Všetko na mňa dolieha...stres zo školy, že ju nedokončím, že ostanem bez vzdelania, bez možnosti sa niekde zamestnať-veď kto by chcel zamestnať niekoho zo základnýmm vzdelaním? že budem žiť len z invalidného dôchodku t.j. 310 eur measčne, čo je mrte málo na bratislavské bývanie, že nakoniec skončím na ulici kôli nedoplatkom, alebo že nebudem mať čo do úst...cítim sa chudobná, a že chudobní ľudia sú proste ,,out" -teda aspoň v Bratislave...zatiaľ bývam s matkou, teda platím len polovicu nájmu, ale nemáme dobrý vzťah...keby som mohla, odsťahujem sa, ale kam, s mojím príjmom to nevyzerá ružovo, naozaj potrebujem nejaké vzdelanie a neskôr prácu...Nechcem byť od niekoho závislá a tobôž nie od chlapa, nechcem buť zlatokopka ako otcova nová manželka, nepotrebujem sa vyvážať na Alfa Romeo, ani nič...chcem len normálne priemerne žiť, ale to sa v BA asi nebude dať... asi do konca života ostanem v zastrčenej dedinke, kde ma každý nenávidí pre môj hendikep... Lenže ja to NECHCEM !!!
Som už z tohto všetkého zúfalá...dopredu viem, že tú školu nespravím, bude zo mňa nikto s veľkým N a budem stáť akurát za pohŕdavý pohľad...celé tri roky som študovala niečo, čo som nikdy nechcela, celé roky som sa prispôsobovala spolužiakom, ktorí ma šikanovali, dusila som v sebe emócie, dlhý čas som sa poškodzovala-hlavne rezaním, dvakrát som sa pokúsila o samvoraždu, bola som toxikomanka, istý čas som sa nárazovo opíjala-na alkohole som našťastie závislá nebola, chodím k psychologičke, aj psychiatrovi, ale bojím sa im niečo povedať, aby ma zas neposlali na psychiatriu...
Mám chuť môj hnusný život ukončiť, stále ľutujem, moju minulosť, stále rozmýšľam, prečo sa to stalo a prídem len na jeden fakt:PRETO, žE SOM SA NARODILA...keby som sa nebola narodila, bolo by všetko ľahšie...mám naplánvanú samovraždu, presne do detailov, ale nemám určený konkrétny deň, lebo potrebujem byť na to nezvestná a tak aby ma nikto nemohol nájsť, kým moje telo zhnije...o tom snívam už od 12tich rokov...teraz mám 20 a stále ma to neprešlo...budím sa s úzkosťou, vstávam s úzkosťou, a keď aj vstanem s fajn náladou, vždy sa niečo nájde, čo mi náladu zrazí na bod mrazu a zas len snívam o smrti...
Na hospitalizáciu kašlem, aj tak ma len napchvávali liekmi a nemala som žiadne terapie, zbytočná dvojmesačná PN-ka a ešte viac zničené nervy, samí postihnutí ľudia, ktorí len vrešťali, prevracali stoly, kradli si navzájom veci, vypytovali dofajčiť filtre, hrabali sa dokonca medzi špakmi, keď som fajčila, kľudne mi vytrhli cigaretu z ruky, veľa pacientok ma tam už napadlo, napríklad škrtenie, rozbité okuliare, ťahanie za vlasy, pľuvance, nadávky, urážky na môj hendikep, dvakrát ma dokonca zbil ošetrovateľ, keď som si dorezala ruku...vysadili mi všetky ostatné lieky, čo berem, nechali mi len psychiastrické a ke=d som si ich aj opätovne dala predpísať, nie vždy mi ich dali, zakazovali mi telefón aby som sa nemohla sťažovať, keď som sa mame sťažovala do telefónu, prišli , vytrhli mi mobil z ruky a povedali jej to úplne inak ako to bolo a mala som problém...a to všetko len preto, že som slovenka...no kto by tam išiel?
Ja na hospitalizácie nie som...ale sama neviem, či chcem pomoc, alebo umrieť...ke%d som sa prvý raz pokúsila o samovraždu, bolo to bolestivé a trpela som...bojím sa, že keď budem umierať, že ostane vo mne nejaký pud sebazáchovy a tú pomoc si privolám..ale na druhej strane sa bojím, že skončím v nemocnici a následne v nejakom ústave ako nesvojprávny blázon do konca života a týraná...
nemám žiadnych priateľov-myslím takých ozajstných, každý si zo mňa robí srandu, odsudzujú ma, rodina ma nechápe
nevedia, čo všetko som si prežila a toho bolo skutočne veľa, veľa ľudí mi povedalo, že to by bolo na knihu a by bola bestseller...
my sa celá rodina vôbec nerozprávame, celé dni len varenie, upratovanie, urob hento, urob tamto, požiačaj mi peniaze, nepôjdeš von, si psychopat...už nevládzem...
