Dobrý večer,
potrebujem od Vás pomoc,pretože už neviem ako ďalej. Pokúsim sa Vám v skratke popísať svoj príbeh a problém. Na začiatok..mám 17 a priateľa 2 a pol roka. Prvý rok a pol bol nádherný,ale to len vďaka nemu,ja som nespravila takmer nič. Pretvaroval sa,že ho robím šťastným a že je šťastný a pri tom nebol,ale robil všetko pre to,aby som ja bola. Postavil sa aj rodine,prišiel o všetkých kamarátov,proste dal tomu vzťahu veľmi veľa. Asi tak po pol roku som sa s ním rozišla,pretože povedal,že mi neverí,ale že celý čas mi tvrdil,že áno. Dovtedy to aj tak bolo,že sme sa do týždňa aj trikrát pohádali. No po tom rozchode som sa zmenila. Nikdy som mu nepovedala,ak som s niečím nesúhlasila,nevedela som byť úprimná,nevedela som povedať nič..Keď spravil alebo povedal niečo,čo sa mi nepáčilo alebo ma bolelo,nič som nepovedala a radšej sama trpela. Keď si niekedy sám uvedomil,že spravil niečo a ospravedlnil sa,aj tak som nepovedala nič,len som mu povedala,že nič sa nedeje atď. Ale postupom času si myslel,že sama uvidím a si uvedomím,že nie je šťastný,že to uvidím a pokúsim sa to napraviť,no ja som si nič nevšimla. Tak mi to povedal raz. Ja som sľúbila,že sa zmením,no nestalo sa tak ani doteraz a trvá to už rok. Vždy to bolo tak,že povedala som,že budem iná,on sa potom zmenil tiež a bol zase milý a zlatý. Ale trvalo to len pár dní,kým neprišiel bez nálady,smutný alebo nahnevaný,či kvoli rodine alebo škole. Ja som sa vtedy zas zľakla a nedala zo seba ani slovo. Postupom času som sa pri ňom prestala smiať,zabávať,nemali sme sa o čom rozprávať atď. Takisto aj v milostnom živote to najprv všetko viedol on. Keď nezačal on,nič nebolo. Ja som to proste brala tak,že som nevedela či chce a nedokázala sama povedať,kvôli strachu z odmietnutia. Takisto pri sexe som bola dievča typu,že som si lahla a nechala všetko na neho lebo som nevedela čo robiť. Čiže ani ten sex sa mu vôbec nepáčil a vždy to robil len pre to,aby uspokojil mňa. Tak si začal myslieť,že sa mi nepáči,že ho nechcem,že ho neľúbim,že mi nestačí a nevie ma uspokojiť a trápil sa. A ja kvôli môjmu strachu som nikdy nezačala prvá. Potom mi aj povedal,že by chcel,aby som ho proste len zobrala ked chcem a nie pýtala sa,ale aj tak som to takto nespravila a vždy som čakala na postrčenie od neho,aj ked som slúbila že to tak nebude. Potom,keď som sa aspon nejako osmelila (čo ale jemu príde,že to robím len z odprosenia a donútenia,nie z vlastnej vôle) tak začal robiť akože ,,skúšku´´,že vždy keď som ho zavolala tak mi oponoval,že nechce. Ja som sa stiahla a nechala ho. Potom mi povedal,že to bola len skúška a chcel by,aby som o neho trošku bojovala a ukázala mu,že ho chcem a opakoval to 1000krát a ja som to 1000krát neurobila aj napriek tomu,že som to sľúbila. A takto to išlo aj s inými vecami..či keď som mu niečo chcela kúpiť,či som slubila,že sa zabavíme alebo niekam pôjdeme. Už som v koncoch a neviem,čo mám robiť. Ako mám prekonať samú seba? Ako mám prekonať ten strach pri ňom? Lebo pri nikom inom sa mi to nestáva. Či kamaráti,či rodina-pri nich sa viem smiať,srandovať,viem čo im kúpiť,stojím si za svojím až kým mi nepovedia,čo ich trápi a viem ich rozveseliť. Veľakrát mi navrhol už rozchod,ale ja som nechcela a on ma neopustí,pretože vraví,že a po tom všetkom ako som mu ublížila (lebo naozaj veľa vecí som aj povedala čo ho boleli a hlavne nasľubovala a sklamala) ma aj tak miluje. Veľmi som rozmýšľala aj nad psychológom,no na to nemám peniaze,tak skúšam napísať sem. Už nechcem žiť taký život,ale nechcem žiť bez neho. Chcem normálny vzťah,kde sú obaja úprimní a šťastní,ale kým neprekonám seba,nebude to tak..a on mi vždy vraví,že ak by som ho naozaj milovala,vedela by so sa zmeniť zo dňa na deň ako on,keď som mu raz pohrozila,že ho opustím,ak nebude iný a milší (to bolo ešte pred tým rozchodom). Dúfam,že to nie je napísané veľmi chaoticky,veľmi sa trápim a už neviem ako ďalej. Budem Vám vďačná za každú odpoveď.
Ako prekonať samú seba?
ospravedlňujem sa za to,aké je to dlhé,ale raz som písala na jedno fórum,síce o niečom úplne inom,ale vraj som písala príliš subjektívne a nepopísala som presné situácie,tak som sa snažila to trošku popísať,dúfam v tom nie sú veľké zmätky..
No..pri ňom nikdy neviem zdôvodniť,čo si myslím,ale keď som sama a rozmýšľam je toľko vecí,ktoré by som mu chcela povedať,ale neviem...a nechala som to zájsť už veľmi ďaleko a jemu v podstate je úplne jedno,čo robím,čo poviem,pokiaľ nezmením svoje správanie ku nemu..teraz,aj keď som sa snažila s ním porozprávať,aj tak som mu to nepovedala,ako som chcela a spravila z toho jeden chaos a rozprávala som nesúvislé vety a absolútne som sa ani len nepriblížila ku pointe a nakoniec som z toho vyšla tak,že ja sa neviem zmeniť a spraviť pre neho jednu vec a ešte sa mu sťažujem a ho obviňjem z niečoho a že nie som v situácii,kedy by som si mohla dovoliť za niečo ho džubať (áno uvedomujem si to a proste viem,že cestou.akou to išlo doteraz,sa to nezmení)..aj keď som niečo povedala proste mi povedal niečo v zmysle či neviem spraviť to,že sa zmením a vtedy sa niečo vo mne pohlo a vedela som byť milá,rozprávať sa s ním atď,no ono sa to vrátilo stále naspäť a ja už neviem,čo robiť..proste u nás je vždy problém to,že všetko vždy berieme každý inak a on nie je ochotný nikdy pristúpiť na moju verziu a stojí si za svojou a nakoniec aj tak ma presvedčí..a tiež ma veľmi trápi ešte jedna vec,ale toto nemám odvahu mu povedať..proste snažíla som sa zabávať pri ňom,pri jeho kamarátoch proste,keď sme boli takto vonku viacerí,ale proste vždy to,z čoho sa smial on-mne prišla ako blbosť úplne trápne abo vobec nie vtipné a zase to na čom sa smejem ja je pre neho banalita..a proste,niekedy (nie je to tak vždy) aj keď je dobre medzi nami,že srandujeme sa naťahujeme,on robí to,že mi zo srandy skladá mobil,neodpíše a mi hovorí nech mu dám pokoj atd a ja viem,že je to len sranda,lebo sa smeje,ale mne to strašne vadí,síce som si už časom kus zvykla a nejako sa snažila to vziať aspoň trochu s humorom..alebo zo srandy mi dáva čapaky na nohu a mám červene a sa smeje a mňa to raz vytočilo a som bola nervózna a hnusná a potom sa raz stalo,že kvoli ujovi som spadla z hojdacej siete a som mala veľkú modrinu,a keď som došla ku priateľovi,tak som mu so smiechom povedala že som sa vydrbala a mám modrinu a on to berie teraz tak,že ked on mi spravil červene tak som bola vytočená a dvíhala hlas na neho a keď mám modrinu na pol nohy tak sa smejem..a ja som to zase tak vôbec nebrala a zase nezhoda a zase si myslí,že som proti nemu,že som mu ukrivdila a neviem ho presvedčiť o opaku a napádajú ma argumenty,ktorými by som ho presvedčila,ale jemu to nepoviem (napríklad,že ujo to nespravil naschvál a sa ospravedlnil)..proste ten blok a strach..chcem sa toho zbaviť..musela som niekde napíať,lebo nemám ani len tú najlepšiu kamarátku,kedže každá sa na mňa vykašľala akonáhle som im prestala vyhovovať a potrebovala som ja aby sa prispôsoboli ony mne...napríklad tá posledná,ktorú som si našla teraz v prvom ročníku,ako som prišla na strednú,proste to bolo najkrajšie kamarátstvo,stále sme srandovali a zabávali sa,ale ja som ju vkuse doučovala všetko či matiku,chemiu a tak,či po škole,či doma,či cez skype,či cez prestávku vkuse a proste teraz cez leto sa na mna vykašala len pre to,že som nešla s nou do Maďarska a sme sa nevideli celé leto lebo býva cez 100 km odomňa..proste celý život sa mi rúca a ja neviem,čo s tým..
Ahoj Kika,
mozno mas len taky problem ako som mala ja. Nieco sa mi nepacilo a nevedela som presne preco, v danom momente som nevedela definovat pricinu nemala som argument a tak som bola radsej ticho. Samozrejme sa to kopilo a nakoniec to skoncilo vybuchom a hadkou. Az jeneho dna zo mna vyhrklo len to ze "Nepaci sa mi to." A zacali sa diat veci...
Postupne mi bud zacalo dochadzat preco sa mi nejake konanie nepaci alebo som povedala ze jednoducho mam z toho blby pocit - s odstupom casu sa ukazaolo ze moje tusenie bolo spravne.
Ver si!
Spravaj sa k nemu ako k najlepsej kamoske - totalne uprimne.
Netaktizuj - bud priama,nezna, laskava - to si ty. Uz si fakt blizko, urob len prvy krok..
Drzim ti place!!!
zf
