Baby s bulímiou,kolko vám trvalo rokov kým ste boli na tom fakt zle ? čo bolo skor fyzické alebo psychické problémy? Aké fyzické zmeny ste si všimli ako prvé? (nerátajme vypadavanie vlasov,zničené nechty a tak) .. Ako dlho ste dokázali fungovať porpi bulímii uplne normálne bez nejakých vačších problemov ? alebo fungujete doteraz ? ..
Môžem čakať že ked som dnes ešte pri každodennom vracaní každého jedla som relatívne fit ,tak možno o dalšie 3 roky budem uplne na dne a v prdeli ? ...jediné čo som si všimla je konečne ubytok váhy pod 50kg a stým spojené minimum enegrie,niekedy nič nevládzem len ležať a driemať.žiadne psych. stavy,depresie niesu,ale dnes som akurát tak premýšlala a ostalo mi smutno na duši že už vážne neviem kedy som sa naposledy normálne najedla niečoho a ono to vo mne ostalo. Bolo to velmi velmi dávno...
Su nejaké baby ktoré maju tuto poruchu už dlhoročne a stále všetko zvladaju a žije v pohode ? :o)
Dá sa s tým žiť a fungovať?
Ďakujem za reakcie. Inak ako to išlo s váhou hore? Snažím sa si to nevšímať, ale je to tažké. Neviem ako postupne pridávať jedlo. Učím sa na vlastných chybách.
ukulalula, to je veľmi individuálne. Ja som sa napríklad dostala do štádia, ktoré Žužova považuje za nereálne. Jem ako, keď som bola malá, bez výčitiek, bez počítania kalórii, bez váženia, merania či sledovania sa v zrkadle. Ale bola to veľmi dlhá a namáhavá cesta.
Spočiatku som bola s jedlom v pohode, ale sledovala som, čo zjem. Síce som sa nevážila, ale snažila som sa to mať pod kontrolou. Držala som tzv. skrytú diétu. Lenže tento spôsob je spiatočný lístok. Po čase som to aj pocítila. Zase som začala mať bulimické maniere.
Snažiť sa ovládnuť len jedlo nie je cesta. Je to iba rôzne dlhý zoskok na bungee lane. Nakoniec aj tak dôjdeš na koniec zo svojim odhodlaním a potom ťa to prudko vymrští nazad.
Žužova, to som si pôvodne myslela aj ja. A áno, je to nepredstaviteľné. Aj teraz je v mojom živote dosť veľa vecí nepredstaviteľných. Ale vieš ako sa hovorí: Občas aj motyka vystrelí. :)
Aha moja téma :) .. ja si myslím že ten červík v hlave bude už stále... ked nie výčitky,takaminimálne tie myšlienky.. ani ja si neviem predstaviť jesť niekedy tak ako kedysi.. ked som bola dieťa. milujem spomínať na tie časy, ked som prišla zo školy dala si obed,išla sa hrať von a medzi tým zjedla neaké somarinky a potom večera a ešte neskôr pred telkou nejake obložene misy,jablčka,chlebík vo vajci.. a nič som vtedy neriešila,život bol užasný... nevinný,detský.
Podla mna už nikdy to také nebude..ale bodajby som sa len mýlila.
Ja mam takú otázku, ak sa človek "relatívne" vylieči z PPP, to znamená vlastne, že bez rozmýšlania a riešenia jedla sa bude normálne stravovať?
Lebo ja trpím PPP a akosi prestávam veriť tomu, že sa budem môcť do sýta najesť bez myslenia na to, že som toho vela zjedla :(
Nie vždy je možný kompromis... vlk sýty a ovca celá.
Najmä zo začiatku to bolo brutálne. Preplakala som celé noci. A len z toho, že som trochu priberala. Až umrieť sa mi chcelo. Najskôr som sa vážila, nedalo mi to. Potrebovala som mať všetko pod kontrolou. Lenže každé váženie mi môj psychický stav zhoršil. A zhoršil i odhodlanie bojovať. Takže po prvom sľube, že už nikdy nebudem zvracať (a inak kompenzovať), nasledoval druhý: už nikdy nebudem mať doma váhu. Čo som mala doma som vyhodila a doteraz žiadnu nekúpila. :) No po nejakom čase som si spomenula na svoje "rifle skúšačky". To bolo pokušenia. Ako posledné, čo som spravila, bolo, že som vyhodila polovicu svojho šatníku... a samozrejme aj s "riflami skúšačkami".
Bolo obdobie, kedy som mala pocit, že liečba mi moje depresie zhoršila. Možno tomu tak aj bolo. Veľmi ťažko som prekonávala, že som pribrala. No teraz neľutujem. Keď som si po dlhej dobe dala jedlo mimo režim a bez výčitiek... to bol práve ten pocit, vďaka ktorému to stálo zato. Na chvíľu sa mi vrátili pôvodné trápenia. Ale kašľala som na ne. V duchu som si hovorila, že keď som sama zvládla bulímiu, zvládnem aj ne.
Akokoľvek sa ti môže zdať, že je tvoj boj márny, akokoľvek sa ti môže zdať, že celý život ide proti tebe, nenechávaj sa strhávať jednoduchšou cestou. Pretože zotrvávanie v závislosti ňou je. Liečba nie je jednoduchá. No abstinencia je o to sladšia.
suhlasim s lombardo-hlavne s tou posednou castou...to je zvycajne dovod preco sa vela dievcat nechce z PPP dostat...
Zuzova, je to len na tebe...ci chces zit alebo zomriet a tirat pritom svoje okolie -nemylsi si ze netrpia...ja ked som mala ppp tak som bola zaslepena a sebecka-chcela som byt chuda a nevidela som ako som trapila rodinu a priatelov...
presla som si peklom...narastom hmotnosti ale ta zase klesla ked som to vydrzala a naucila sa normalne zit...nemenila by som to za ni na svete!bol to boj, ale vyhrala som!
je to len na tebe...ak ti je prednejsi chory zivot a smrt...vies kam to smeruje...ale nemysli si ze tahas dolu len seba! to je cista sebeckost! pred par dnami mi zomrel kamarat...kvoli totalnej hluposti a neda sa vypovedat ta bolest...a kolko ludi trpelo...
takze ak si myslis ze tvoj zivot je len tvoja vec...mysli znova!
V pohode. Nevadí mi odpovedať.
Dá sa povedať, že to bolo veľmi "jednoduché". Uvedomila som si, že sa snažím svoje zážitky z minulosti prekrývať niečím, čo mi spôsobovalo temer podobné stavy depresie.
Síce, asi ak by nebolo môjho brata (vtedy sme mali ešte normálny vzťah), tak by som pravdepodobne uviazla v ťažkej anorexii. Nepotrebovala som vôbec jesť ani piť. A to extrémne dlhú dobu. Dokonca, keď som začala znovu postupne jesť, tak som to jedla nemohla v sebe udržať. Preto si myslím, že mi brat v tomto dosť pomohol.
Ja som mala tri etapy. Reštrikčná anorexia, purgatívna anorexia a napokon čistá bulímia. Z nej som sa "dostala".
Vieš, pokiaľ sa chceš zbaviť PPP, musíš tomu veľa obetovať. Asi najhoršia "obeta" je nárast na hmotnosti. A toto je práve ten detail, ktorý mnohým dievčatám bráni, aby dokázali žiť bez nej. Ono to nie je len o tom prestať zvracať (alebo začať normálne jesť), ale i o tom, čo človek je, ako vníma jedlo a svoje telo, či je schopný akceptovať fakt, že nevyzerá podľa svojich "predstáv" alebo hmotnosť kolíše aj smerom hore.
Ono ja to vidím rovnako ,presne ako to píšeš Lombardo.. Bulímia je predsa o prehre. Anorexia nad jedlom víťazí...anorektičky sa považuju za viťazky. Ja som bola zmierená s tým že mam bulímiu ale vždy som tužila v kutiku duše najsť v sebe silu a nejak prestať tužiť po tom jedle.. A neviem,ppčkarky si prejdu vela štádiamu tejto choroby tak ako si nimi postupne prechádzam aj ja teraz,kto vie kde budem o rok.Ak vôbec budem ( som zmierená aj stým že sa môže stať hocičo)
Sewie.. asi sama vieš odpove´d na tvoju otázku..niekedy ked nad tým premýšlam ,tužim po tom byť radšej štíhla,cvičiť,posilovať ..ale potom si predstavím že to by som musela jesť pravdelne ,čiže aj medzi ludmi napr. v práci no a už je problem.
Preto som zmierená stým že nikdy nebudem normálna.
A ďakujem za odpovede inak.
:o)
anorexia kombinovana s bulimiou! je to dost bezna kombinacia-staci? a teraz co? das si to na tricko alebo sa toho konecne zbavis?!
