Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Mám pocit, že to nezvládnem

Príspevok v téme: Mám pocit, že to nezvládnem
LadyOpium

Všetko na mňa dolieha...stres zo školy, že ju nedokončím, že ostanem bez vzdelania, bez možnosti sa niekde zamestnať-veď kto by chcel zamestnať niekoho zo základnýmm vzdelaním? že budem žiť len z invalidného dôchodku t.j. 310 eur measčne, čo je mrte málo na bratislavské bývanie, že nakoniec skončím na ulici kôli nedoplatkom, alebo že nebudem mať čo do úst...cítim sa chudobná, a že chudobní ľudia sú proste ,,out" -teda aspoň v Bratislave...zatiaľ bývam s matkou, teda platím len polovicu nájmu, ale nemáme dobrý vzťah...keby som mohla, odsťahujem sa, ale kam, s mojím príjmom to nevyzerá ružovo, naozaj potrebujem nejaké vzdelanie a neskôr prácu...Nechcem byť od niekoho závislá a tobôž nie od chlapa, nechcem buť zlatokopka ako otcova nová manželka, nepotrebujem sa vyvážať na Alfa Romeo, ani nič...chcem len normálne priemerne žiť, ale to sa v BA asi nebude dať... asi do konca života ostanem v zastrčenej dedinke, kde ma každý nenávidí pre môj hendikep... Lenže ja to NECHCEM !!!

Som už z tohto všetkého zúfalá...dopredu viem, že tú školu nespravím, bude zo mňa nikto s veľkým N a budem stáť akurát za pohŕdavý pohľad...celé tri roky som študovala niečo, čo som nikdy nechcela, celé roky som sa prispôsobovala spolužiakom, ktorí ma šikanovali, dusila som v sebe emócie, dlhý čas som sa poškodzovala-hlavne rezaním, dvakrát som sa pokúsila o samvoraždu, bola som toxikomanka, istý čas som sa nárazovo opíjala-na alkohole som našťastie závislá nebola, chodím k psychologičke, aj psychiatrovi, ale bojím sa im niečo povedať, aby ma zas neposlali na psychiatriu...

Mám chuť môj hnusný život ukončiť, stále ľutujem, moju minulosť, stále rozmýšľam, prečo sa to stalo a prídem len na jeden fakt:PRETO, žE SOM SA NARODILA...keby som sa nebola narodila, bolo by všetko ľahšie...mám naplánvanú samovraždu, presne do detailov, ale nemám určený konkrétny deň, lebo potrebujem byť na to nezvestná a tak aby ma nikto nemohol nájsť, kým moje telo zhnije...o tom snívam už od 12tich rokov...teraz mám 20 a stále ma to neprešlo...budím sa s úzkosťou, vstávam s úzkosťou, a keď aj vstanem s fajn náladou, vždy sa niečo nájde, čo mi náladu zrazí na bod mrazu a zas len snívam o smrti...

Na hospitalizáciu kašlem, aj tak ma len napchvávali liekmi a nemala som žiadne terapie, zbytočná dvojmesačná PN-ka a ešte viac zničené nervy, samí postihnutí ľudia, ktorí len vrešťali, prevracali stoly, kradli si navzájom veci, vypytovali dofajčiť filtre, hrabali sa dokonca medzi špakmi, keď som fajčila, kľudne mi vytrhli cigaretu z ruky, veľa pacientok ma tam už napadlo, napríklad škrtenie, rozbité okuliare, ťahanie za vlasy, pľuvance, nadávky, urážky na môj hendikep, dvakrát ma dokonca zbil ošetrovateľ, keď som si dorezala ruku...vysadili mi všetky ostatné lieky, čo berem, nechali mi len psychiastrické a ke=d som si ich aj opätovne dala predpísať, nie vždy mi ich dali, zakazovali mi telefón aby som sa nemohla sťažovať, keď som sa mame sťažovala do telefónu, prišli , vytrhli mi mobil z ruky a povedali jej to úplne inak ako to bolo a mala som problém...a to všetko len preto, že som slovenka...no kto by tam išiel?

Ja na hospitalizácie nie som...ale sama neviem, či chcem pomoc, alebo umrieť...ke%d som sa prvý raz pokúsila o samovraždu, bolo to bolestivé a trpela som...bojím sa, že keď budem umierať, že ostane vo mne nejaký pud sebazáchovy a tú pomoc si privolám..ale na druhej strane sa bojím, že skončím v nemocnici a následne v nejakom ústave ako nesvojprávny blázon do konca života a týraná...

nemám žiadnych priateľov-myslím takých ozajstných, každý si zo mňa robí srandu, odsudzujú ma, rodina ma nechápe

nevedia, čo všetko som si prežila a toho bolo skutočne veľa, veľa ľudí mi povedalo, že to by bolo na knihu a by bola bestseller...

my sa celá rodina vôbec nerozprávame, celé dni len varenie, upratovanie, urob hento, urob tamto, požiačaj mi peniaze, nepôjdeš von, si psychopat...už nevládzem...

LadyOpium

Ok idem kuk inak dnes som bola na prac. pohovore a vraj sa mi ozvu nech neham kontakt. No hahaha ozvu sa na 1% . vzdelanie a handicap to su najvacsie prekazky... Total podkopane sebavedomie akoby uz nebolo dost podkopane

bella21

Lady, ak Ťa takéto sny a spomienky na minulosť zakaždým rozhádžu, znamená to, že to v Tebe nie je vyriešené. Ak na to nemyslíš, nejako to ide, ale ak sa to vynorí v mysli, je to ako dotyk s nezaizolovaným elektrickým drôtom - zakaždým dostaneš riadny kopanec. Toto má riešiť psychoterapia. Neviem, ako dlho chodíš k psychológovi a či mu dôveruješ natoľko, aby si mu povedala všetko o tom, čo sa Ti stalo s otcom. Nestačí iba povedať, že Ťa znásilnil. Treba povedať všetko okolo toho, ako si sa cítila, čo si prežívala. Nie je dobré si tie najbolestnejšie a najzahanbujúcejšie veci nechávať pre seba. Ja osobne si veľmi neviem predstaviť, že by som sa s týmito vecami zdôverovala mužovi - už len pre to, že on je muž rovnako ako ten, čo mi to spôsobil, a jednak pre to, že sa nedokáže vcítiť do pocitov a vnímania ženy. Nerozprávala si o tom s nejakou ženou, psychologičkou?

Ak si myslíš, že by som Ti mohla pomôcť už len tým, že by si sa mohla vyrozprávať, môžeš mi napísať na mail. Máš moju adresu, už som Ti písala na Tvoj mail, čo si tu na fóre dala ešte v auguste. Ja Ťa vypočujem a budem s Tebou súcitiť.

LadyOpium

Ahoj bella dnes som mala fakt hnusny zaciatok dna. Snivalo sa mi o otcovi a som cela vyklepana. Ledva som sa zvladla najest a umyt. Je mi hrozne na vracanie a najradsej by som nikam dnes nesla. Skoda ze som si nechala zapnuty messenger bo najlepsia kamoska ma chce vytiahnut von. Napisala som jej ze potom pridem ale kedy pride to potom? Nemam na nic naladu najradsej by som ostala cely den doma. Mama vari sosovicu ja na to nemam silu. Hlavne psychicku. Aj tak to asi vyvratim hrozne sa mi dviha zaludok. Neznasam sa. Dnes som sa vazila a mam 58.5kg tak ani nebude vadit ak schudnem. Aspon nebudem pre muzov pritazliva ked bude zo mna kostra. A mozno na kostnatu postavu aj umriem aspon budem mat pokoj od tych hroznych flashbackovych snov

bella21

To je dobre, že učivu rozumieš, to je hlavné. A že Ti odchádza pozornosť v škole, tak to sa stáva aj bežným študentom bez vplyvu sedatív. Utečie Ti pozornosť na vyučovaní, ale okrem tohto dňa v škole máš ešte ďalších 6 dní, kedy máš kopec času na štúdium a program učenia si môžeš zariadiť sama. Si v domácom prostredí a sama si môžeš rozdeliť učivo na viacero menších častí a venovať sa im v čase, ktorý si zvolíš. Môžeš si povedať: tak v pondelok si chcem prejsť toto a toto. Tejto časti sa budem venovať od jednej do druhej hodiny popoludní. Tak si dám prestávku a vrátim sa k tomu zasa o tretej. Tak budem mať dlhšie voľno a večer sa ešte k tomu vrátim na 3/4 hodinky. Nemusíš sa siliť a byť nad knihami v kuse niekoľko hodín. Vyhraď si čas, kedy sa budeš venovať len škole a skús sa vtedy čo najviac sústrediť a nenechaj sa ničím vyrušovať. Ak si skôr typ, ktorý si viac zapamätá počúvaním ako čítaním, možno by si si mohla (hádam by s tým učiteľ nemal problém) jeho výklad nahrávať na diktafón a doma si ho viackrát púšťať. A ideš na to dobre, že si robíš poznámky a neučíš sa od slova do slova. A nepodceňuj sa. Tvoj písomný prejav napríklad v Tvojom predchádzajúcom príspevku nesvedčí o nejakých problémoch.

Čo sa týka spolužiakov, ber to tak, že si chceš urobiť ten jeden rok, takže nejaké hlboké priateľstvá nemusíš uzatvárať. Ak je však nejaká príležitosť, môžeš prehodiť nejakú vetu, niekomu s niečím pomôcť a tak. Aby videli, že sa od nich úplne neodťahuješ.

Možno mama mohla niečo tušiť o otcovi a možno nie. Zbytočne jej to budeš vyčítať, hlavne keď aj ona sama mala svoje problémy (ak je pravda, čo tu ktosi písal). Narodila si sa, si tu a aj keď to doteraz nemalo dobrý priebeh, Tvoj príbeh sa môže obrátiť k lepšiemu a mať šťastný koniec. Nikto z nás nevie, čo by bolo keby. Určite si veľmi poznačená tým, čo sa Ti stalo, ale keď teraz čítam čo si napísala, nepripadáš mi ako ktovieako duševne chorá. Celý Tvoj prejav znie rozumne, logicky, dá sa to pochopiť a vžiť sa do toho. Stále si myslím, že vôbec nie si beznádejný prípad, že sa z toho môžeš dostať. Veľmi by Ti pomohlo empatické uznanie zo strany najbližšieho okolia (rodiny), že sa Ti stali zlé veci a že Ťa poznačili. Tak bojuješ aj s nimi, čo Ti v liečbe vôbec nepomáha. Čo keď tí okolo Teba však nepriznajú svoju vinu (otec) či situáciu zľahčujú? Vtedy by mali byť oporou iní ľudia, psychológ, psychiater. Tam však podľa toho čo píšeš si zažila ďalšie zlé skúsenosti. Nepočúvali čo hovoríš, zľahčovali, nebrali do úvahy Tvoje pocity, dokonca Ťa fyzicky napadli. Logicky také prostredie by k uzdraveniu nepomohlo nikomu. Prečo Ťa posielali na psychiatriu práve do Maďarska? Tu na Slovensku nie sú liečebne?

Ešte ma napadlo, keď Ťa mama nepúšťa von, je Tvojou opatrovníčkou pred zákonom? Myslím tým, či Ti náhodou nebola súdom čiastočne obmedzená spôsobilosť na právne úkony a niektoré veci za Teba musí vybavovať ona.

Hannah_8000

Lady, mnoho tvojich problémov je mi veľmi dobre známych, tiež som hraničiarka, sebapoškodzovanie bolo u mňa kedysi na dennom poriadku, mám za sebou x pokusov o samovraždu, x pobytov na psychiatrii, matka, s ktorou sme dlho mali desný vzťah, sa mi už dlhšie vyhráža tým, že ma zbaví svojprávnosti a nechá zavrieť do nejakého ústavu, a to pokiaľ sa o samovraždu pokúsim ešte raz alebo nezačnem jesť, lebo momentálne trpím nejaký čas anorexiou, ale čo už to riešiť... Vyšla som nedávno z liečebne, i tak mi je hrozne, ak ma nik nevidí, často plačem, hoci sa snažím neľutovať, proste si len uľaviť slzami, nie rezaním či iným SP... Rovnako ako ty mám do podrobností naplánovanú samovraždu, na čo však tiež musím byť nezvestná, aby ma nestihli zachrániť, tiež od 12 rokov (teraz mám 23), kedy sa to akosi celé po*ralo, teraz ma však nad vodou drží priateľka (mimochodom, tiež hraničiarka, why not), láska ma až na jeden prípad VŽDY držala nad vodou...
Dám ti pár rád, ktoré som si sama na sebe odskúšala, a i keď momentálne trpím, je mi tak zle, že by som patrila na ďalšiu hospitalizáciu, pomohli mi:
Ad 1: Neľutuj sa. Sebaľútosť je zlo, prítomné u mnohých hraničiarov, ale bude ťa sťahovať len hlbšie a hlbšie.
Ad 2: Ako ti tu už radili, vypadni z toho skazeného prostredia doma a nájdi si nejaký podnájom alebo čo, tiež to tak chcem spolu s priateľkou riešiť, ani jedna z nás to nemá doma ružové.
Ad 3: Skús si nájsť partnera. Vážne. Poradila by som ti aj partnerku, pretože aspoň mne osobne je so ženami lepšie, ale ak si čisto hetero, nedá sa svietiť ;) Neodporúčala by som ti hraničiara, pretože to býva potom veľmi "veselo", ale človeka, čo ťa pochopí a podporí. A nemaj obavy z toho, že by si ho ako hraničiarka zničila. Jasné, môže ťa kvôli tomu nechať, nie je to s nami ľahké, ale potom za to nikdy nestál.
Ad 4: Začni manuálne pracovať. Či už si nájdeš brigádu, alebo čo - zrejme asi to, alebo pomôž nejakým susedom s niečím, vymakaj zo seba všetko negatívne a prečisti si tak hlavu. Nebudeš mať čas premýšľať , prepáč mi za výraz, o blbostiach. Prípadne športuj. Ale poriadne. Uvidíš ten príval endorfínov. Verím, že i s tvojím hendikepom by sa to nejak dalo.
Ad 5: Menej sa pozoruj a viac ži. Ale správne. Žiadna prostitúcia či poboné hovadiny. Ži tu a teraz, pre daný okamih a užívaj si ho, akoby bol tvoj posledný. Viem, je to klišé, ale niečo na ňom bude.
Držím palce.

LadyOpium

ja tomu rozumiem, ale nedokazem sa koncentrovat na ucenie...vzdy sa najde nieco co mi odputa pozornost...neviem, ci su na vine silne sedativa, alebo co...proste dokazem sa koncentrovat mozno tak prvu tretinu z hodiny a potom mozog akoby ,,vypne" a ja mam hlavu zas plnu len mojich problemov a starosti...i ked mozno sa niekomu zdaju malicherne ale ja som proste hrozne premyslavy typ co vsetko analyzuje je to niekddy az obsesivne napriklad kym jednu vetu zacnem vnimat musim si ju precitat aj 6x aby som vobec zistila ze cely odsek je vlastne o tom istom a nema cenu kazde slovo spatne alanyzovat atd. tak to ide so vsetkym ucivom...preto nerada citam ale pocuvam a rozpravam...mam to aj v posudku od cvokara ze reocve schopnosti mam viac vyvinute ako tie prakticke...preto aj ustne odpovede su u mna viac rozvinute proste dokazem ,,obkecat" nieco co ini dokazu povedat mozno dovmi vetami a zaseknu sa...neucim sa doslovne, ale napisem si poznamky a tie sa snazim vyjadrit slovne a co najobsirnejsie ale pisomne odpovede su pre mna hroza...ale napriklad ked citam nejaku ,,nudnu" knihu ktora neobsahuje napriklad temu mojej oblubenej psychologie, tak sa mi zda nudna a tu zase opisem len dvoma-troma vetami a potom maju profaci pocit, ze som ju vobec necitala...

takisto spoluziaci nepoznam ich, oni nepoznaju mna, neviem medzi nich zapadnut, ked som trochu aj na hodinach, cez prestavky si ku mne nikto neprisadne, som sama ako prst, kazdy o mne urcite kadeco pocul a ohovaraju ma ked tam nie som pripadam si hrozna...akoby som tman peatrila...jedine co dokazem je kecat...pisomne prace po mne nikto neprecita, keby neboli pocitace tak som stratena, keby aj pisem pomalsie tak stracam drahocenny cas na ostatne otazky a ten moj perfekcionizmus ked ma upozornia-pis krajsie mi vtedy jedno slovo trva napisat pekne aj tri minuty...preto mam rada pisomky vacsinou kruzkovacky a podciarkovacky a plus doplnenie alebo charakterizovanie jednym dvoma slovami

co sa tyka rodinneho zazemia, mam pocit, ze moja mama mohla zabranit mojmu narodeniu, ze mohla tusit, ze otec je taky aky je, mozno aj keby nepatrne naznaky a to jej vycitam, lebo keby moj otec nebol on nebola by som dusevne chora a mozno by som nemala ani zrakovy postih..btw teraz mam silny zapal spojiviek akurat na tom oku ktore je zakalene mam ho prelepene, okuliare mi padaju, som precitlivena na svetlo, pozeram stale do zeme, ked trochu zdvihnem hlavu hned idu slzy, aj cez gazu , kvapky uzivam zatial len ocenku lekarsku, ak sa mi to do zajtra nezlepsi tak planujem ist k obvodnej a ak ani potom tak rovno ocnej ved je to akutne a som aj invalidna koli zraku tak co? ok kus som odbocila:DD to ja vzdy sry...hlavne vinim samu seba za to ze mam ten zrakovy postih a ze ma okolie predsudky napr. aj po skonceni skoly v rodnej dedinke hrozne ma to rani, ale aspon sa netrestam resp. svoju existenciu si nekomenzujem trestanim sa ako napr. sebaposkodzovanim, lebo sa nechcem dostat zas medzi cvokov a chcem ich nas.at vsetkych tych hejterov ktori po mne pokrikuju vselico...lenze ista trauma tu je, pretoze skoro nevychadzam von, vobec sa neurpavujem kym sa osprchujem, prejdu aj dva dni odo dna ked uz treba sprchu teda asi kazdy treti-stvrty den, neumyvam si zuby, necesem sa, proste kaslem na vsetko, a jtak nestojim nikomu za pekyn pohlad, cele dni lem chodim sem a dufam, ze ma aspon niekto pochopi napriklad niekto ako tyco si nesmierne cenim a vazim...viem, ze niektori si myslia, ze toto forum pouzivam uz skoro ako dennicek ale ja sa fakt nemam s kym porozpravat, s matkou som sa nikdy o tychto veicahc nerozpravala a ked aj hej, vzdy len to iste ,,s.r na nich, oni su obyc. fetaci nestoja ti zato" ale ja viem ze to mysli len ako klise ze ona nevie ake to je a ze ma nechape...preto som pred nou ticho okrem mensich vybuchov placu alebo agresie ktoru si vybijam na nej -uz len slovne lebo nechcem riskovat zas prichod pmj-ckarov alebo rzp-ckarov a naslednej hospitalizacie v cvokarni mam hrozne pocity, myslienky, myslim, ze sem nepatrim, niekedy sa mi nechce ani do obchodu, proste dam mame prachy poviem co mi ma kupit a hotovo...

som v koncoch, slzim, spolim, nemozem ani vzlyknut lebo mama je vo vedlasej izbe asi si hodim daky utlmovak aby som nevnimala nic...majte sa

bella21

LadyOpium, akú robotu máš takmer istú?
Bojíš sa, že nedokončíš školu. Máte ťažké predmety, ťažko sa Ti učí? S čím máš konkrétne problém? Nevieš sa sústrediť na učenie alebo niečomu, čo sa máš naučiť, nechápeš? Ak chodievaš do školy od začiatku školského roka, bola by škoda to teraz len tak zanechať.

Lady, Tvoj problém nie je, že si sa narodila, ale to, že si sa nenarodila do zdravých rodinných podmienok. Že si asi nevyrastala v bezpečí lásky rodičov, ktorý by z domova vytvorili prístav pred zlobou sveta. Že si nezažila láskavý ale hlavne bezpečný dotyk rodiča, ale naopak, že si zažila situácie, keď sa Ťa jeden z rodičov dotýkal žiadostivo, keď bez toho, aby si sa Ty mohla vyjadriť, násilím bral to, čo mu nepatrilo. Nepristupoval k Tebe s úctou a rešpektom, ktoré prislúcha každému človeku, a teda aj Tebe. Za to, čo Ti spravil otec, si nemohla. Prečo ale dovolíš, aby rovnako ako on k Tebe pristupovali iní muži? Napísala si "keď s niekým sexujem", nie "keď sa s niekým milujem". Ponúkaš inému sex, aby iný muž podobne ako Tvoj otec si s Tebou robil, čo chce. Sex bez lásky. Majú Tvoje telo, ale nie Tvoje srdce. Preto tie hrozné výčitky. Nechápeš, čo Ti tie výčitky chcú povedať? Tí muži si Ťa nevážia, ako si Ťa nevážil ani Tvoj otec. Tvoja minulosť pokračuje v Tvojej prítomnosti. Zastav to, už nikdy viac nedovoľ, aby sa to opakovalo. Kvôli sebe, aby si sa aj Ty sama pred sebou cítila lepšie. Zaslúžiš si to.

LadyOpium

exetrne ci jak sa tomu vravi no dojdem raz do tyzdna daju mi toto sa nauc o tyzden skusame a tak...obcas som na skype cez vyucko...ja viem ale neni su tam bohvie ake vztahy a kedze mam robotu takmer istu nwm...

nie, ja nechcem partnera...ja som si zvykla ze som sama...ved aj moja mama so mnou zije sama...

no tak sa s vami lucim majte sa krasne vela radosti do zivota:)

Textová Inzercia

Máte problém s erekciou?

Erexus vyrieši váš problém! Náhrada liekov založená na prírodnej receptúre bez lekárskeho predpisu s extra silou!

Správca siete - SANDING

Správa firemných počitačov. Bratislava a okolie.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Mám pocit, že to nezvládnem - Fórum - ZDRAVIE.sk