Ahojte. Mám 20 rokov. V 7 rokoch som prišla o otca (zomrel na rakovinu). Doteraz sa s tým neviem zmieriť, každý deň plačem, neviem sa vyrovnať so životom. Pred 4 rokmi som chodila ku psychológovi, nepomohlo mi to, skôr som mala viac depresívne nálady. Po nástupe na vysokú sa to vylepšilo, ale mám pocit, že ma najviac trápi, že som nikdy nemala vzťah. Akosi si nedokážem nájsť priateľa aký by mi vyhval. Mali o mňa záujem, ja sa bojím sklamania, tak radšej ani nezačínam s nikým. Rodina sa mi už vysmieva, že nikoho nemám a či si vôbec niekoho nájdem, keďže som taká vyberavá. Ja už som z toho smutná, stále som sama a aby som na to všetko enmyslela, tak sa stále len učím, aby som an to nemyslela. Keď ja by som chcela priateľa, ktoeý by mi aspoň v niečom pripomínal ocka :( Nie som si istá prečo som taká izolovaná a uzavretá voči chalanom, možno preto, lebo sa bojím.
Čo by sme robili na mojom mieste? Ďakujem Vám :)
Osamelosť
sweater: tak ti prejem všetko dobré, nech sa ti to splní :) a po škole by si chcel ísť do zahraničia? ak áno, kam by si rád išiel?
chodim a mam ti co 'zavidet' v tomto, ale myslim to v dobrom, nie ze tebe neprajem. len ide o tom ze skolu chcem dorobit aj ked si niesom uplne isty preco, mozno nejaka nadej do buducna ak by som chcel hladat poriadne zamestnanie aby som nezacinal od nuly, teda tak nejak si to predstavujem. poslednu dobu... no takto ked som bol na strednej hovoril som si ze odmaturujem, pojdem na vysku a konecne zacnem zit realny zivot, vyska sa zacala a bolo to to iste ako stredna proste sa nic nezmenilo, potom som odysiel a vela dalsich veci sa udialo medzi tym, a teraz zase studujem a pracujem popri tom ale takym stylom ze som uplne nezavisli financne, a stale sa nic nezmenilo, stale mam pocit ze ten zivot len tlacim pred sebou ale nezijem, plnim si povinnosti, chodim do prace ale mam pocit ze stale na nieco cakam. preto chcem dokoncit studium a potom sa vydat do sveta s nadejou ze konecne pocitim tu ultimatnu slobodu a naplno sa nadychnem zivota po com jedinom tak najviac tuzim...
sweater: no nemáš mi čo závidieť :D a ty chodíš na vysokú či ako?
taka mlada a uz robis na bakalarke? to mozem len zavidett, ja to mam este furt daleko pred sebou :)
dilin0: teraz píšem bakalárku, tak ju musím preceniť, nemám v úmysle skončiť pred cieľom. A teraz mám určené priority.
MultiLevel: no podľa mňa aj škola dosť ovplyvňuje osobnostný rozvoj a premýšľanie nad sebou samým.ale každý má iný názor na to.
Skola podla mna nema nic s tym, ako ty premyslas o sebe a svete....navyse skole sa predsa nevenujes 24 hodin denne, aby si hodinku, ani to nie, nemohla uvazovat sama nad sebou. Respektive citat nejaku literaturu zameranu na osobnostny rozvoj. Ale koniec koncov, je to vsetko tvoja vec :)
v dnesnej dobe ludia skolu precenuju..az moc...si urc priority :)
MultiLevel: ahoj, no lebo teraz riešim školu, mám toho dosť..tak inými vecami sa nechcem ovplyvňovať.
Sama, prepac ale "hadam to zacnem cim skor realizovat"? A preco to nezacnes realizovat uz dnes? :) Podla mna nic u seba nezmenis a vsetko ostane take iste....lebo mas strach cokolvek menit. Co je na jednej strane pochopitelne, ale na druhej strane zvlastne. Predsa si tu napisala, cize si uvedomujes svoj problem a chces s nim cosi robit. Alebo nie? Treba zacat hned, tu a teraz, inak to budes stale odkladat a budes stale v tom istom kruhu
delete: ok, hádam to začnem čím skôr realizovať a nájdem to čo hľadám :)
