Zdravím všetkých, čo zablúdili do tejto síce otrepanej, no pre mňa veľmi dôležitej témy :-)
Myslím, že môj problém netreba bližšie špecifikovať - som finančne závislá na svojej rodine a vnútorne ma to zožiera. Akoby som bola spútaná v reťaziach, to je ten správny pojem. Som síce vo veku, kedy nie je podobný jav ničím nezvyčajným, ale to nie je podstatné.
Ide o môj vnútorný pocit. Zmocnil sa ma približne pred polrokom. Túžba po nezávislosti, možnosti zariadiť si vlastný život po svojom a mať na to plné právo, nie sa neustále obávať, čo na moje činy povedia ľudia, ktorí ma živia. Určite chápete, na čo narážam. Cítim, že moja duša potrebuje slobodu.
Svoju rodinu mám rada, sú to fajn ľudia... ale všetkého veľa škodí. Voči komu mám určité opodstatnené výhrady je môj otčim. Akonáhle sa pokúsim vyjadriť svoj názor alebo nejakú vec poňať zo svojho uhla pohľadu, čo je podľa mňa prirodzená vec, začne sa do mňa navážať vetami typu:
„Čo ty si v živote dokázala, že sa k tomu vyjadruješ?“
„Keď si niečo zažiješ, potom niečo hovor.“
„Pokiaľ žiješ pod našou strechou, budeš poslúchať na slovo.“
...mohla by som pokračovať veľmi, veľmi dlho. To, že sa mi on ako človek výsostne hnusí a svojej matke sa čudujem, ako dokáže s niekým takým žiť, si radšej vždy nechám pre seba. Keby som to niekedy vypustila z úst, nastalo by zemetrasenie, a to doslova :-D
Navyše som na úplne inej vlnovej dĺžke ako väčšina členov mojej rodiny. Jednoducho som takzvaná čierna ovca,vymykám sa skostnateným normám. Na hromadných rodinných oslavách zažívam doslova peklo... nech sa bavia o čomkoľvek, vždy sa rozhovor zvrtne na moju osobu. Bližšie to špecifikovať nebudem, nejde o nič nevýslovne príšerné, no každopádne to nie je niečo, čo by som túžila prežívať naďalej, keď sa tomu dá vyhnúť.
Preto sa na vás, ktorí žijete samostatne a ste závislí len sami na sebe, obraciam s otázkou: Ako ste to dokázali? Ako ste sa odpútali od rodičov? Rada by som sa vami nechala inšpirovať. Ako ste si zohnali prvé ubytovanie? Prvú brigádu, prácu?
A čo je najdôležitejšie: Bolo to príliš ťažké?
Neviem, čím to je, no svet mi pripadá ako jedna obrovská čierna diera, kde je priam nemožné chopiť sa dobrej príležitosti. Neviem si ani predstaviť, kde by som sa uchytila... nech sa pozerám doprava, doľava, dopredu, dozadu, zostávam slepá.
Niečo vo mne však šepká, aby som to skúsila prostredníctvom tohto skvelého fóra, ktoré poznám už dlhšiu dobu.
Cesty osudu sú predsa nevyspytateľné... čo keď práve tu nájdem odpoveď, ktorá ma posunie vpred? Človek nikdy nevie :-) Prečo to neskúsiť?
Vopred ďakujem za vaše reakcie. Dúfam, že budú väčšinou pozitívne, aj keď sa určite nevyhnem aj tým druhým, síce menej lichotivým, no taktiež nesúcim určité posolstvo :-)
