Spravanie muzov

Kimmy

Pekne si napísala tú teóriu ale spýtam sa ťa ako je tá žena zodpovedná?

Ak si vybrala niekoho takého a žije s ním v spoločnej domácnosti, toleruje mu jeho úlety. možno aj psychické či fyzické týranie? Toto je zodpovednosť. Nie je to podľa mňa debilita najvyššieho kalibru a nič v zlom milé dámy ale čo si vyberiete to máte. Aj mne sa stalo niečo podobné ale je to aspoň skúsenosť :)

V tomto prípade je možno viac vinná tá žena alebo som bol viac vinný ja. Pretože jej tento život síce nevyhovuje ale trpí ho...toleruje...prečo? Má nejaký dôvod sa týrať? nemá! Je to len jej bordel, presne tak ako to bol môj. Možno by bolo lepšie nebyť na chvíľku silnou a skúsiť niečo iné. Dať tomu druhému naozaj slobodu a neoberať ho zbytočne o čas. Nenútiť ho žiť v niečom, čo aj tak nefunguje. Možno som to nenapísal dobre ale v tomto prípade si viac vinná ty. Aj ja som bol.

Pretože je dosť možné, že ak by ste spolu nestrácali čas a hneď na začiatku si našli každý takého partnera s ktorým si budete rozumieť tak by ste v tejto chvíli boli šťastní.

A ako to dopadlo? Preco si ludia nevazia to co maju?? Ved rodina je zaklad.

pre delete: Ano, to je taky typicky stereotyp v rovine teorii ktory ludia neznali veci radi predostieraju ako anticku mudrost vytesany do skaly, pricom uplne opominaju fakt ze v (medzi)-ludskych a partnerskych/manzelskych vztahoch, kde je vela faktorov a ktore su svojou podstatou viacej komplikovane ako Newtonove intagralove funkcie sa da pomer viny vo vztahu so 100% aritmetickou presnostou rozdelit vzdy na polovicu. Ale kedze som tvor ktory pouziva mozog a ma sebareflexiu na svoje (aj inych) zivotne skusenosti, tak uz viem, ze toto absolutisticke teoreticke tvrdenie je len to - vyhlaska v rovine teorii. Skus tuto hypotezu preverit logickym sposobom. 1. Tvrdenie - za 50% problemov vo vztahu je vzdy s 50% zodpovedny partner. 2. Prakticka ukazka. Rodina, manzelka chodi do prace, stara sa o domacnost, deti, z manzela sa stal alkoholik alebo gambler ktory si svoju zavislost odmieta pripustat, kvoli svojim problemom ho vyhodia s prace, potom financne neprispieva a necha sa zivit, nepomaha v domacnosti, opija sa a terorizuje manzelku a deti alebo kradne peniaze a chodi ich minat do kasina, ignoruje manzelkine opakovane prosby a vysvetlovanie ze tento stav nici celu rodinu, ignoruje jej prosby o to aby si nasiel nejakeho terapeuta, proste uplne ignoruje stres ktory svojej rodine je za napatie v rodine zopovedny IBA rovnakym podielom ako manzelka ktora sa snazi byt zodpovedna, ktora sa snazi pomoct detom aj jemu... no tak ako napriek tejto praktickej ukazky preverenia tej danej hypotezy stale veris tomu logickemu klamu (neviem si spomenut ci je v slovencine ekvivalentny vyraz ale v anglictine to myslim perfektne vyjadruje slovo fallacy) - tak to ti potom gratulujem a myslim ze dalsia diskusia uz jaxi nebude potrebna... Este len male upozornenie, tato vyssie opisana situacia nie je moj osobny pripad ale je to taka strucna ukazka co ma napadla (scasti dotvorena pribehom inych co som pocula). Sice je to mozno trochu extremna ukazka, ale ako sa hovori - sila zelezneho retazca spociva v jeho najslabsom clanku (a to iste by malo platit o takychto vseobecnych tvrdeniach).

Za seba mozem napisat iba tolko, ze ja som sa svojmu partnerovi venovala, on ma velmi specificky konicek ktory mna ma predtym nikdy osobne nezaujmal kedze je to asi dost unikatne a profesijne zalozene, ale snazila som sa mu v tom pomahat (vyzaduje to kreativitu), aj z kreativnej aj z praktickej stranky, snazila som sa nas dvoch brat ako celok, a on zo zaciatku tiez bol vo vacsine pripadov velmi mily a laskavy, ale niekolko mesiacov neskor som nadobudla dojem ze uz som ho zacala nudit, proste sa ma nabazil. A okrem toho, az po case som si zacala uvedomovat, ze clovek ktory niekde ostane zit roky nacierno (teraz myslim ze CZ nie je nejaka nebezpecna krajina odkial by ludia museli zdrhat ako utecenci, ale uz ho nechcem za to kritizovat) a ktory potom aj vyhlasi "podla mna su zakony len na to aby som ich porusoval"... to mozno nebude brat tak husto ani ked pride na nejaku zodpovednost a rovnopravnost v manzelskom vztahu. Ale zda sa mi, ze sa zacina trochu lepsit, mozno ze zacina chapat moju stranku veci tak dufam ze to tak bude, lebo uz som si presla osobnym peklom. ...Dufam, ze sa naozaj bude snazit zmenit k lepsiemu a ze to nie je len moje zbozne zelanie, teda ak uz teraz konecne dostane vdaka nasmu manzelstvu po sestnastich mesiacoch od podania ziadosti papiere na trvaly pobyt.

Pre dolminu: napisem Ti zajtra cez den do e-mailu, teraz je tu uz dost neskoro v noci a ja vynimocne zajtra nemusim ist do prace, mam volno, tak ponocujem :) Drz sa zatial a prosim skus ignorovat stres, trebars si pusti nejaku hudbu alebo citaj nieco co ti zlepsi naladu (to teraz pisem v zmysle ako som to prezivala ja, ze ti to poskytne aspon docasnu ulavu z pocitov zufalstva a beznadeje ktore su hrozne - tak som to pocitovala ja). Mysli aspon na svojho synceka, kvoli nemu skolabovat nemozes, on ta potrebuje, a hlavne si nepripusti k srdcu nejake myslienky ze si uplna nula co v zivote nic nedokazala - zalezi ti na svojom dietati a na spokojnej a harmonickej rodine a to samo osebe je hodnotny ciel. Nenechaj sa zdeptat.

Ja ti napíšem opačný príklad. Ja som to isté očakával od manželky. Aspoň objatie či bozk...a ona radšej blúdila po sexzoznamkách a stretávala sa bohvie s kým. Na dovolenky chodila inkognito...

Očakávania sú sviňa a vedia pekne ublížiť. No najhoršie je ak očakávajú obaja partneri to isté a obaja majú strach urobiť prvý krok.

Ja si myslím, že zlyhala komunikácia a že ste si nikdy naozaj nedôverovali.

Delete, ja vzdy doma rozpravam v slove ,,my,, a nie ja!! Mozno teraz rozpravam v diskusii JA, pretoze ja potrebujem mozno rady, pochopenie. Zazila som si toho vela. Ale je normalne ak denno denne cakas, kym si ta chlap vsimne obíjme ta? Stale sa pytam, kde som JA spravila chybu? On mna aj syna opustil koli milenke, prijala som ho napst, v domienke, ze sa zmenil a nieco si uvedomil, nebola to kratka doba. Uverila som jeho reciam, v ociach mal smutok, ale len dokial som ho neprijala ja a teraz ho mam ja. Rozpravali sme sa xy krat o tom a on mi len s chladnou tvarou povedal, ze nech sa idem liecit.. ked som plakala, povedal, ze patrim na psychiatriu, ked som prosila, ze to je z nasho vztahu, aby sme sa zacali spravat k sebe pekne, bud sa smial alebo nereagoval, ze on nie je Boh. Toto je o mne,tento prispevok ale doma riesim MY!! Ked sa ho pytam kde som JA,tak mi povie, ze to musim vediet ja,co ma pravdu,ale ja chcem mat fungujucu rodinu. On mi povedal, ze aj on, len v prvom rade je pre neho kariera.. Tak co do slaka robim zle. Staram sa o domacnost, vsetko, aj o seba, nie som ziadna skrata, bola som sebavedoma, on mi to sebavedomie znicil, tym neustalym ponizovanim...a ja som si to nechala, pre zachranu rodiny?? ja neviem, preco som to dopustila..

Peniaze a moc človeka nemenia. Len ukážu aký v skutočnosti človek je.

dolmina - nič v zlom ale tvoj manžel bol takým vždy. Len si to nevidela. Ľudia sa totiž nemenia. Učia sa a rastú ale ich podstata, návody ktoré majú a genetika sa nedá oklamať.

Kimmy a dolmina - nečítal som všetky príspevky ale naivne si myslieť, že vy ste nič zlé neurobili a že len tí vaši mužíkovia sú netolerantní je prinajmenšom naivné. Vy ste tie, ktoré išli do vzťahu a o vzťahy ako také sa treba starať. Pohŕda vami muž?

Nič na svete sa nedeje bez príčiny a všetko má svoj dôsledok.

Tolerancia, pochopenie, podobné záujmy, rovnaké smerovanie....

Neviem či som si to zle prečítal ale aj jedna a aj druhá hovoríte v jednotnom čísle... A to ,,ON,, alebo ,,JA,,!

Možno by ste mali pre zmenu skúsiť slovíčko ,,MY,,

Kto vie, ako to vníma druhá strana a nevidím do toho ale za všetko tá druhá strana nemôže. Ak ide o vzťahy tak vždy je zodpovednosť na pleciach oboch v pomere 50:50 .

dolmina@centrum.sk

prikladam aj moj mail

Ahoj Kimmi a ako to riesis? Ja strasne som na pochybach. Raz som tak, raz tak. Ocakavam, ze sa nieco zmení ale len ja sa citim na nic. Pred malym sa drzim,ale ide mi srdce puknut a zaroven vyskocit z hrude,aka som slaba z toho. Ja mam pocit, ze skolabujem. Stale myslim, co bude, co sa deje ako dalej... Boze, preco este lubim takeho chlapa?

Ahoj dolmina,

Bože môj, ani nevieš ako ti rozumiem... mám to v niektorých veciach dosť podobné, akurát že my ešte vôbec nemáme deti (ani neviem, či ich takto ešte niekedy vôbec budem mať - už mám 33 rokov a zatiaľ stále bezdetná, to je pre mňa dosť depresívne). Môj manžel sa na začiatku manželstva ku mne správal podobne pohŕdavo, mala som snáď presne tie isté pocity, ako máš ty teraz... potom sa to začalo trochu lepšiť, lenže ja mu teraz už neverím, dosť vážne mi niektorými svojimi činmi naštrbil moju dôveru k nemu. Teraz sa asi snaží to nejak vylepšiť (on so mnou musí byť aby získal papiere na trvalý pobyt, žijeme v zahraničí kde sme sa aj zoznámili, akurát že ja mám tunajšie občianstvo a on tu bol dosť dlho načierno, ináč pochádza od Karlových Varov). Lenže ja už som strašne zatrpknutá. Z toho čo píšeš mám dojem, že to je u Tvojho aj môjho manžela podobný typ povahy, proste niektorí chlapi sú dosť namyslení a potom sa chovajú k svojim partnerkám s pohŕdaním a dešpektom. Možno sa mýlim, vychádzam s Tvojho opisu situácie a z popisu tvojich pocitov, ktoré sú zdá sa mi že až moc podobné mojim. Neviem čo Ti mám na to odpísať ako radu, snáď len že prestaň sama seba obviňovať a snaž sa začať žiť nejako v kľude, vybudovať si nejaký vnútorný kľud, aj keď sama za seba viem aké je to hrozne ťažké. Hlavne sa prestaň trápiť. To je niečo čo by som poradila aj ja sama sebe a znie to aj pre mňa teraz asi tak ako vyliezť na Mt. Everest. Skús ako Ti už niektorí písali nájsť uspokojenie a šťastie sama v sebe, trebárs tým že (pokiaľ máš na to čas a prostriedky) si nájdeš napríklad nejakého koníčka, ktorému sa budeľ napr. raz do týždňa venovať. Ale nerob to preto, aby si manžela nalákala naspäť (to je vlastne vo svojej podstate manipulatívne) ale preto, aby si ty sama našla nejaký iný druh vnútorného uspokojenia a naplnenia, ktorý teraz momentálne nenachádzaš v manželstve. Želám Ti veľa šťastia.