Staram sa o choru mamu, som na pokraji zrutenia

Mam 22 rokov a uz vyse troch mesiacov sa staram o choru mamu. Je nevladna, sama sa neumyje, neoblecie, neurobi si jedlo. Denno denne okolo nej kmitam, i okolo celej domacnosti. Mam prazdniny ale ked zacne skola, netusim, kto pri nej bude. Mam dvoch mladsich surodencov, ktori vedia aj varit, aj vsetko, ale su denne v praci a teda je vsetko na mne. Citim, ze uz nevladzem, ze som na pokraji svojich sil....denne vstavam okolo 5, dam ranajky mame, aby si mohla dat lieky, dam ranajky surodencom, vsetkym zvieratam, ktore chovame, skontrolujem chladnicku, aby som vedela, ci ist na nakup, ci nie. Potom varim obed, ak nemame nieco z predosleho dna. Medzitym som pri mame asi sto raz, stale cosi potrebuje, stale cosi chce a ked aj nechce, som pri nej, lebo je jej otupno samej. Medzitym bud zehlim, periem, staram sa o zahradu, polievam kvety, vybavujem postu, staram sa o zvierata, idem so psami na vybeh, a pomedzi to samozrejme dalsich sto raz k mame. Zrazu je jedenast hodin vecer a ja si konecne sadnem, umyjem riad po celom dni a idem spat. Nemam ani minutu sama pre seba. A ak sa mi aj nahodou podari ist von s kamaratmi, tak dostanem od najblizsich vynadane, ako som mohla mamu nechat samu...denne mi vola starka aby ma zhodila, ze vraj nedokazem urcite varit, vraj nemam sajnu v mojom veku co je to uvarit 5 ludom a tak nam chce stale nosit jedlo. Co vzdy odmietnem, lebo vdaka mne je stale plna chladnicka. No to ponizovanie mi ublizuje a ani po dohovore to neskoncilo.
Na priatela samozrejme nemam cas. Ked k nam aj pride, malokedy mi s niecim pomoze a ked vidi ako dychcim od unavy, este mi hovori, ze je to moja vinna, lebo ze toto cele bola moja volba....a vraj si sama vytvaram robotu, ked sa snazim udrzat domacnost cistu. Podla neho prilis a nadbytocne upratujem, co nie je pravda, kedze vysavam RAZ tyzdenne, jedine co robim denne je umyvanie riadu.
Nemam podporu v nikom, nikto ma za nic nepochvali, nikto mi nepovie mileho slova, nikto ma nechape....kazdy sa ma len pyta co som stale nervna, podrazdena,nikto nechce prijat, ze mam toho dost...Moj vztah je tiez v troskach, nepocujem nic ine len ze som hnusna a len kvoli mojej podrazdenosti sa hadame. Pred tym som sa ucila cudzie jazyky, chodila som do tanecnej, mala vela konickov....dnes mam pocit, ze som zostarla o sto rokov. Zacali mi zdravotne problemy, mam neskutocne "tazke nohy",tik v oku snad kazdu chvilu. Prezili ste niekto cosi podobne? Je chyba hlavne vo mne?