, opravuje, vyrába a pod. Tvoji chlapi pokiaľ sami neskúsili aspoň jeden deň robiť to, čo bežne robíš Ty, nepochopia, prečo si nervózna a vyčerpaná.
Pravdou však je, že takto dlho nikto - ani Ty - ťahať nemôže, aby sa to na ňom neodrazilo. Potrebuješ si aspoň jeden deň do týždňa oddýchnuť. Viem, že situácia je taká, že to ťažko budeš mať, ale aspoň nedeľné poobedie by si mohla mohla mať len pre seba, keď nie celé, tak aspoň 2-3 hodiny. Na Tvojom mieste by som sa s otcom a bratmi porozprávala, vysvetlila im, ako sa cítim, že som unavená fyzicky a psychicky a požiadala by som ich, v nedeľu poobede prevzali za mňa nejaké povinnosti tak, aby som mala čas pre seba. Po nedeľnom obede a umytí riadu by sa mohli postarať o všetko ostatné - venčenie psov, kŕmenie zvierat (aj večer), spoločnosť pre mamu. Bratia sa môžu striedať, jednu nedeľu jeden, druhú druhý, neviem, ako otec. Bratia nemôžu v tejto situácii fungovať tak, ako boli zvyknutí, keď mama bola v poriadku, akoby sa ich to netýkalo.
Čo sa týka babky, tú asi ťažko zmeníš. Keď nemôžeš niečo zmeniť, môžeš si to uľahčiť len tým, že to akceptuješ. Prijmi babku a jej komentáre ako fakt a snaž sa nad nimi nerozčuľovať. Babke nemusíš nič dokazovať, ak je presvedčená o svojej pravde, zbytočne by si míňala energiu na to, aby si jej ju vyvrátila. Ak prinesie jedlo, či koláče, vezmi, poďakuj, ale na jej poznámky nereaguj. Je to ťažké, potrebuješ byť však v pokoji, a toho máš aj tak dosť málo.
Asi nemusím pripomenúť, že by ste už mali doma pomaly začať riešiť, čo bude s mamou a domácnosťou (máte domáce zvieratá), keď Ti bude treba ísť do školy. Držím palce a ešte raz, obdivujem Ťa, si veľmi obetavá, pre dobro rodiny nemyslíš na seba.
Žasnem keď čítam poniektoré príspevky. Ja neviem, ale ak vám ťažko padne niekomu poradiť, alebo napísať normálne slová, tak radšej nikoho neurážajte a slová typu "zdochni" si nechajte pre seba.
Ja som presne v Tvojom veku a podobné niečo som prežila s mamkou vlani aj ja keď bola po CMP.
Verím Ti, že chceš aby bolo všetko maximálne perfektné a pomaly sa v tom strácaš. Musíš zapojiť všetkých rodinných príslušníkov, lebo inak to popri škole nezvládneš.
Neviem odkiaľ si a aká je diagnóza Tvojej mamky, ale pokiaľ sa jedná o nejaký trvalý stav tak existujú profesionálne opatrovateľské služby, tak ich skús osloviť. Popr. na 3 týždne by bolo pre Teba odbremenením Liečebňa dlhodobo chorých, ale neviem ako v iných mestách, v našom okresnom meste je na mizernej úrovni.
Popr. nechaj na seba mail, skúsim Ti nejak pomôcť, niečo určite vyriešime.
ak sa nemylim, existuje v tomto state nieco ako starostlivost o bezvladnu osobu, su na to aj rozni asistenti, ktori to maju potom zaplatene od statu. Myslim, ze sa to vybavuje na urade prace a toho asistenta moze robit aj hociktory znamy alebo sused. Skus sa poinformavat, za to nic nedas.
Ja sa ti ani nečudujem. Jeden môj známy je z toho takisto vedľa.
Daj na nižšie uvedené rady...
Mam pocit, ze si tu niektori z toho robite srandu....Tak sa bavte dalej, a tym co poradili normalne dakujem
