Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Najlepsie priatelky

Príspevok v téme: Najlepsie priatelky
zzuzanna

Chcem sa vas opytat na vas nazor. Kludne ma odsudte.
Mam najlepsiu priatelku. Pozname sa uz dlhsie, ale 2 roky sa kamaratime blizsie. Posledne dva tyzdne som sa odvazila povedat jej o svojich najvacsich tajomstvach. Je jedina, ktora to vie. Velmi, velmi sa mi ulavilo. Sme spolu kazdy den. Ja som tu pre nu kedykolvek potrebuje, s hocicim. Urobila by som vsetko, co by som mohla. Myslim, ze ona tiez. Ja mam partnera, ona nie. Avsak moj zivot, moje zmyslanie, problemy su ovela castejsie a vaznejsie, nez ma ona. Ja sa z toho samozrejme tesim, ze je vo vacsej pohode! No mam hrozne vycitky, ze na nu toho smerujem viac. Zatial mi nikdy nepovedala, ze uz je toho dost a staci. Prave naopak. Ked som mala problem a uz jej to nechcela vykladat, bola mi oporou ako nikto. Nedovolila mi padnut, doslova ma vykopala hore. A to ani nevedela, co sa deje. Az potom som jej to povedala. Neviem sa zbavit tej myslienky, ze jej nase priatelstvo velmi pritazuje. Bojim sa, ze raz pride a povie, ze stacilo. Obavam sa, ze som hrozna otrava. Vlastne neviem co mam robit. Co si o tom myslite?

Missi

Moja skúsenosť: ja som to tiež robila. Všetky svoje problémy som smerovala na ňu, na moju kamarátku. A nechcela som od nej to čo ty od svojej kamarátky, aby mi pomohla, len som chcela, aby ma počúvala, aby ma niekto počúval.Až raz jedného pekného dňa mi povedala, že je toho na ňu veľa, že už nemôže počúvať tie moje problémy, že má toho dosť, že ju to obťažuje. Ani si nevieš predstaviť, ako to pekelne zabolelo.A teraz nad tým rozmýšľam a napadajú mi len dve odpovede a neviem, ktorá je správna. Buď mala pravdu ona a naozaj človek nesmie svoje problémy takto stále len jednému človeku hovoriť, lebo mu to nemusí byť príjemné.Alebo to tak nie je a skutočný kamarát je tu pre teba stále a nielen vtedy, keď je dobre.

LMarika

"basketbalistom" - opravujem si po sebe tlacovu chybu. No ja som sikanovanie v skolke riesila zalovanim - nepomohlo a v skole som ho zazila iba na prvom stupni ZS. Ako dieta som byvala malicka a chuducka, vzdy som patrila medzi najmensich v triede. Mala som v tretej triede na ZS spoluziaka, ktory mal bohatych rodicov a ti ho nutili do ucenia, vyzadovali od neho, aby bol najlepsi, lenze on napriek tomu, ze doma drel, nedokazal napisat diktat lepsie ako na trojku a nebol schopny ani pisomku z matiky napisat lepsie ako na dvojku, cize ciste jednotky ako ocakavanie prisnych rodicov nedokazal splnit napriek drine, zatial, co ja som ich mala, hoci som sa vobec neucila, iba som lietala po vonku, raz som s dievcatami skakala gumu, inokedy sme pobehovali s barbinami v ruke, niekedy som sa aj s chalanmi skriabala po stromoch a inokedy som pocuvala velke dievcata, ako hovoria, ze su zalubene do spevakov z New Kids on the block a ja som este nevedela, co znamena byt zalubena, ukazovali mi plagaty a pytali sa, ktory sa mi paci. Na ulici sikanovanie nebolo, tam bolo len kamaratstvo a bezstarostne santenie, tam sa totiz na znamky v skole nikto nepytal. No chalan v triede, ktory mi zavidel, ze najlepsia som ja a nie on, casto chodil ku mne, bral mi veci z peracnika, ukradol mi knizku, aby som si nemohla precitat basnicku, ktoru sa on doma musel ucit cely vecer a mne stacilo jedno precitanie, drgal ma, ked som si cez prestavky pisala domacu ulohu zo slohu, na ktoru mi stacila jedna 10-minutova prestavka, aby ju ucitelka obdivovala, zatial, co on nad nou musel stravit cely den, alebo sa nad nim zlutovala nestastna mamicka... Chodil okolo mna s kruzidlom a vyhrazal sa mi, ze ma pichne, inokedy mi vytrhol z ruky peracnik, pero, struhadlo, cokolvek. No ja som to jeho spravanie 10 mesiacov ignorovala a ucitelke som nic nepovedala, lebo som si pamatala zo skolky, ze zalovanie nepomaha, tak som ho zbila. On bol vacsi a silnejsi ako ja, ale ja som do boja vstupovala so 100-percentnou istotou, ze bud zabijem ja jeho, alebo on mna. Ale aj s velmi silnou emociou a tou bola pomsta. Ten zapas som vyhrala ja. Ked som ho mlatila a tlkla hlava-nehlava a mala som pohlad vraha, pred ocami sa mi vynarali spomienky na vsetko zle, co mi urobil. Videl to jeden spoluziak, druhy najlepsi ziak v triede a prosil ma, aby som prestala, lebo ho zabijem. Tak som prestala. Nikomu som sa nechvalila, ale ten spoluziak to na druhy den vyrozpraval celej triede. Nikto tomu ani uverit nechcel a aj on sam povedal, ze keby neuvidel, neuveri. Ten, co ma sikanoval, mal od hanby tvar cervenu ako zrela rajcina, ked ho cela trieda vysmiala, ze ho baba zbila a nie baba hocijaka, ale najmensia a najchudsia. Odvtedy si uz nikto na mna nedovolil. Do skoncenia skolskeho roka zostavalo iba par dni, pocas ktorych ma nechal na pokoji. POtom prisli letne prazdniny a na zaciatku stvrteho rocnika, v prvy den v skole nam pani ucitelka oznamila, ze tento chlapec uz s nami do skoly chodit nebude, lebo prestupil do inej skoly. On sa tak hanbil, ze ho baba zbila, ze nebol schopny toto ponizenie zniest, tak radsej poprosil rodicov, aby ho dali do inej skoly :) Na gymnaziu sikanovanie nebolo, boli tam slusne sa tvariaci ludia z dobrych rodin a neboli to uz deti, ale takmer dospeli. Medzi detmi byvaju bitky, medzi dospelymi zase ohovaracky a intrigy, a tak nejako to bolo aj na gympli, ale nie voci mne, ale voci najlepsiej ziacke. No na druhej strane chapem aj to, ze prevazna vacsina ziakov gymnazia mala naozaj velmi, ale velmi tazke detstvo. Nepoznali behanie po vonku ako ja, rodicov mali inzinierov, pravnikov, doktorov... V takychto rodinach sa z generacie na generaciu tradovala velmi prisna vychova a hlavny doraz sa kladol na znamky. Kazde taketo decko proste ciste jednotky zo skoly nosit muselo a muselo za akukolvek cenu. Na vykrik plny zufalstva: "Nerozumiem matike, nemcine, chemii..." neexistovala ina odpoved ako: "Zaplatime ti doucovanie, ale jednotku donesies, aj keby si mala krv potit!" Tieto decka mali tazke detstvo plne utrpenia a zufalstva, lebo boli prisnymi rodicmi nutene do ucenia, hoci prevazna vacsina z nich mala iba priemerne IQ a mnohe veci bez sukromneho doucovania nevedeli pochopit. Kazda znackova bunda, ktoru chceli, kazda ucast na diskoteke, kazde povolenie mat frajera, ci frajerku, bicykel, ci motorku, dostat vreckove, ci ist s pubertiakmi na chatu... to vsetko bolo podmienene cistymi jednotkami na vysvedceni. Nejedna spoluziacka sa priznala, ze preplakala celu noc, kym sa naucila na pisomku z dejepisu a plakala zo zufalstva, lebo jej to neslo do hlavy a nevedela si to zapamatat, ale proste musela celu noc nespat, lebo nechce urobit hanbu rodicom, ze donesie ine znamky ako ciste jednotky. Tieto decka boli pred kazdou pisomkou roztrasene ako osiky a po kazdom oznameni, ze z pisomky nie je jednotka, ale dvojka, sa pustili do srdcervuceho placu, alebo ti silnejsi to v sebe dokazali udusit, aby sa za plac v triede nemuseli hanbit a rozplakali sa az doma, poprosili ucitela, ci si to mozu opravit... Keby mali rodicov takych ako ja, ktori sa detom do prospechu nestaraju, mali by stastne detstvo, vedeli by, co znamena lietat po vonku a preliezat na kupalisko cez dieru v plote, skriabat sa po stromoch a cudovat sa, preco sa tie velke baby nehraju na nahanacku, ale bozkavaju nejake plagaty a casopisy a vykrikuju: "Milujem Jordana!" Neboli by doktorky, ale len sestricky, neboli by inzinierky ekonomie, ale len kancelarske pracovnicky s obchodnou akademiou, neboli by pravnickami, ale mozno iba zapisovatelkami na sude, mozno by mali ucnovku a boli by stastne, ze robia kadernicky, casnicky, kucharky... A keby zistili, ze ich na Slovensku praca takehoto typu neuzivi, zili by ako vyucene kurcharky stastne niekde v Rakusku, v Nemecku, lebo tam by sa bez problemov uzivili pracami bez VS. No dnes su svojim rodicom vdacne, ze im dali takuto prisnu vychovu, lebo maju dobru pracu (vo vacsine pripadov ziskanu po znamosti), dobry zarobok a rovnako prisne budu vychovavat svoje deti. Ale tazke detstvo este nie je dovodom na zavist a ohovaranie a sirenie intrig o najlepsej ziacke. Keby som ja mala takych rodicov ako ony, mala by som dnes uz davno VS-vzdelanie, aj nejaku tu dobru pracu ziskanu po znamosti, ale mozno by som bola namyslena a nevazila by som si chyzne v hoteloch, ze tazko a tvrdo pracuju a mozno ani umyvacov riadu, ze dychaju ten spinavy a vlhky kuchynsky vzduch a vypary z neho, pri ktorom alergicky clovek nema daleko od anafylaktickeho soku. Mozno by som bola namyslena a takymito ludmi by som pohrdala. Ak robi chyznu zena, ktora ma silne svaly, je to pre nu dost tazke, ale ak ju robi zena bez svalov, je to este tazsie. Mozno mi osud stavia do cesty tieto prekazky, aby som pochopila, ze kazdeho pracujuceho cloveka si treba vazit, ze kazda praca ma hodnotu a ked raz budem ako VS-vzdelana osoba sediet v kancelarii za pocitacom, aby som nezabudla, ake tazke bolo pre mna ako pre cloveka bez svalov tvrdo pracovat, rovnako, ako moji byvali spoluziaci z bohatych rodin nezabudnu, ake tazke bolo bez talentu vystudovat VS. Nad problemami neplacem, riesim si ich po svojom a riadim sa heslom: "Co ma nezabije, to ma posilni!" AK o problemoch pisem, pisem o nich iba preto, aby sa z nich ini poucili. Tak, ako ja som sa poucila, ze som zmenila telefonne cislo, aby som mojim dvom byvalym spolubyvajucim nedala uz prilezitost zneuzivat moju dobrotu a aby som ich vymazala zo svojho zivota. Oni z bytu odisli, lebo im vyslo, ze uz odpracovali dostatocny pocet mesiacov, aby mohli dostavat podporu zo zahranicia. Najblizsie zase budu zneuzivat dobrotu niekoho ineho, ale na mna uz nebudu mat kontakt. Ja dobro neodplacam zlom a zlu sa radsej vyhybam ako keby som ho mala odplacat zlom. Kazdy, kto zneuzil moju dobrotu, ju zneuzil iba raz, lebo viackrat uz nedostal tu prilezitost. Pravidelne si robievam poriadok medzi kamoskami a takym, ktore sa ozvu, len ked nieco potrebuju a po FB ma osieraju a intriguju, telefonne cislo nedam a na FB ich radsej rovno dam blokovat, ako aj moju uzasnu sestru, ktora mala na mojej FB-nastenke neslusne a blbe komentare a je vybavene. Nastenku na FB mam nastavenu tak, aby mi na nu nikto pisat nemohol a fotky tam ziadne nedavam, iba jednu profilovu, ktora je nastavena tak, aby ju nikto komentovat nemohol. Komunikacia ano, ale "medzi styrmi ocami", alebo medzi dvoma ludmi tak, aby to, co mi napise do spravy jeden priatel, nikto iny citat nemohol, aj ked je pravda, ze kto sa hacknut chce, ten sa hackne, ale ziadne senzacie plne informacie z mojho profilu aj tak nevycita.

anjelik *

Marika, tento svet je svetom zvierat. Rozdiel je len v tom, že niektoré sa už prejavujú kultivovanejšie, ale každý v sebe nesie genóm zvieraťa, nesie si v sebe svoju minulosť. A základný protokol zvieraťa je byť pri žrádle. To už nemusí byť nutne potrava, ale žrádlom je aj ľudská duša. A to tým najchutnejším. Aby bola duša čo najkoncentrovanejšia, musí byť riadne vyexcitovaná a to sa dá dosiahnuť práve tým, čo ty nazývaš zlo- ohováranie, závisť, ubližovanie, zákernosť a podrazy. Ak ty nie si stavaná a cvičená v sebaovládaní a to nie si, tak zareaguješ. Stačí, že už možno v tej škôlke to malé dieťa postrehne, a je jasné, aký bude aj v dospelosti. Chápeš? To jediné je za tým. Boj o pozornosť, boj o dušu druhého, túžba byť na výslní...žrať. Ďalej, každý je iný, každý má za sebou inú evolúciu, iné pochopenie. To potom určuje mieru jeho súcitu, empatie. To, čo tebe príde absolútne neprijateľné, že by si ty neurobila, je pre niekoho úplne normálne. Nijak veru nepomôže sa čudovať, ani lamentovať, jediné, čo pomôže, je, sa snažiť zosilnieť a tak sa ti podarí vycítiť, kto sa v tom tak priateľsky sa tváriacom tele skrýva. Nepomôže sa utiahnuť, ako to robí priateľka. Nikdy sa o sebe nič nedozvie, pokiaľ bude zalezená s knihou.:o) Ja osobne ale teda uprednostňujem skôr pozitívne zážitky, lebo viem, že opakovaným rozprávaním tých zlých sa spomienka o nich prehlbuje a raz sa s nimi stretnem znovu..tak asi by som chcela stretnúť skôr to dobré.A či tento svet bude horší? No to snáď záleží na každom jednom. Dobrý človek by sa predsa nemal nechať zvalcovať zlými a mal by im byť príkladom a nie iba kritikom, aj keď oprávneným. :o)

LMarika

Co sa mna tyka, tak ja som sa uz davno pradavno, mozno este v skolke, zmierila s tym, ze ludia vedia byt velmi zli, za dobro sa zlom odplacaju a to vsetko len a len zo zavisti. Ja len nechapem, co sa deje v ich hlavach, co sa asi tak odohrava v hlavach tych, ktori sa za dobro zlom odplacaju. Nejde mi to do hlavy a nedokazem to pochopit. Ja nie som genius s fotografickou pamatou, taka bola jedna moja spoluziacka na gympli - najlepsia ziacka triedy a najlepsia ziacka celej skoly a bolo mi na grc z intrig, ktore o nej sirili ine baby, ktore sa jej do oci pekne usmievali a falosnymi lichotkami sa na nu skerili. Ona sa ale kamaratila iba so mnou, lebo akosi vycitila, kto je dobry clovek a kto nie a dodnes nema mobil. Ma stale tu istu pracu a nechce byt ludmi otravovana, radsej sa uchyli ku knihe - najlepsiemu priatelovi, ktory ju nikdy nezradi. Ja by som si zivot bez mobilu tiez dokazala predstavit, ale len pod podmienkou, ze by som mala ako ona jedno a to iste zamestnanie, ktore by som tuzila vykonavat cely zivot. No kedze prace striedam, musim mat cislo, na ktore mi potencionalny zamestnavatel zavola. Vazim si vsetkych dobrych a napomocnych ludi bez rozdielu. Bez ohladu na to, ci maju VS, alebo nie, nevyzdvihujem vyslovene inteligenciu, tu som spomenula ako priklad pritahujuci ludsku zavist. Tesim sa z toho, ked mi pri vystupovani z vlaku nejaky cudzi chlapisko s velkym telom pomoze s tazkym kufrom a za pomoc som vdacna a v tej chvili sa naozaj nezamyslam nad tym, ci pisal v skole diktaty bezchybne, alebo mal v nich cervene more a 3x na zakladnej prepadol, je mi to fakt jedno. A neriesim ani to, ci berie steroidy, alebo si svaly vymakal pocitvym cvicenim v posilke, ale vazim si jeho ochotu pomoct. Sama som skusala cvicit, ale bola som kost a koza a vzdy aj budem, ja svaly kvoli svojim chorobam nebudem mat nikdy, no to este nie je dovod, aby som zavidela inym, ktori su zdravi. Niekomu priroda nadelila svaly, niekomu ochotu pomahat, niekomu talent na jazyky, niekomu zase talent na matiku, niekomu vysoko nadpriemerne IQ a vsestranne nadanie, niekomu fotograficku pamat, niekomu zmysel pre spravodlivost a tuzbu stat sa pravnikom, inemu vysoku postavu, zdrave telo a tuzbu stat sa profesionalnym baskedbalistom, niekomu zlato v hrdle a tuzbu stat sa profesionalnym spevakom, kazdy z nas je iny a kazdy by mal svoje danosti vyuzivat pre dobro ludstva. Nie aby tintitko zavidelo majstrovi sveta v kulturistike, ze on je majster, a podobne, tak nejako to bolo myslene. Zvyknem sem na forum obcas napisat zle zazitky, ktore sa stali mojim znamym, lebo citim, ze ludia sa z nich mozu poucit. Napisala som aj nejaky ten moj zly zazitok, ale nie preto, lebo by som sa s nim nevedela vyrovnat, ale preto, aby sa ti, ktori zazivaju nieco podobne, z neho poucili rovnako, ako som sa poucila aj ja. Keby som nebola vyrovnana s takymito vecami, tak by som chodila po psychologoch a davala si antidepresiva predpisovat, co ale nerobim. Cize nie som s tym nevyrovnana, len sa nad tym cudujem, ako mozu byt ludia taki, ze sa za dobro zlom odplacaju, lebo ja taka nedokazem byt. A chapem, ze svet uz nikdy nebude lepsi, bude len horsi a horsi, taka je realita a taka aj bude.
lombardo1981 - ona neprestane, dokonca by jej padlo vhod, keby si sa naozaj zabila a ona by potom vdaka tvojmu bratovi mohla detit po tvojich rodicoch a tvoj brat tiez. Jedna moja kamaratka mala velmi podobny problem ako ty, ale nechcem ho tu cely rozpisovat. Pocula som uz mnono nestastnych a smutnych pribehov surodencov, ktori sa dobre, ze nie do krvi nepobili o dedicstvo, alebo sa rozkmotrili kvoli nevhodnemu a zlemu zivotnemu partnerovi jedneho z nich.

lombardo1981

Osoba, ktorú spomínam, je bratova družka. Odkedy sa dali dohromady, snažila sa brata odtrhnúť od rodiny. Preto si začala vymýšľať, že jej všetci robia zle. Brat je samozrejme veril. Hovorím v minulom čase, pretože už veľmi dobre vie, akú hru hrá. Ale aj napriek tomu ešte stále príde a slovne útočí na rodičov či mňa.
Nebudem tu teraz sčítať jej klasické "problémy", ale predposledný konflikt, ktorý vyvolala, trochu nedomyslela. Pretože v tom čase nik nebol doma, iba ona. Lenže nevedela, že rodina je spolu. A pri tom poslednom konečne rodičia uverili, že mi, ako na bežiacom páse hovorí, aby som sa išla zabiť. A toto sa stalo až po 15-tich rokoch, čo sa nasťahovala do predného domu. Ja som nikdy nemala dobré vzťahy s rodičmi (narozdiel od brata). A ona to veľmi dobre vie. Takže vždy mala pocit, že brat to všetko zariadi.
Ale to neznamená, že prestala.

Maoam

lombardo, ak je to tak, ako pises, tak to som velmi zvedava, co nastane u par ludi, hoci je tomu uz viac, ako 15 rokov...

lombardo1981

Moja druhá veta bola iba na margo tohto: "Ak je niekto hlupy, nemal by o mudrom sirit intrigy a nemal by mu zavidiet, ale mal by ho uprimne obdivovat a pokusit sa byt mu dobrym priatelom,"
Ale podstatou môjho príspevku bolo, aby si sa s nespravodlivosťou a závisťou zmierila. Vždy tu bola, vždy tu bude. Alebo ako sa ľudovo povie: Karmu neoserieš. :-) Ja som toho bola svedkom. Trvalo to síce 15 rokov, ale stalo sa. Ver mi, že klamstvá manipulátorov sa im vrátia ako bumerang. Pretože tých, ktorých som mala tú časť stretnúť, stratili ostražitosť pre svoj pocit "beztrestnosti". Ako to bolo v prípade "génia" môjho brata.
Informatika je super. Ja som študovala programátorstvo. :-D Takže sa nevzdávaj!

anjelik *

LMarika, nechtiac mi tvoje *rozprávanie* pripomenulo detskú rozprávku o mravčekoch a svčkovi. Možno ju poznáš aj ty. Kde v lese žili mravčeky a celé leto poctivo a usilovne pracovali a svrček sedel na pníku a hral na husličkách a na zimu veru nemyslel. A keď zima prišla do lesa, svrček sedel v ošúchanom kabátiku a zima mu veru bola aj a mravčekom sa ho zželelo a pozvali ho dnu. Do teplého mraveniska, kde to voňalo nahromadenými zásobami. Aj o tie sa s ním podelili a on im výmenou za to hral. Nikde tam veru nebolo nič o tom, že by to mravčeky riešili, že oni robili, v pote mravčej tváre brusnice a čučoriedky znášali a on si tam veselo vyhrával. Nepozvali ho ani preto, že čakali, že im zahrá Vivaldiho. Nie. Urobili to preto, lebo to bolo pre ne prirodzené to urobiť. Rovnako ako aj pre teba. Ty si proste taký typ, čo vždy bude pomáhať. Ale nesmieš zabudnúť na jednu vec..snaž sa znovu a znovu konať bez ohľadu na odmenu..či ti niekto poďakuje, či ti to dobrým oplatí. Alebo tým zlým. Len tak sa dokážeš oslobodiť a len tak sa budeš cítiť lepšie. Vieš, každá jedna choroba je prejavom toho, že neuvažuješ zdravo, ale *choro*. Ak pričasto zúbky zatínaš nad nespravodlivosťou, ak pričasto nevieš *pochopiť*, tak netoleruješ, nevieš to prežuť, nevieš to stráviť, nevieš to prehltnúť, máš chuť sa na všetko zvysoka vys***ť a odnesie to trávenie, odnesú to zuby a ty ideš s úúúúžasom na kolonoskopiu, a lekári nakúkajú a hľadajú, že kde je skrytá príčina tvojich potiaží? No kde asi..tam veru nie. :o))) Kúsok vyššie veru.:o))
Vo vlastnom záujme sa preto pokús zmieriť sa s ľudskou závisťou, lenivosťou, nespravodlivosťou. Nepodporuj ju, ale ani nerieš. Proste pokiaľ bude v ľuďoch slabosť, takýto prejav nevymizne. Vymiznúť ale môže tvoje rozčarovanie, smútok, možno hnev a ty sa môžeš iba pousmiať nad tým, s láskou v srdci a pochopením. A samozrejme sa snažiť podobným ľuďom vyhnúť, zase nie si blbá, ak nemáš dosť energie na seba, plytvať ju na druhých. Ak ju máš, robiť to môžeš. :o) Ale opakujem, nič za to nečakaj. V tom je kľúč a šifra toho, ako byť šťastný,aj keď nie si medzi tými, čo sú tebe podobní a lásku láskou oplácajú. :o)

Maoam

LMarika - nevadi, ak pojdes studovat neskor, spln si svoj sen, nie kazdy ma nalinajkovany zivot dopredu a oporu na kazdom rohu a vsetko je samozrejmostou od zdravia, super rodiny cez prachy po priatelov atd.

ja ti velmi drzim palce, nech sa tvoj zivot zlepsi, ludi ako ty je viac, nie si sama a nebudes jedina, ktora bude studovat mozno okolo 40tky...takych je viac, ako si myslis a maju za sebou tvrde zivoty

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Najlepsie priatelky - Fórum - ZDRAVIE.sk