Ahojte :) mám 20 rokov a mám asi nie najlepšie obdobie..nemám to komu povedať nechcem zaťažovať druhých a aj tak si myslím, že by mi neporadili a neviem či nejaká rada na toto je...Začnem od začiatku asi ešte pred polrokom som bývaa smutná a neviem ani prečo proste taký pocit nič ma nebavilo ale nedávala som to najavo ...vždy som sa a aj sa snažím byť pre druhých o najväčšou oporou ..po tomto smutnom období nastalo také..také pekné obdobie kedy sa mi darilo ..našla som si niekoho a celé to bolo fajn...s ním som bola asi 2 mesiace a otehotnela som ...samozrejme, že som mu prestala veriť všetko sa pokazilo a šla som na interupciu čo bolo nedávno en pred dvoma dňami ...nepotrebujem, aby ste ma niekto súdili čo som spravila a podobne...Každý deň si pekne zapálim sviečku a porozprávam sa s tou malou dušičkou...problém je ale v tom, že nik sa ma neopýta ako sa cítim každý mi len hovorí svoje problémy a ja už nevládzem a nemám nikoho kto by ma pochopil nedokážem takto ďalej som smutná naozaj smutná...cítim sa tak akoby som mala zvládnuť druhých problémy ale sama tiež potrebujem pomoc...
Nik sa ma neopýta ako sa cítim
nechápem, prečo by si sa mala tváriť, že je to v poriadku. Chceš od seba niečo nenormálne. Vyrovnať sa s otcovou smrťou trvá niekedy i roky.
V prvom rade sa poriadne vyrev, vysmúť, daj priechod svojim citom, hnevu, strachu.. môžeš sa s otcom "rozprávať"... môžeš zúriť a nadávať na svet, ľudí, zasratý život.. je normálne že nevládzeš, že nevieš ako ďalej... Rozlúč sa s otcom, poďakuj mu za krásne okamihy, za to ako ťa formoval.. spomínaj na to pekné čo ste zažili, odpusť mu ak bol občas (alebo i často) blbý.. a prijmi to, že tu už nie je. Smrť je súčasťou života rovnako ako narodenie.
Raz som videla jeden dokument tuším o Malajzii, kde pohreb vyzeral ako jedna veľká slávnosť, ľudia sa tešili, tancovali a oslavovali, lebo verili, že po smrti ide človek na krajšie, lepšie miesto.. a mňa to poriadne zarazilo, lebo kresťania veria v to isté, len smrť berú ako obrovskú tragédiu, stratu.
Dievča, ak ti je na hovno, vedz, že TU v tomto živote nič netrvá večne :) a život, čas, realita neustále plynie, mení sa, ide ďalej.. aj tebe sa časom uľaví, prejde to.. Tak keď je ti smutno, zle, proste sa vysmúť.. a potom raz príde čas, kedy svitne nové ráno a bude ti lepšie a začneš opäť pomaly kráčať.. a bude to dobré uvidíš.
To mi je ľúto, compostela, úprimnú sústrasť. Bolo to náhle, nečakané? Máš mamu, súrodencov, niekoho, na koho sa môžeš v tejto ťažkej chvíli oprieť?
Ahojte, po 3 týždňoch to vyzeralo byť celkom fajn, len neviem prečo ale zas sa stalo niečo ... predvčerom mi zomrel oco...a ja už naozaj nevládzem neviem sa s tým vyrovnať chvíľu sa tvárim, že je to v poriadku ale potom to na mňa doľahne a ja neviem čo dalej...:(
tiez sa citim skoro vzdy nevypocuta, ze ma nikto doma nepocuva, kazdy si hladi len svojho...ale o to viac sa snazim na svoje problemy zabudnut a pomahat skor inym
Väčšinou ľudia nosia masky aby sa pred svetom chránili. Aby ochránili svoju zraniteľnosť a aby im nebolo ublížené. Preto sa vás nikto nepýta na vaše pocity, pretože o nich nemá nikto ani najmenšie tušenie. V dnešnej dobe plnej klamstva sa tomu ani nečudujem. Nečudujem sa, že sa ľudia chránia a po svete behajú s pomyselnými škraboškami na tvári či pozerajú pri chôdzi do zeme.
Len kto vie ak by sa vás niekto opýtal čo skutočne cítite či mu to naozaj poviete. Som presvedčený, že nie.
Aj ja sa tak cítim.Nikto sa ma nepýta ako sa mám,čo cítim a ja sa snažím,aby boli ludia v mojom okolí štastní..Odkial si?
A este dodam, nikto tvoje problemy aj tak neporiesi cize zdoverovat sa niekomu je uplne kontraproduktivne, neodporucam hlavne kolegom znamim a uz vobec nie kamaratom maximalne tak tvojej rodine, aby to nikto nemohol pouzit raz proti sebe, a aj v tej rodine to moze byt niekedy otazne .. zalezi na vztahoch, fakt odporucam uprac si to v sebe sama. Nie je dovod odhalovat svoje slabe stranky nikomu.
No lebo kazdy si ma problemy riesit sam a neocakavat ze niekto to bude riesit za nich, kazdy ma toho na starosti dost a fakt niekedy co i len pocuvat o problemoch druhych je vycerpavajuce.
Anjelik pekne napísané...ozaj pekne ,,napísané,,
Ak sa chceš naučiť pomáhať druhým, byť schopná počúvať ich náreky a problémy a zostať rovnako dobre naladená a nie zlikvidovaná, tak si musíš uvedomiť jednu vec. Tvoj svet je len a len tvojim svetom, je to svet tvojich predstáv, myšlienok a spomienok a súčasne je to svet, z ktorého sa rodíš a ktorý jediný ťa vie podporiť. A v tomto tvojom svete sú svety tých druhých, rovnako uzavretí sú, ako si uzavretá ty sama. Nevieš ich nijak inak podporiť, len tak, že ich vypočuješ, ale pokiaľ sa nenaučíš zostať nezasiahnutá tým, čo počuješ, tak sa zmeníš v to, čo ti oni ponúkajú a to je hnus, smútok, depresia, beznádej. Nijak si nepomohla, ako bonus si seba odstavila. Im sa samozrejme uľavilo, lebo sa *vygrcali * zo svojho problému von. A ty, ako neskúsená bytosť, si tento obraz oživila v sebe a *zasrala* si si vlastný svet. Kto je na vine? Nuž, len ty sama. Je to veľmi ťažké, ale evidentne ťa okolnosti postavili pred to, že sa to máš naučiť. Takže, ak chceš počúvať a nezložiť sa, musíš stále v sebe cítiť a vidieť jedno jediné. Svoj vlastný pokoj, vlastnú radosť zo života, jemnosť, nehu, to, čím si. A s týmto pocitom sa môžeš otvoriť aj tomu zlému, ale to ťa zasahovať nebude. Budeš to pozorovať, ale nie cítiť v sebe. To neznamená, že si bezcitná, nemáš súcit. Znamená to to, že ovládaš seba vo svete predstáv a že pri počúvaní podporíš samu seba a následne aj toho druhého. Nepridáš k jeho zlu vlastné zlo, ale naopak, vnesieš do sociálnej sféry svoj vlastný pokoj, mier, lásku. Tú lásku, ktorá tak všetkým chýba a nevedia, že tá sa necíti, ale buduje. Poznávaním a chápaním.:o)
Pokiaľ sama nemáš kamarátku, ktorej sa vieš zdôveriť, tak píš sem. Alebo nájdi psychológa. Ale rozhodne sama seba neklam, že ty to zvládaš.
Ono s tým vygrcávaním to zase nie je až také tragické. Ten druhý na to rozhodne nezhynie, čiže kľudne to na neho *šľahni*. On sa otrasie, možno sa z toho, ak je citlivejší, poserká, ale je to v konečnom dôsledku jeho chyba, že to nezvládol. Zase nie vždy platí, že *škola hrou.*:o)
