Môj kilometrový príspevok na tému vzťahy

Zdravím všetkých:-)
Nejde mi tak ani o nejaké rady, návody a pod., pretože poradiť si v situácií v akej som a nejako ju vyriešiť musím aj tak len sám, nikto to za mňa nespraví. Skôr mi ide o to si trochu ,,pokecať“ aspoň takouto formou, lebo ani to akosi nie je s kým. A dúfam, že sa aspoň niekomu bude chcieť čítať všetko to, čo som tu napísal:-).
Už sú to dva roky, čo som sa rozišiel s priateľkou po takmer 5 ročnom vzťahu. Prečo? Dalo by sa jednoducho povedať, že sme si neboli súdení. Rozišli sme sa ale v dobrom, vychádzame spolu doteraz dobre, taktiež vychádzam dobre aj s jej rodinou, s ktorou sme stále v kontakte a dokonca ešte rok po našom rozchode som býval u jej starej mamy, u ktorej sme bývali spolu. Ona sa po tom, ako sme sa rozišli vrátila k rodičom, ja som pôvodne mal nejaký čas ostať bývať u jej babky, nakoniec bol z toho rok. Po roku som si kúpil byt v inom meste a odsťahoval sa. Presťahoval som sa do mestečka, kde som v podstate ale nikoho nepoznal. Pre upresnenie sa celý tento dej odohráva na Záhorí, kde som vlastne prišiel resp. sa presťahoval kvôli svojej bývalej priateľke, ktorú tu spomínam. Žili sme tak viac menej sami pre seba a v rámci jej rodiny, takže som si tu nevytvoril nejaký okruh známych, priateľov a v práci som v kolektíve starších kolegov, každý z nich má svoju rodinu, ktorej sa venuje a svoje záujmy, takže mimo práce sa nejako nestretávame, hoci vychádzam zo všetkými veľmi dobre. Problém resp. to čo ma trápi je to, že sa mi nedarí v danom meste zapadnúť, nájsť si nejaký okruh známych, priateľov a to už tu bývam rok. To nehovorím o možnosti nájsť si nejakú novú priateľku. Uvedomil som si, že keď človek príde žiť do nejakej lokality, v ktorej nikoho nepozná a je tam cudzí a navyše žije viac-menej štýlom z domu do práce a z práce domov, tak je dosť veľký problém nájsť si nejakú novú známosť a taktiež okruh priateľov. Musím povedať, že som skôr uzavretejší typ človeka, nevyliečiteľný idealista, niekedy mám pocit, že takmer úplne nevhodný typ pre dnešnú dobu. Keď som sa sťahoval, tešil som sa na vlastný byt a životný priestor, ale dosť skoro som si uvedomil, že som vlastne ostal sám a žiadne veci ani aktivity mi nevynahradia spoločnosť iných ľudí. Takže dosť ma to v takých periódach zožiera. Preto by som rád poznal názory a skúsenosti tých z vás, ktorí máte podobný problém, ako sa s tým vyrovnávate ale tiež aj názor a pohľad tých, ktorí tento problém nemajú a pozerajú sa na to z druhej strany.
No a ešte je tu taká druhá časť, ktorá má tiež dosť zožiera a to je tá, že počas toho roka, čo už žijem v tomto meste sa mi ,,podarilo“ zaľúbiť sa do jednej baby, môže mať tak 25-26, ja mám 31. Ako? Výdavam ju každé ráno vo vlaku, je to taká malá lokaja, takže človek časom už viacerých ľudí z videnia pozná. Pár krát sa nám stretol pohľad pri vystupovaní, neskôr som si ju začal trošku viac všímať no a po nejakom čase to prišlo, že som začal rozmýšľať nad tým, ako ju osloviť. Keďže pár krát sa mi podarilo cestovať z práce vtedy, keď sa z nej vracala aj ona, tak som si všimol na stanici auto, ktorým jazdí na stanicu a rozhodol som sa, že jej za stieračom nechám lístok s tým, že ak by mala záujem, rád by som ju spoznal a nechal som jej tam mailový kontakt. Lenže odpoveď neprišla, ani kladná ani záporná, aspoň by som vedel, na čom som a začal som byť na pochybách, či ten lístok vlastne čítala, či ho niekto nezobral, neodfúkol vietor a pod. A tak som sa rozhodol, že sa jej na to opýtam priamo, aby som mal pokoj sám od seba a vedel, že som pre danú vec spravil všetko, čo som mohol. Tak som ju jedného dňa počkal u jej auta, pozerala na mňa, ako na zjavenie:-) , no a povedala mi, že je vydatá (samozrejme ukázala aj na obrúčku). Na jednej strane som bol rád, že už ju nemusím riešiť, ale toto som nečakal a dosť ma to mrzelo, pretože som sa do nej jednoducho povedané zabuchol. Určite si mnohí poviete, že mi asi musí dobre hrabať, keď sa dokážem zaľúbiť do ženy, ktorú vlastne ani vôbec nepoznám, ale stalo sa a určite by som bol radšej, keby som takúto vlastnosť nemal. Najhoršie je to, že sa mi tento pocit vracia, nejaký čas mám pocit, že je to preč ale vždy sa to po nejakom čase vráti. Určite nie je pre mňa najideálnejšie ani to, že cestujem tým istým vlakom, ktorým aj ona. Takže moja posledná veta by bola otázka za milión: Ako z toho von?